V 17. storočí dalo Francúzsko kresťanstvu viacerých svätcov, ktorí významne prispeli k vnútornej obnove Cirkvi a zanechali ľudstvu trváce hodnoty. Možno tu spomenúť svätých Františka Saleského, Vincenta de Paul, Jána Krstiteľa de la Salle, Petra Fouriera, ako aj svätice Janu Františku Frémyot de Chantal a Lujzu de Marillac. Z dejín vieme, že všetci spomenutí svätci obohatili Cirkev nielen osobným posvätením, ale aj hnutiami a rehoľnými spoločenstvami, ktoré doteraz veľa vykonali pre kresťanstvo i pre celé ľudstvo. Liturgický kalendár pripomína 12. decembra jednu zo spomenutých svätíc, a to sv. Janu Františku Frémyot de Chantal.

Svätá Jana Františka Frémyot sa narodila vo východofrancúzskom meste Dijone v januári 1572. Jej otec bol predsedom burgundského parlamentu. Dievča malo sotva pol druha roka, keď stratilo matku. Za istý čas sa oňho starala iná žena, ale potom ho vychovával otec.

Na konci roku 1592, to znamená, keď mala necelých 21 rokov, Jana Františka sa vydala za grófa Krištofa de Chantal (č. "šantal"). Mladí manželia sa usadili na grófovom majetku v Bourbilly, kde žili spokojne a šťastne. Narodilo sa im šesť detí, z ktorých dve však skoro umreli. No po osemročnom manželstve prišiel nečakaný úder: Krištof de Chantal sa stal obeťou nešťastia pri poľovačke.

Manželova smrť pôsobila na mladú ženu zdrvujúco. Odsťahovala sa s deťmi najprv k svojmu otcovi do Dijonu, ale keď sa jej svokor vyhrážal, že takto neprizná jej deťom dedičský podiel, presťahovala sa k nemu. Pobyt v svokrovom dome bol pre ňu ťažký. Okrem bolesti nad stratou manžela musela znášať uponižovanie svokra a jeho bezočivej gazdinej. Za to, že neupadla do zúfalstva, mohla vďačiť iba svojej viere, láske k deťom a dobročinnosti, ktorou pomáhala iným trpiacim.

Mladá vdova dostala niekoľko výhodných ponúk na vydaj, no ona ich odmietla. Rozhodla sa, že ďalší život zasvätí Bohu a dobročinnosti. Ale ako?

Jej vnútro trápila neistota a úzkostlivosť, až kým sa roku 1604 nestretla so sv. Františkom Saleským. Pod jeho duchovným vedením získala vnútornú vyrovnanosť a jasnejší smer do budúcnosti. Po istom čase jej duchovný vodca videl, že Jana Františka duchovne je dostatočne zrelá na vedenie rehoľného spoločenstva, ktoré už dávnejšie zamýšľal založiť a ktoré malo zodpovedať potrebám toho času. Malo to byť spoločenstvo rehoľných sestier, ktoré by neboli stále uzavreté v kláštore, ale venovali by sa sociálnej a charitatívnej činnosti všade tam, kde by bolo treba.

Ostávala ešte jedna vážna ťažkosť. Ani tie najideálnejšie túžby nemohli oslobodiť Janu Františku od povinnosti zaopatriť svoje deti. Jedna z dcér jej medzitým zomrela. Ostali jej ešte dve staršie dcéry a štrnásťročný syn. Dcéry mali už budúcnosť zaistenú, ale syn bol ešte veľmi mladý. Vtedy sa chlapcov starý otec a strýko - biskup zaviazali, že sa oňho dobre postarajú. Takto mohla Jana Františka 29. marca 1610 opustiť rodinu, aby nastúpila novú životnú cestu Napriek veľkým ideálom, ktoré mala pred sebou, odchod z domu bol ťažký pre ňu i pre deti. Najmä chlapec veľmi trpel. Keď mu nepomáhali slová, ľahol si predo dvere, aby nejako zadržal matku doma. No tá už nechcela odvolať rozhodnutie, ktoré urobila po zrelej úvahe a po porade s inými.

