Svätý apoštol a evanjelista Ján patril medzi najvýznamnejších apoštolov, medzi oporné stĺpy prvotnej Cirkvi, ako sa vyjadril apoštol Pavol v Liste Galaťanom (por. Gal 2,9). Viaceré zmienky o ňom nachádzame vo všetkých evanjeliách, v Skutkoch apoštolov, v Apokalypse a raz ho spomína apoštol národov na uvedenom mieste.

Svätý apoštol Ján bol mladším bratom apoštola Jakuba "Staršieho". Títo bratia pochádzali pravdepodobne z Betsaidy na severovýchodnom brehu Genezaretského jazera, podobne ako apoštoli Peter a Andrej. Ich otec Zebedej bol rybárom a Ján i Jakub rybárčili spolu s ním a s ďalšími najatými pomocníkmi. Ich matka sa volala Salome. Patrila medzi ženy, ktoré sprevádzali Ježiša počas jeho verejného účinkovania, pomáhali mu a boli svedkami jeho smrti a zmŕtvychvstania.

Mladý Ján bol teda rybárom. Ale mal aj iné, duchovnejšie záujmy. Ako sám prezradil v evanjeliu, bol spolu s Petrovým bratom Andrejom žiakom Jána Krstiteľa. Okrem toho mal bližšie neurčené styky s veľkňazským domom v Jeruzaleme (por. Jn 18,15n).

Prvý raz sa stretol s Ježišom ešte ako učeník Jána Krstiteľa. Krstiteľ ich upozornil na okoloidúceho proroka z Nazareta slovami: "Hľa, Boží Baránok!" Vtedy sa Ján Zebedej spolu s Petrovým bratom Andrejom nesmelo pustili za Ježišom a nadviazali s ním priateľstvo, ktoré natrvalo poznačilo ich ďalší život. (Por. Jn l,35n.)

Mladí Galilejčania však aj po tomto stretnutí ostali rybármi. Ich konečné povolanie za apoštolov prišlo neskôr, pravdepodobne po zázračnom rybolove, o ktorom hovorí Lukášovo evanjelium v piatej kapitole. Veľkodušnú odpoveď na Kristovo volanie možno vycítiť z jednoduchých slov evanjelia: "Oni hneď zanechali loďku i svojho otca a nasledovali ho" (Mt 4,22; Mk 1,20).

V apoštolskom zbore Dvanástich mal Ján spolu s bratom Jakubom a Šimonom Petrom akési privilegované postavenie. Ježiš si ich vyberal za svedkov v slávnostných a vážnych chvíľach. Tak ho sprevádzali pri vzkriesení Jairovej dcéry (Mk 5,37), boli pri ňom vo chvíľach slávneho premenenia (Mt 17,ln) i smrteľnej úzkosti (Mt 26,37n).

Azda práve tieto prejavy dôvery v nich vzbudzovali väčšie ambície a ich matku pohli k smelej žiadosti, ktorú predostrela Ježišovi: "Rozkáž, aby títo moji dvaja synovia sedeli s tebou v tvojom kráľovstve jeden na pravej a druhý na ľavej strane!" Iba materinská túžba zaistiť deťom čo najlepšiu budúcnosť môže ospravedlniť tieto nerozumné slová. Sám Ježiš musel zahriaknuť Salome a jej synov: "Neviete, o čo žiadate!" A potom sa obrátil na Jakuba a Jána s otázkou: "Či môžete piť kalich, ktorý mám ja piť?" Sebavedomí Zebedejovci pohotovo súhlasili. Vtedy im Ježiš riekol: "Z môjho kalicha budete piť, ale dať niekomu sedieť po mojej pravej alebo ľavej strane nepatrí mne; to miesto sa dá tým, ktorým to určil môj Otec." (Por. Mt 20,20n; Mk 10,35n.)

Epizódka neostala utajená pred ostatnými apoštolmi a je prirodzené, že sa ich to veľmi dotklo. Keďže Ježiš vedel, že ani jeden z nich nie je imúnny proti pokušeniu vyvyšovať sa, a azda, aby aj predišiel vážnejšej roztržke, dal svojim blízkym dôležité poučenie: "Viete, že panovníci vládnu nad národmi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc. Medzi vami to tak nemá byť, ale kto chce byť medzi vami najväčší, nech sa stane vaším služobníkom! A kto chce byť medzi vami prvý, nech sa stane vaším sluhom! Tak ako ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a dať svoj život za mnohých."

