Pochádzala zo severného Talianska. Tam sa narodila v Lombardsku v obci S. Angelo Lodigiano 15. júla 1850. Bola najmladšia z 13 detí. Niektoré z nich zomreli v útlom veku.

Rodičia boli samostatne hospodáriaci roľníci, ktorí mohli umožniť Františke a jej staršej sestre Róze štúdium. Obidve sa stali učiteľkami. Františka vyučovala v rokoch 1872-1874. Už predtým v r. 1870 jej zomreli obidvaja rodičia. Bolo treba sa rozhodnúť pre definitívne životné povolanie.

Už od čias dospievanía Františka túžila byť misionárkou. Hlásila sa o prijatie u rehoľných sestier "Dcéry Božského Srdca", u ktorých študovala, a keď ju odmietli, skúsila u kanosiánok, kde študovala jej sestra. Ani u tých však nepochodila. Pravdepodobne ju nechceli prijať pre jej slabšie zdravie a pre užitočnú prácu, ktorú vykonávala vo farskej službe.

Na naliehanie biskupa mesta Lodi sa stala v rokoch 1874-1880 členkou nového charitatívneho rehoľného združenia nazývaného "Sestry Prozreteľnosti". Tieto sa starali o osirotené dievčatá. Hneď po vstupe zastávala funkciu tajomníčky a po profesii r. 1877, keď prijala meno Františka Xavéria, sa z biskupovho rozhodnutia stala predstavenou. Avšak napriek všetkému jej úsiliu sa spoločenstvo nemohlo udržať, lebo nebolo dostatočne pripravené na úlohy, ktoré prevyšovali sily rehoľníčok. Vtedy biskup preniesol celú iniciatívu na Františku. Zavolal si ju a jednoducho jej oznámil: "Ty chceš byť misionárkou. Čas už dozrel. Ja nepoznám nijakú ženskú rehoľu misionárok; ty ju musíš založiť!" Františkina odpoveď bola jednoduchá: "Pohľadám nejaký dom".

Dom našla. Bol to starý kláštor. V ňom 14. novembra 1880 spolu so siedmimi rehoľníčkami z predchádzajúceho spoločenstva začala novú ženskú rehoľu: "Misionárky Božského Srdca Ježišovho". Predbežne pokračovala v starostlivosti o osirotené dievčatá, ale otvorila aj skromné kolégium na výchovu dievčat a vypomáhala vo farskej práci, kým sa nevykryštalizoval cieľ a činnosť nového rehoľného združenia. Biskup jej schválil stanovy, podľa ktorých cieľom rehole bolo pracovať pre dobro duší tak v kresťanských krajinách, ako aj medzi neveriacimi. V priebehu času sa program sústredil na výchovu, ošetrovanie chorých a farskú činnosť.

Neumárajúcou túžbou Sestry Františky Xavérie boli misie. Preto nechcela zakladať domy v Taliansku a v septembri 1887 sa odobrala do Ríma, aby tam založila ústredný dom rehole a dosiahla pápežské schválenie. Tam v jezuitskom kostole del Gesú pri oltári sv. Františka Xavérskeho urobila sľub, že so šiestimi sestrami pôjde do misií na Ďalekom východe. Myslela tým predovšetkým Čínu. Dňa 19. marca 1888 dosiahla predbežné pápežské schválenie.

V Ríme a neskôr aj v Castelsangiovanni pri Piacenze, kde v r. 1888 založila nový dom, sa stretla s biskupom Giovannim B. Scalabrinim, ktorý ju pozval vo svojom mene i v mene newyorského arcibiskupa, aby spolu so svojimi sestrami vykonávala misionársku prácu medzi talianskymi emigrantmi v Severnej Amerike. To isté jej prízvukoval pápež Lev XIII., keď ju prijal na audienciu v marci 1889. Zmenil jej sľub, ktorý urobila poldruha roka predtým a dal jej nové poslanie: "Nie na východ, ale na západ; Vaša Čína sú Spojené štáty americké!" Sestra Františka prijala tento príkaz bez výhovoriek a ešte v tom istom marci sa vypravila so skupinou sestier loďou do New Yorku, kam prišla 31. marca 1889.

Po tejto prvej ceste nasledovali ďalšie až do marca 1912, keď jej už prvá svetová vojna (1914-1918) nedovolila vrátiť sa do Talianska. Na americkej pevnine vykonala nespočetné cesty, a to neraz veľmi biednymi dopravnými prostriedkami. Okrem iného cestovala až do argentínskeho hlavného mesta Buenos Aires, a to sčasti po mori a sčasti vlakom. Na chrbte mulice sa pustila aj do vysokého pohoria Ánd, kde sa raz takmer zrútila do priepasti.

Medzitým Boh požehnával túto časť svojej vinice. Do kongregácie Misionárok Božského Srdca sa hlásilo veľa dievčat, takže mohli vznikať nové domy v Európe i na americkej pevnine. Sestry pracovali v školách, útulkoch, kolégiách, sirotincoch, nemocniciach, vo vidieckych ošetrovniach, pomáhali vo farskej práci, vyučovali katechizmus, navštevovali rodiny, banské strediská, väznice. Podľa potreby sa venovali aj netalianskym emigrantom a opusteným domorodcom. Avšak podľa želania Sv. otca a biskupov zamerali svoju starostlivosť predovšetkým na Talianov, ktorí nemohli rátať s pomocou rodnej krajiny a na novom mieste sa často stretali s odmietaním a pohŕdaním. Krehká Sestra Františka Xavéria Cabrini sa im stala matkou a statočnou ochrankyňou. A vedela ich nájsť na tých najodľahlejších miestach. Hovorilo sa, že Krištof Kolumbus objavil Ameriku a Sestra, alebo ako ju neskôr volali - Matka Cabrini objavila všetkých Talianov v Amerike.

Misionárky Božského Srdca dosiahli konečné pápežské schválenie 12. júla 1907. Avšak na želanie Sv. stolice prvú generálnu kapitulu konali až v r. 1910. Na žiadosť sestier Posvätná kongregácia pre rehoľníkov súhlasila s tým, že Matka Františka Xavéria Cabrini bude hlavnou predstavenou až do svojej smrti. A táto ju zastihla pri pracovnej návšteve Chicaga 22. decembra 1917.

Zakladateľka misionárskych sestier mala vtedy 67 rokov. Z tých, ktorí poznali jej slabé zdravie, vrátane lekárov, nik nečakal, že sa toľko dožije, a to v neúnavnej činnosti. Pri jej smrti mala ňou založená rehoľa 67 domov a približne 1300 sestier. Okrem Ameriky a Talianska pracovali vo Francúzsku, Španielsku a Anglicku. Neskôr sa dostali aj do Číny (1926), do Afriky (1936) a do Austrálie (1948).

Pápež Pius XI. vyhlásil M. Františku Xavériu Cabrini v nov. 1938 za blahoslavenú a Pius XII. v júli 1946 za svätú. Ten istý pápež ju 8. sept. 1950 vyhlásil za nebeskú ochrankyňu všetkých vysťahovalcov.