Svätý František Xaverský patril medzi prvých spoločníkov sv. Ignáca Loyolského, a tým aj medzi zakladajúcich členov jezuitskej rehole. So sv. Ignácom ho spájal tiež etnický pôvod; obidvaja boli totiž Baskovia. No ich životné osudy sa nestretli v rodnej krajine pod Pyrenejami, ale až na univerzitnej pôde v Paríži.

Xaverský svätec sa volal plným menom Francisco de Yasu y Javier. Narodil sa 7. apríla 1506 na zámku Javier (číta sa Chavier) v bývalom kráľovstve Navarra v severnom Španielsku. Bol najmladší z piatich detí. Obidvaja rodičia pochádzali zo šľachtického rodu, čo umožňovalo ich potomkom dosiahnuť vysoké spoločenské postavenie. Otec bol doktorom bolonskej univerzity a zastával funkciu predsedu kráľovskej rady. Zomrel, keď mal jeho najmladší syn deväť rokov.

František mal živú až ohnivú povahu a pritom nadpriemerné rozumové schopnosti. Ak k tomu prirátame aj vrodenú telesnú eleganciu a významný spoločenský pôvod, ľahko si domyslíme, že mal všetky možnosti urobiť veľkú životnú kariéru. Po skončení základného štúdia v Navarre odišiel ako 19-ročný do hlavného strediska vtedajšej európskej kultúry - do Paríža. Na tamojšej univerzite získal roku 1530 akademický titul Magister artium, čo zodpovedá približne terajšiemu doktorátu filozofie a stal sa docentom i riaditeľom jedného univerzitného kolégia.

Už predtým, po prvom roku štúdia, sa roku 1526 František zoznámil s tichým melancholickým študentom Petrom Favrom, ktorý pochádzal zo Savojska. Bývali spolu a ich protichodné povahy, sa dobre dopĺňali. Osvedčila sa najmä Favrova rozvážnosť, ktorá miernila ostrejšie prejavy Františkovho prudkého charakteru.

Na jeseň 1529 sa u obidvoch hlásil na ubytovanie trocha zvláštny študent: bývalý rytier a vojnový invalid. Mal už takmer 40 rokov a po ťažkom zranení vo francúzsko-španielskej vojne kríval. Bol to Františkov krajan Ignác Loyolský. Zdá sa, že František nebol veľmi nadšený týmto novým kolegom; keď totiž Ignác prosil o pomoc pri štúdiu filozofie, František prenechal túto úlohu Favrovi, hoci sám by sa bol ľahšie dohovoril so svojím spolurodákom. Ale po krátkom čase sa obidvaja študenti spoza Pyrenejí zblížili: Loyolčan úprimne obdivoval silu a priamosť Františkovho ducha, kým František zasa vycítil veľkosť Ignácových ideálov a jeho nevšednú duchovnú skúsenosť. Napokon si ho zvolil za svojho duchovného a životného vodcu.

To isté urobil aj Favre a ďalší štyria parížski akademici. Celá skupinka vyjadrila svoje životné rozhodnutie osobitným sľubom 15. augusta 1534 v kostolíku sv. Dionýza na parížskom vŕšku Montmartre. František a ďalší Ignácovi spoločníci sa zaviazali, že pôjdu do Svätej zeme a budú apoštolovať v evanjeliovej chudobe a čistote. Ak sa im nepodarí dostať sa do Palestíny, dajú sa k dispozícii Kristovmu nástupcovi na zemi - rímskemu pápežovi.

Na jeseň 1534 si František urobil pod Ignácovým vedením duchovné cvičenia, v ktorých definitívne usmernil svoje záujmy a životnú energiu na väčšiu Božiu slávu v službe nesmrteľných duší. Najmä spása duší sa stala programom ďalšieho Františkovho života.

Roky 1535-1536 venoval František štúdiu teológie. Potom sa podľa sľubu, ktorý urobil na Montmartri, vydal aj so spoločníkmi na cestu do Benátok, kde boli všetci v júni 1537 vysvätení za kňazov.