Nové spoločenstvo, ktoré plánoval František Saleský s Janou Františkou, začalo jestvovať 10. júna 1610 v meste Annecy v juhovýchodnom Francúzsku. Zakladateľka a dve spoločníčky sa pod vedením Františka Saleského rok pripravovali na život zasvätený Bohu, ktorého vonkajším programom bola starostlivosť o chorých v chudobných rodinách. Nové rehoľné sestry sa pri návštevách rodín riadili príkladom Panny Márie, ktorá navštívila svoju staršiu príbuznú Alžbetu a slúžila jej. Odtiaľ pochádzal aj ich názov: združenie, neskôr rehoľa Navštívenia Panny Márie. Ich znakom bolo srdce Pána Ježiša korunované tŕním a prebodnuté dvoma mečmi, ktoré znamenali lásku k Bohu a blížnemu. Nad srdcom bol kríž.

Služba rehoľných sestier mimo kláštora bola pre niektorých cirkevných predstaviteľov príliš smelou novotou. Zvlášť sa proti nej postavil lyonský arcibiskup. František Saleský nechcel násilím prebíjať svoje idey. Ustúpil a roku 1618 premenil rozvíjajúce sa spoločenstvo na rehoľnú spoločnosť s kláštornou klauzúrou a s pravidlami sv. Augustína. Jeho pôvodný plán sa podarilo uskutočniť až o dvadsať rokov neskôr sv. Vincentovi de Paul a sv. Lujze de Marillac založením Dcér kresťanskej lásky.

Jana Františka prijala ponížene a poslušne nanútenú zmenu. Rehoľa Navštívenia mohla poskytovať služby iba v medziach kláštora. Ale aj tak sa stala požehnaním pre Francúzsko a pre Cirkev. Popri sociálnej a vychovávateľskej činnosti jej solídny duchovný život významne prispel k vnútornej obnove Cirkvi. V lone rehole Navštívenia sa odohrali zjavenia sv. Margite Márii Alacoquovej, ktorými sa začala plodná epocha novodobej úcty Božského Srdca Ježišovho.

Koncom roku 1622 zomrel František Saleský. Pre Janu Františku to bola dvojnásobná strata, lebo saleský svätec bol nielen duchovným otcom rehole Navštívenia, ale aj jej duchovným vodcom. A keďže po celý život bola veľmi úzkostlivá, dobré duchovné vedenie pre ňu znamenalo veľa. Na šťastie Božia prozreteľnosť sa postarala o primeraného Františkovho nástupcu. Stal sa ním sv. Vincent de Paul, ktorý bol priateľom sv. Františka Saleského a od roku 1619 duchovným otcom kláštora Navštívenia v Paríži. Ochotne prevzal neľahké duchovné vedenie a napriek svojmu pracovnému preťaženiu pomáhal Jane Františke v usmerňovaní svedomia i v riešení problémov spojených so spravovaním rehole Navštívenia.

Jana Františka Frémyot de Chantal sa posledný raz stretla s Vincentom de Paul na konci jesene 1641. Bola vtedy na okružnej ceste, pri ktorej navštevovala svoje kláštory. Cestu už nemohla dokončiť. Zápal pľúc ju prinútil zastaviť sa y kláštore Moulins v strednom Francúzsku. Tam aj zomrela 13. decembra 1641. Pochovali ju v Annecy, v kolíske rehole Navštívenia, kde 18 rokov predtým pochovali sv. Františka Saleského.

Keď spoluzakladateľka rehole Navštívenia Panny Márie zomierala, jej duchovné dcéry pracovali už v 86 kláštoroch, z ktorých niekoľko bolo za hranicami Francúzska. Postupne sa táto rehoľná spoločnosť rozšírila takmer do všetkých katolíckych krajín Európy a Amerík. Toho času má 190 domov so 6 500 rehoľnými sestrami.

Janu Františku Frémyot de Chantal vyhlásil za blahoslavenú pápež Klement XIII. v auguste roku 1767.