Prostredníctvom alexandrijského patriarchu sv. Atanáza (295-373) sa rímski kresťania v polovici 4. storočia oboznámili s obdivuhodným životom egyptských pustovníkov. Počas niekoľkoročného pobytu v Ríme (po r. 340) v kázňach i rozhovoroch, ako aj v knižnom životopise sv. Antona Pustovníka sv. Atanáz priblížil Rimanom príklad života, ktorý treba obdivovať, ale ktorý iba ťažko možno nasledovať.

Predsa sa však našli nasledovníci asketických mníchov. A to nielen medzi mladými slobodnými mužmi, ale aj medzi bohatými rímskymi dámami - matrónami, z ktorých viaceré boli vydaté a mali rodinu. Asketický zápal vznešených Rimaniek sa neobmedzil iba na jednu generáciu. Mali aj svoje pokračovateľky. A medzi ne patrí sv. Melánia Mladšia.

Táto svätica z bohatej rímskej šľachty sa narodila v roku 383. Bolo to desať rokov potom, ako si jej stará mať z otcovej strany - Melánia Staršia - zvolila mníšsky spôsob života.

Keď mala Melánia Mladšia štrnásť rokov, vydali ju za bratanca Piniána, s ktorým mala dve deti. Avšak deti im čoskoro zomreli. Vtedy Melánia prehovorila muža, aby sa spolu s ňou dal na kajúcny spôsob života v sexuálnej zdržanlivosti. Sama sa s viacerými sluhami a slúžkami utiahla na jeden vidiecky majetok, kde sa usilovala žiť ako mníška. Rodina spočiatku protestovala, ale po zásahu Melánie Staršej, ktorá ešte žila, ustúpila.

V r. 406 Melánia prešla do Noly v južnej Itálii, kde istý čas žila v asketickom spoločenstve sv. Paulína, ktorý bol pravdepodobne jej vzdialený príbuzný. Keď však južnú Itáliu napádali a plienili lúpeživé kmene, v r. 408 prešla na svoje majetky na Sicílii a o dva roky neskôr do severnej Afriky, kde sa zoznámila so sv. Augustínom. V r. 413 sa rozhodla presídliť do Jeruzalema. Cestou navštívila egyptských pustovníkov, o ktorých počula toľko povzbudivého a ktorých podľa možnosti chcela nasledovať.

Prirodzene, bolo to trocha nezvyčajné nasledovanie. Všade totiž, kam sa pohla, šiel s ňou aj manžel Pinián, matka Albína a vyše sto rodinných sluhov a slúžiek, ktorí sa usilovali napodobňovať svojich pánov.

V Jeruzaleme Melánia chcela viesť ozajstný pustovnícky život. Preto si dala postaviť úzku celu na Olivovej hore, kde sa usídlili aj iní askéti. Tam žila odlúčená v tvrdých podmienkach pri vykonávaní rozličných skutkov pokánia. Po istom čase sa ešte raz vybrala do Egypta, aby lepšie poznala život a ducha tamojších pustovníkov. Po návrate založila na Olivovej hore ženský kláštor. O niekoľko rokov neskôr dala postaviť aj mužský kláštor. V každom kláštore dala zriadiť kaplnku s ostatkami mučeníkov, aby mnísi nemuseli hľadať primeraný modlitebný priestor mimo kláštora.

Melánia kládla veľký dôraz na liturgiu, najmä na slávenie Eucharistie a modlitby žalmov. A hoci život mníšskych spoločenstiev sa riadil viac podľa prísneho egyptského vzoru, v liturgii bolo badať západný rímsky vplyv.

V jeruzalemskom kraji sa rímska matróna-mníška stala známou nielen svätosťou života, ale aj podporou chudobných. Po smrti manžela Piniana r. 432 jeho i svoje veľké bohatstvo postupne minula na dobročinné ciele.

Melánia Mladšia zomrela v Jeruzaleme 57-ročná v roku 440. Jej úcta na Východe sa veľmi rozšírila a bola živá. Na jej rodný Západ prenikla až v 9. storočí. V zoznamoch svätých sa uvádza v deň 30. alebo 31. decembra.