Pri pobyte v Benátkach býval František s Ignácom Loyolským v nemocnici "nevyliečiteľných", kde pomáhali ošetrovať ťažko chorých. Syn xaverských šľachticov cítil spočiatku veľký odpor pri ošetrovaní ťažko postihnutých, ale silou vôle a svojho zasvätenia sa vedel tak premôcť, že ho musel obdivovať aj jeho spoločník.

Keďže pre napätie medzi Benátkami a Turkami v tom čase nebolo možné odplávať do Svätej zeme, František a ostatní členovia skupiny sa rozišli po severotalianskych univerzitných mestách, kde s úspechom kázali a poskytovali iné duchovné služby.

V apríli 1538 sa zišli všetci spoločníci Ignáca Loyolského v Ríme, kde popri apoštolskej a charitatívnej činnosti spolupracovali so svojím duchovným vodcom na konečnom programe ďalšieho spoločného života. Vznikla tak jezuitská rehoľa, Spoločnosť Ježišova, ktorú schválil pápež Pavol III., a to roku 1539 ústne a napokon v septembri 1540 aj písomne.

O prácu novej rehole bol záujem ešte prv, ako bola schválená s konečnou platnosťou. Tak portugalský kráľ Ján III. požiadal na začiatku roku 1540 Ignáca Loyolského, aby mu uvoľnil niektorých svojich spoločníkov do indických misií. Ten s pápežovým súhlasom poslal Portugalca Šimona Rodrigueza a Františka Xaverského. Nádejní misionári odišli z Ríma v marci 1540 a prišli do Portugalska v júni, keď už lode do Indie odplávali. Mladí jezuiti museli čakať ďalší rok. Za ten čas pôsobili v Portugalsku, a to tak úspešne, že kráľ si ponechal Rodrigueza natrvalo v Portugalsku. Do Indie odchádzal v apríli 1541 František Xaverský s dvoma novými spolubratmi. František dostal pre prácu v misiách široké právomoci a hodnosť apoštolského nuncia.

No navonok sa František nelíšil od iných jednoduchých kňazov. Naopak, vždy sa usiloval dôsledne zachovávať chudobu, ktorú sľuboval ako rehoľník. Keď mu istý šľachtic ako apoštolskému nunciovi ponúkol na cestu do Indie sluhu, František mu s trocha drsnou otvorenosťou odpovedal: "Pán gróf, snaha po úcte a moci priviedla do smutného stavu Cirkev a jej prelátov. Úctu a autoritu si musíme získať tým, že si sami perieme šaty a staráme sa o svoj hrniec na varenie a pritom pracujeme aj na duševnej spáse blížneho."

Cesta okolo Afriky do Indie trvala plných trinásť mesiacov a bola 'veľmi dramatická. Keď sa im konečne po rozličných ťažkostiach podarilo oboplávať južný cíp Afriky, museli zastať na dlhší čas v Mozambiku, kde František vážne ochorel. Po vyzdravení však mohol pokračovať v ceste do mesta Goy na západnom indickom pobreží, kam prišiel 5. mája 1542.

Dlhá cesta loďou ako aj zastávky v Mozambiku a na ostrove Sokotre boli akýmsi úvodom do Františkovho misionárskeho účinkovania na Ďalekom východe: zakúsil výčiny tropického počasia, poskytoval pomoc chorým a zomierajúcim, kresťanov privádzal k lepšiemu životu a pohanov poučoval o pravdách kresťanskej viery.

Mesto Goa bolo občianskou a cirkevnou metropolou portugalských kolónií na Ďalekom východe. Prvý Františkov dojem bol priaznivý: videl kostoly, kláštory a vonkajšie prejavy nábožnosti. Ale keď poznal bližšie každodenný život, zhrozil sa nad mravnou nízkosťou európskych kolonizátorov a nad všestrannou biedou domorodcov. Usiloval sa povzbudiť miestnych duchovných k väčšej horlivosti a bol im vo všetkom príkladom. Navštevoval chudobných, chorých a väzňov a usiloval sa im pomôcť, ako sa dalo. Keďže videl aj krikľavú náboženskú nevedomosť, veľa času venoval vyučovaniu detí a dospelých v kresťanskej viere.