Okrem túžby obsadiť v Kristovom kráľovstve lepšie miesto ako ostatní mali Zebedejovci ešte jednu vážnu chybu, a to prchkosť, ktorá sa ľahko spájala s pomstychtivosťou. Keď raz Samaritáni odmietli Ježišovi pohostinstvo, Jakub a Ján chceli na nich zvolať oheň z neba. Ale Ježiš ich za to pokarhal (Lk 9,54n). Inokedy musel Kristus krotiť ich priveľkú horlivosť, keď sa Ján rozhorčoval, že ktosi mimo okruhu učeníkov vyháňal zlých duchov v Ježišovom mene.

Ale popri všetkých ľudských slabostiach mali Zebedejovci, najmä mladší Ján, veľkú lásku k svojmu Učiteľovi. Ježiš to vedel a na Jánovu lásku odpovedal svojou. Preto sa mohol Ján vo svojom evanjeliu označovať za učeníka, ktorého Ježiš miloval (por. Jn 13,23; 19,26; 20,2; 21,7.20). Evanjelium spomína niekoľko prejavov vzájomnej lásky medzi božským Majstrom a jeho najmladším učeníkom. Ján sa pri poslednej večeri mohol opierať o Ježišovu hruď (Jn 13,23.25) a po zajatí ho ako jediný z apoštolov verne nasledoval až pod kríž (Jn 18,15n; 19,26), kde mu Ježiš pred smrťou zveril svoju matku (Jn 19,27). Na prvú zvesť o zmŕtvychvstaní (Jn 20,2) bežal s Petrom bez meškania k hrobu a nielen mladosť, ale i láska zrýchľovala jeho kroky, takže dobehol k prázdnemu hrobu prvý (Jn 20,4). Láska mu dala v šere genezaretskej hmly spoznať Pána (Jn 21,7) a láska mu nedovolila odlúčiť sa od neho, keď poveroval Petra najvyšším pastierskym úradom (Jn 21,20).

Po Kristovom nanebovstúpení a po zoslaní Ducha Svätého ostal Ján ešte niekoľko rokov v Jeruzaleme. Skutky apoštolov ho viackrát spomínajú ako Petrovho spoločníka pri kázaní v chráme a pri konaní zázrakov. Za to obidvoch prenasledovala židovská veľrada. (Por. Sk 3,1-4,23.) Ján patril iste aj do skupiny apoštolov, o ktorých hovoria Skutky v piatej kapitole od dvanásteho verša. Títo apoštoli spolu s Petrom ohlasovali evanjelium, robili znamenia a tešili sa, keď mohli trpieť pre Kristovo meno.

Po zabití diakona Štefana niekedy v rokoch 32-36 mnohí prvokresťania utiekli z Jeruzalema, aby sa vyhli prenasledovaniu. Evanjeliu to však iba poslúžilo, lebo ho zaniesli na nové miesta. Veľký úspech mal najmä diakon Filip, ktorý v Samarii mnohých získal pre kresťanstvo a pokrstil ich. Vtedy apoštoli vyslali do Samarie Petra a Jána, aby sa nad novokrstencami modlili, vkladali na nich ruky a tí prijímali Ducha Svätého (Sk 8,14n).

Posledná zmienka o apoštolovi Jánovi v Jeruzaleme je v Liste Galaťanom (Gal 2,9), kde apoštol Pavol spomína stretnutie s Jakubom, Kefasom (Petrom) a Jánom, ktorí boli pokladaní za stĺpy Cirkvi. Bolo to v období "apoštolského snemu", teda roku 49 alebo 50. Keď sa Pavol vrátil z tretej misijnej cesty roku 58, našiel v Jeruzaleme z apoštolov už iba Jakuba Mladšieho. Teda nielen Peter, ale i Ján niekedy predtým odišiel. Podľa dobre podloženej tradície, nepriamo potvrdenej zmienkami v Apokalypse, apoštol Ján pôsobil po odchode z Jeruzalema v Malej Ázii, a to väčšinou v Efeze.

Netreba zdôrazňovať, že "učeník, ktorého Ježiš miloval", sa usiloval verne splniť želanie svojho Učiteľa, aby sa postaral o jeho matku. Sám Ján uviedol v evanjeliu, že od chvíle, keď umierajúci Ježiš predniesol túto prosbu, vzal si Máriu k sebe. Niektoré neskoršie pramene dokonca tvrdia, že ju vzal so sebou i do Efezu. Ale po posúdení všetkých údajov a predpokladov možno pokladať prakticky za isté, že Panna Mária sa rozlúčila s pozemským životom v Jeruzaleme alebo jeho najbližšom okolí ešte pred Jánovým odchodom do Malej Ázie.

