Na začiatku 15. storočia boli v Cirkvi neutešené pomery. Bolo to obdobie tzv. veľkého pápežského rozkolu, keď boli medzi sebou rozdelení najvyšší predstavitelia Cirkvi a súčasne dvaja, ba aj traja si nárokovali pápežský titul. Rozkol sa skončil na Kostnickom cirkevnom sneme roku 1417. No trvalo dlho, kým sa odstránili jeho následky. V Čechách vzniklo v tom čase husitské hnutie, ktoré rozbúrilo náboženskú a politickú hladinu v celej strednej Európe. A predsa aj v takýchto okolnostiach sa našli charaktery, ktoré sa nedali vykoľajiť všeobecným nepokojom a osobnou svätosťou preukázali veľké služby Cirkvi a dušiam. Medzi ne patrí aj poľský svätec Ján Kentský.

Svätý Ján Kentský pochádzal z mestečka Kenty pri Krakove, kde sa narodil roku 1390. Detstvo a skorú mladosť prežil v rodnom meste. Roku 1413 začal študovať na krakovskej univerzite, ktorá bola založená krátko predtým po odchode poľských študentov z pražskej univerzity. Ján študoval veľmi dobre. Po dvoch rokoch dosiahol akademický titul bakalára a hneď nato aj magistra slobodných umení. Roku 1416 bol vysvätený za kňaza.

Ján vynikal vo vede i v duchovnom živote. Preto ho cirkevní predstavení vymenovali roku 1421 za rektora kláštornej školy v Miechowe. Ján zastával túto funkciou osem rokov. Roku 1429 ho povolali na krakovskú univerzitu, aby tam učil na fakulte umení. Už po troch rokoch sa stal dekanom filozofickej fakulty a bol ním šesť rokov.

Ale Jána väčšmi priťahovala teológia. Napriek pokročilému veku, 48 rokov, sa dal do jej štúdia a v priebehu piatich rokov získal tituly bakalára a magistra teológie. Od tých čias pôsobil ako profesor teológie na krakovskej univerzite, a to až do konca života.

Pod vplyvom husitizmu a tzv. konciliárnych teórií, ktoré hlásali nadradenosť koncilov nad pápežom, sa aj v Poľsku šírili kritiky proti Cirkvi a proti pápežom. Ján si nezakrýval oči pred chybami v Cirkvi. Ale správne vycítil, že čisto negatívna kritika nemôže situáciu vyriešiť. Iste treba odsúdiť a odstraňovať nedostatky, ale samu Cirkev a jej základné ustanovizne treba mať v úcte. Zachoval sa rukopis, v ktorom Ján Kentský zdôrazňuje, že dôstojnosť Cirkvi je vážnejšia ako všetky chyby, ktoré sa v nej vyskytujú vplyvom ľudskej slabosti.

Sám svojím životom ukázal najúčinnejší a najspoľahlivejší prostriedok vnútornej obnovy Cirkvi, ktorý nikomu nepoškodí, ale všetkým môže iba poslúžiť. Je to osobná svätosť. Jánova svätosť bola veľmi životná. Napriek tomu, že sa s takým záujmom venoval teologickej vede, nestratil cit praktickej kresťanskej lásky. Jeho dobročinnosť bola známa. Neraz sa zriekol aj toho mála, čo mal pre svoju potrebu, aby pomohol núdznym. So svojou učenosťou vedel spojiť aj prejavy vonkajšej nábožnosti. Patrili medzi ne i namáhavé púte. Štyrikrát išiel do Ríma a jedenkrát dokonca až do Svätej zeme.

V akom duchu putoval, naznačuje epizódka, ktorú uvádzajú jeho životopisci. Pri jednej ceste do Ríma ho údajne prepadli zbojníci a žiadali ho, aby im odovzdal všetky peniaze a cennosti. Ján toho nemal veľa, ale všetko, čo našiel, im dal. Keď sa ho opýtali, či už nemá nič, mohol iba povedať, že nie. Keď ho zbojníci opustili, predsa našiel v záhyboch šiat ešte dáky drobný peniaz. Rozbehol sa za lúpežníkmi, prosil ich o odpustenie, že ich oklamal, a dával im dodatočne nájdené peniaze. Zbojníci boli ohromení jeho evanjeliovým gestom a ozvalo sa v nich svedomie. Nielenže mu vrátili všetko, čo mu predtým vzali, ale rozhodli sa zmeniť život.

Ján Kentský zomrel roku 1473 vo vysokom veku 83 rokov. Pochovali ho v kostole sv. Anny v Krakove. Pápež Alexander VIII. ho roku 1690 vyhlásil za blahoslaveného a pápež Klement XIII. roku 1767 za svätého. Sv. Ján Kentský sa uctieva ako patrón seminaristov a študentov teológie.