Goa bola pastoračne zanedbaná, no predsa tam boli kňazi, ktorí mohli poskytovať ľuďom aspoň najpotrebnejšie duchovné služby. Ale v južnej Indii, na Rybárskom pobreží, boli tisíce novokrstencov, ktorí boli bez akejkoľvek duchovnej pomoci. Asi 20 000 sa ich dalo pokrstiť osem rokov predtým, keď ich Portugalci ochránili pred nájazdmi mohamedánov. Potom však ostali opustení, ponechaní sami na seba. František na nich ustavične myslel, a keď sa mu v septembri 1542 naskytla možnosť, odplával do južnej Indie. Tam sa začala jeho veľká misia, ktorá mu zaslúžila meno apoštola Ďalekého východu.

Napriek tomu, že medzi primitívnymi rybármi a lovcami perál na juhovýchodnom indickom pobreží bol väčší počet pokrstených, František Xaverský musel vykonať veľa priekopníckej práce, aby sa títo ľudia vôbec mohli nazývať kresťanmi. Najprv s pomocou tlmočníkov preložil najdôležitejšie modlitby, vyznanie viery a katechizmové poučky do tamojšieho jazyka. A potom sa v tropickej horúčave vydal na cestu od osady k osade ako kňaz, učiteľ, lekár, sudca a neraz aj ako smelý obranca utláčaných proti svojvôli pohanských kráľov a portugalských kolonizátorov. Na mnohých miestach založil školy, vybudoval kostoly a po patričnej príprave pokrstil tisíce dospelých popri množstve detí. Okrem juhovýchodného pobrežia pôsobil aj na ostrove Manar a na juhozápadnom pobreží v Travancore, kde pokrstil vyše 10 000 rybárov. Prorocky smelé vystupovanie a mimoriadne uzdravenia, ktoré dosiahol, mu získali povesť Božieho muža a divotvorcu.

František podával nadľudské výkony, ale to ani zďaleka nestačilo na zvládnutie úloh v nezmernej misii. Preto neúnavne volal pomocníkov z Európy aj z Indie. Postupne prichádzali, ale bolo ich málo. V januári 1544 poslal František do Európy rozhorčený list, v ktorom okrem iného písal: "Mnohí sa tu nestanú kresťanmi iba preto, lebo chýbajú hlásatelia evanjelia. Často mi príde myšlienka ísť do vašich škôl, najmä na parížsku univerzitu, a tam na Sorbone ako bez rozumu privolávať tým, Čo majú viac vedy ako dobrej vôle: ,Koľko duší ide do zatratenia namiesto do spásy vašou nedbanlivosťou!´ " List vyvolal veľkú ozvenu a v nejednom mladíkovi zapálil misijné povolanie.

Medzitým sa František dozvedel od istého Portugalca, že dvaja králi v Makassare (na ostrove Celebes) sa zaujímali o kňazov, ktorí by poučili ich ľud v kresťanskej viere a pokrstili ho. František dlho nerozmýšľal. Misii v južnej Indii dal dvojročným účinkovaním už solídne základy. Ponechal v nej svojich pomocníkov, aby pokračovali v začatej práci. A on sa v auguste 1545 vydal ďalej na východ, aby vybudoval nové záchytné body pre šírenie evanjelia.

Na konci septembra pristál v meste Malake na Malajskom polostrove. Tam sa dozvedel, že akýsi kňaz už išiel do Makassaru. Preto ostal do konca roka v Malake, kde pôsobil medzi kresťanmi i pohanmi a pripravoval sa odcestovať na vzdialené ostrovy Moluky. Na Nový rok 1546 sa vydal na cestu, ktorou posunul hranice svojho účinkovania o ďalšie tri tisíce kilometrov na východ. Vyše roka pôsobil na Molukách v portugalských posádkach i medzi domorodými obyvateľmi. Tri mesiace účinkoval medzi ľudožrútmi na ostrovoch Moro, kde bol vo dne v noci v nebezpečenstve smrti. Misionára, ktorý sa tam pokúšal pracovať pred ním, zabili. Františka neodstrašovalo nebezpečenstvo; iba sa tým väčšmi odovzdal do rúk Božej prozreteľnosti. Vo dne pracoval, v noci sa modlil. Výsledkom boli misionárske úspechy a veľká duchovná radosť, ktorú tlmočil v liste poslanom predstavenému rehole do Ríma.