Na rozdiel od iných apoštolov sa Ján dožil vysokého veku a zomrel prirodzenou smrťou. Za cisára Domiciána, ktorý vládol v rokoch 81-96, bol poslaný do vyhnanstva na ostrov Patmos (por. Zjv 1,9), odkiaľ sa vrátil po vladárovej smrti do Efezu. Niektorí starí cirkevní spisovatelia spomínajú, že Jána pri prenasledovaní za cisára Domiciána hodili do kotla s vriacim olejom, a ten mu neuškodil. Ale historici pokladajú túto epizódu za málo pravdepodobnú.

V posledných rokoch života Ján napísal viaceré spisy: Zjavenie čiže Apokalypsu, evanjelium a tri apoštolské listy. Sú to posledné časti novozákonného Svätého písma. Podobne ako iné biblické knihy aj spisy apoštola Jána predkladajú Božie zjavenia, ale so zvláštnym zreteľom na bludné náuky, ktoré sa šírili v mladom kresťanstve koncom 1. storočia.

Popri sv. Pavlovi apoštol Ján bol druhým apoštolským teológom, ktorý prispel k vytvoreniu pojmov kresťanskej vieroučnej sústavy.

V úvahách o Bohu apoštol zdôrazňoval, že Boh je Duch (Jn 4,24), Svetlo (1 Jn 1,5) a Láska (1 Jn 4,16). Božia láska sa prejavila tak, že Boh poslal na svet svojho jednorodého Syna, aby sme skrze neho dostali život (1 Jn 4,9; por. Jn 3,16). Božia láska nás zaväzuje, aby sme milovali nielen Boha, ale aj ľudí (1 Jn 4,7-21 a i.).

O Ježišovi Kristovi apoštol Ján svedčí, že bol Bohom od večnosti (Jn 1,1-3), ale pri vtelení prijal pravú ľudskú prirodzenosť (1 Jn 1,1; 4,2; 2 Jn 7). Božie Slovo sa stalo telom (Jn 1,14), no pritom ostáva jedno s Otcom (Jn 10,30). Výraz "Slovo", po grécky "Logos", prevzal apoštol z gréckej filozofie, ale dal mu teologickú náplň.

Kristus sa v Jánových spisoch javí ako jedinečný a absolútny nositeľ Božieho zjavenia. Len on prináša autentickú zvesť o Bohu (Jn 1,18; 3,11.32n; 7,16 a i.), on je Svetlo (Jn l,4.8n; 8, 12 a i.), Cesta, Pravda a Život (Jn 14,6); kto vidí jeho, vidí Otca (Jn 14,9). Zázraky boli "znamenia", ktoré potvrdzovali jeho božské poslanie (Jn 2,11; 4,54; 5,32.36n a i.). Proti bludárom, ktorí hlásali možnosť ospravedlnenia vlastnými silami, Ján prízvukoval, že Ježiš je obeťou zmierenia za naše hriechy a za hriechy celého sveta (1 Jn 2,2; 4,10; Jnl,29 a i.).

Napriek mnohým hlbokým úvahám, symbolickému spôsobu vyjadrovania a vieroučným uzáverom Jánovo evanjelium nemožno pokladať za teologický traktát, ale za svedectvo o Ježišovi Kristovi, ako to na niektorých miestach zdôraznil sám evanjelista (Jn 19,35; 21,24). Je to svedectvo plné životných podrobností (napr. l,35n), aké mohol poznať len očitý svedok. Toto potvrdila aj moderná archeológia, ktorá zistila, že niektoré zvláštnosti v údajoch štvrtého evanjelia nie sú výplodom bujnej fantázie, ale verným zachytením skutočnosti (tak napr. rybník Betesda s piatimi stĺporadiami, nádvorie "Gabbata" s výraznou kamennou dlažbou). Nemožno však poprieť, že okrem doplňujúceho výberu látky sa Jánovo evanjelium líši od ostatných väčším duchovným vzletom. Preto sa štvrtý evanjelista označuje symbolom orla.

Svätý apoštol a evanjelista Ján zomrel niekedy okolo roku 100 (azda 104) v Efeze. Tam ho aj pochovali. Nad jeho hrobom vznikla najprv kaplnka, ktorú nahradil cisár Justinián veľkým chrámom. Úcta svätého apoštola sa sprvoti šírila iba na Východe, ale už koncom staroveku začala prenikať na kresťanský Západ, kde postupne zaujala miesto, aké si tento významný Kristov učeník a svedok zaslúži.