V júni 1547 sa František Xaverský vrátil do Malaky, odkiaľ poslal troch misionárov na Moluky, kde predtým založil kresťanské obce alebo upevnil tie, čo iní začali pred ním. Potom sa venoval dušpastierskej práci v tomto dôležitom prístave.

V decembri toho istého roku mu istý známy kapitán lode predstavil troch Japoncov. Bol to muž menom Anjiro (Anžiro) s dvoma sluhami. Muž v Japonsku kohosi zabil a utekal pred pomstou. Z Anjirovho a kapitánovho rozprávania František vyrozumel, že Japonci sú kultúrne vyspelý národ. Európania objavili Japonsko iba niekoľko rokov predtým a ešte sa tam nevybral nijaký misionár. Františkovi bolo jasné, že pre šírenie evanjelia by malo veľký význam, keby sa v tejto krajine uchytilo kresťanstvo. Preto sa ta rozhodol ísť. Ale na túto misionársku výpravu sa chcel dôkladne pripraviť.

Najprv sa odobral do Goy, kde chcel lepšie usporiadať a zaistiť doteraz vykonanú misionársku prácu. S pomocou portugalského miestodržiteľa a spolubratov, ktorí medzitým prišli z Európy alebo sa pripojili k reholi v Indii, založil pevné rehoľné domy a misijné stanice v Perzii, Indii, Malajsku a na Molukách.

Medzitým sa traja Japonci dôkladne oboznámili s kresťanskou vierou a na Turíce v máji 1540 prijali z rúk goánskeho biskupa krst. Anjiro dostal meno Pavol, kým jeho spoločníci prijali kresťanské mená Ján a Anton. Anjiro-Pavol pomohol Františkovi pripraviť najdôležitejšie modlitby a katechizmové otázky v japonskej reči.

Konečne na Kvetnú nedeľu 14. apríla 1549 sa vydali na ďalekú cestu. Františka Xaverského sprevádzal popri troch Japoncoch jezuitský kňaz Cosmas de Torres a rehoľný brat Juan Fernandez. Výprava niesla so sebou odporúčajúce listy od portugalského miestodržiteľa a bohaté dary pre veľmožov v neznámej krajine. Portugalská loď priviezla misionárov iba do Malaky. Odtiaľ sa im podarilo dostať ďalej iba na menšej čínskej lodi. Na sviatok Nanebovzatia Panny Márie konečne pristáli v meste Kagošime na ostrove Kjúšú, odkiaľ pochádzal Anjiro-Pavol.

Miestny knieža, daimyo, prijal Františka a jeho spoločníkov priateľsky. A kým sa misionári zaúčali do japonskej reči Anjiro získal pre kresťanstvo vyše sto svojich príbuzných a známych. Okrem toho v krátkom čase prijali krst aj členovia niektorých významných rodín. František bol spokojný s takýmto začiatkom misie a robil si veľké plány do budúcnosti. V novembri 1549 poslal do Indie list, v ktorom vysoko hodnotil Japoncov: "Japonci sú najlepší doteraz objavený národ a myslím, že medzi pohanmi neobjavíme ani jeden, ktorý by ich prevýšil".

Ťažkosti však nedali na seba dlho čakať. Budhistickí mnísi, bonzovia, popudzovali daimya proti misionárom a ten zakázal ďalšie šírenie kresťanstva. František sa rozhodol ísť do hlavného mesta Miyaka (terajšie Kjoto) k cisárovi, aby ho získal pre kresťanstvo alebo aspoň aby dosiahol jeho ochranu a pomoc. Malý sprievod sa vydal na cestu koncom leta 1550. Cesta na sever do hlavného mesta viedla cez viaceré kniežatstvá, kde sa miestni vladári správali voči misionárom zdvorilo, ale zdržanlivo. Iba v kniežatstve Hirado sa stretli s väčším pohostinstvom a porozumením. V krátkom čase tam mohli pokrstiť vyše sto ľudí. Tam si aj odložili dary, ktoré nechceli brať ďalej na obťažnú a neistú cestu.

Konečne po rozličných útrapách, zapríčinených z veľkej časti zimným počasím, sa František dostal v januári 1551 do hlavného mesta. Ale tam zažil veľké sklamanie. Práve v tom čase vypukla občianska vojna. Šogun, hlavný veliteľ a najvyšší úradník v jednej osobe, musel utiecť a bezmocný cisár bol zavretý vo svojom paláci. František ho chcel aj tak navštíviť, ale chudobného a otrhaného cudzinca k nemu nepustili. Podobne pochodil aj v kláštornej univerzite.

Neúnavný misionár sa však nevzdal a rozhodol sa postupovať iným spôsobom. Videl, že daimyo v Jamaguči, ktorého predtým navštívil, je oveľa mocnejší ako cisár v hlavnom meste. Preto sa k nemu vrátil, no tentoraz slávnostne oblečený, s odporúčajúcim listom indického miestodržiteľa a s bohatými darmi, ktoré si vyzdvihol v Hiradu. Táto zmena zapôsobila. Daimyo odložil predošlú zdržanlivosť a ochotne dovolil misionárom kázať. Dokonca im ponúkol na ubytovanie prázdny budhistický kláštor. František sa však neuspokojil iba s kázaním. Nadviazal styky s predstaviteľmi japonskej vedy a viedol s nimi celé týždne ohnivé diskusie. Japonskí mudrci boli ohromení Františkovými vedomosťami a viacerí ho požiadali o krst. Čoskoro vznikla kresťanská obec s vyše 500 veriacimi, medzi ktorými boli aj niekoľkí samurajovia, príslušníci nižšej vojenskej šľachty.

Františkova povesť sa rozšírila až za hranice jamagučského kniežatstva. Daimyo z Bungo oňho prejavil záujem a pozval ho na svoje územie. František nechal v Jamaguči svojho spoločníka otca Torresa a sám odišiel do kniežatstva Bungo. S vladárovou podporou začal pekne pôsobiť, ale o krátky čas musel odcestovať do Indie, kam ho volali súrne záležitosti. Daimyo prosil Františka, aby mu poslal misionárov a sám mu dal za sprievodcu svojho vyslanca, ktorý mal uzavrieť s portugalským miestodržiteľom v Indii zmluvu o priateľstve. Daimyo sa neskôr stal kresťanom a na počesť svojho učiteľa prijal krstné meno František.

Koncom januára 1552 prišiel František do Goy. Už predtým pri zastávke v Malake mu odovzdali list z Ríma, ktorým Ignác Loyolský ako najvyšší predstavený rehole povýšil indickú misiu na rehoľnú provinciu a Františka vymenoval za jej predstaveného. František sa zdržal v Goe dva a pol mesiaca. Tento čas venoval reorganizácii misií a vybavovaniu listov do Európy a na misijné stanice. Z Európy nástojčivo prosil vedecky dobre pripravených spolubratov pre japonské univerzity.

Nezlomný misionár mal však v Goe ešte jednu vážnu starosť, a to prípravu čínskej misie. V Japonsku sa totiž viac ráz stretol s otázkou: "Ako môže byť tvoje náboženstvo pravé, keď ho v Číne nepoznajú?" Vtedy si uvedomil, že Čína napriek svojej uzavretosti je kultúrnou veľmocou, na ktorú sa s obdivom pozerajú ostatné národy Ďalekého východu. Preto prijatie kresťanstva touto veľkou krajinou by priaznivo ovplyvnilo aj ostatnú misionársku činnosť v Ázii. Lenže Čína zakazovala Európanom pod najťažšími trestami prístup na svoje územie. Niekoľko Portugalcov sa takto dostalo do čínskeho väzenia. Portugalský miestodržiteľ v Indii pripravoval úradnú delegáciu, ktorá mala cestovať do Číny, aby tam rokovala o prepustení väzňov. František chcel využiť túto príležitosť, aby sa ako člen delegácie dostal do tejto uzavretej krajiny. Aby tým neutrpela organizácia ostatných jemu zverených misií, v Goe si určil svojho zástupcu v osobe úspešného misionára Holanďana Gašpara Berse.

17. apríla 1552 sa delegácia vydala na cestu. Viedol ju portugalský obchodník s funkciou vyslanca Diego Pereira. K výprave sa pripojil po skončení svojho poslania aj vyslanec daimya z Bungo, ktorý v Goe prijal krst a teraz sa vracal do Japonska. Od ostatných sa oddelil v Malake, kde mu František dal troch kňazov pre japonskú misiu.

Zastávka v Malake znamenala však osudnú zmenu vo Františkovom pláne. Portugalský veliteľ morskej plavby zakázal (údajne zo žiarlivosti) delegácii Diega Pereiru pokračovať v ceste do Číny. Darmo mu Pereira i misionár vysvetľovali a prosili ho. Ďalej mohol na portugalskej lodi cestovať iba František sprevádzaný čínskym katechétom Antoniom a jedným indickým pomocníkom. Po dlhej dobrodružnej plavbe ich loď vysadila na ostrove Sancian (San Čoan) pri čínskom pobreží v blízkosti prístavu Kantonu. Na ostrov prichádzali člny čínskych obchodníkov, ktorí si tam s Portugalcami vymieňali tovar. Ale ani jeden z nich nechcel vziať Františka na čínsku pevninu. Napokon jeden za odmenu sľúbil, že ešte raz príde, vezme misionára a vyloží ho pred bránami Kantonu.

Bol koniec novembra s nepríjemným chladným a vlhkým počasím. Číňan neprichádzal, a čo horšie, Františka prepadla zimnica. Niekoľko dní ležal v biednej chatrči, kde zápasil s horúčkami, často strácal vedomie, až napokon 2. alebo 3. decembra zomrel. V posledných chvíľach bol pri ňom iba jeho verný katechéta Antonio. V Európe sa dozvedeli o jeho smrti až o dva roky.

Františka Xaverského pochovali na ostrove námorníci portugalskej lode, ktorí zasypali jeho telo vápnom, aby sa čím skôr rozložilo. Ale keď ho na jar 1554 išli prevážať do Goy, našli ho neporušené. Pochovali ho v jezuitskom kostole v Goe. Iba pravú ruku oddelili a previezli do Ríma, kde ju uložili do osobitného relikviára v kostole Al Gesú.

Úcta veľkého misionára sa po jeho smrti rozšírila po celej Cirkvi. Pápež Pavol V. ho roku 1619 vyhlásil za blahoslaveného a pápež Gregor XV. roku 1622 za svätého. Roku 1748 bol sv. František Xaverský vyhlásený za patróna Ďalekého východu a roku 1904 za nebeského ochrancu Diela šírenia viery. Napokon roku 1927 ho pápež Pius XI. spolu so sv. Teréziou z Lisieux vyhlásil za patróna všetkých misií. Medzitým vznikli početné rehoľné, misijné a iné cirkevné ustanovizne, ktoré nesú meno xaverského svätca a uctievajú si ho ako osobitného ochrancu.

Sv. František Xaverský je nepochybne jeden z najväčších misionárov cirkevných dejín. V mnohom pripomína svätého apoštola Pavla. Právom ho možno pokladať za priekopníka moderných misií. V jeho osobe sa spájala ohnivá povaha Navarčana s jemným taktom šľachtica, učenosť parížskeho univerzitného profesora so smelosťou a vytrvalosťou Baska. K tomu pristúpil široký rozhľad veľkorysého organizátora a predovšetkým neodolateľná príťažlivosť svätca zapáleného láskou ku Kristovi a k nesmrteľným dušiam.