Medzi sviatkami cirkevného roku sa ľuďom najviac prihovárajú Vianoce. Dokonca aj v krajoch, kde protestantské puritánske hnutie zakazovalo vonkajšie slávenie Vianoc ako "pohanské" (napr. v Severnej Amerike), po istom čase tieto sviatky získali trvalé miesto nielen v kostoloch, ale aj v rodinách a vo verejnom živote. Kresťanská radosť z toho, že Boh vstúpil do ľudských dejín ako bezbranné Dieťa v jednoduchosti a chudobe, zmobilizovala v ľuďoch tie najkrajšie city a najušľachtilejšie schopnosti od rodinného porozumenia a verejnej dobročinnosti až po nepreberné bohatstvo vianočných spevov a umeleckých výtvorov všetkého druhu. Že sa tieto sviatky aj skomercializovali, nie je chyba Vianoc, ale určitých ľudí, ktorí sa aj tie najvznešenejšie city usilujú premeniť na peniaze.

Vianoce patria medzi sviatky, ktoré vznikli ešte v kresťanskom staroveku. Najstarší záznam o slávení Vianoc v deň 25. decembra je v rímskom Depositio episcoponini z r. 336. Nepriamo sa dá usudzovať, že tento sviatok jestvoval už pred r. 311, lebo ho poznali sektári donatisti, ktorí sa v spomenutom roku odlúčili od katolíckej cirkvi. Vážni znalci cirkevných dejín predpokladajú, že decembrový sviatok Narodenia Pána vznikol okolo r. 275, keď rímsky cisár Aurelián (270-275) zaviedol na deň 25. decembra štátny sviatok "Narodenia nepremožiteľného slnka". Bol to sviatok zimného slnovratu. Kresťania mohli dať tomuto sviatku svoju náplň: zrodenie "Slnka spravodlivosti", Ježiša Krista. Aspoň čiastočne v tomto zmysle možno chápať texty druhej vianočnej sv. omše: "Dnes zažiarilo nad nami svetlo, lebo sa nám narodil Pán..." (Úvodný spev) A v modlitbe dňa Cirkev hovorí: "Všemohúci Bože, tvoje vtelené Slovo Ježiš Kristus preniká nás novým svetlom..."

Na Východe sa namiesto narodenia Pána slávilo Zjavenie Pána - Epifania. Jeho obsahom bolo narodenie Pána Ježiša, klaňanie sa Mudrcov, neskôr krst v Jordáne a svadba v Káne Galilejskej. Keď koncom 4. storočia prenikol na Východ sviatok Narodenia Pána v deň 25. decembra, v ten istý deň sa pripomínalo aj klaňanie sa Mudrcov. Dňa 6. januára sa potom slávil sviatok Epifanie, ktorého hlavným obsahom bol Pánov krst v Jordáne.

Akoby na výmenu prešiel zase z Východu na Západ sviatok Zjavenia Pána 6. januára. Jeho predmetom bolo klaňanie sa Mudrcov ako zjavenie sa Ježiša Krista prvotinám pohanov. Neskôr pristúpila aj spomienka Pánovho krstu a zázraku premenenia vody na víno v Káne Galilejskej.

Od 13. storočia sa pričinením sv. Františka Assiského a jeho duchovných synov ujal zvyk stavať malé i väčšie "betlehemy", ktoré sa u niektorých národov nazývajú "jasličky" (nem. "die Krippe", tal. il "presepio"). Tak sa názorným spôsobom približuje tajomstvo Vianoc deťom a ostatným jednoduchým i menej jednoduchým ľuďom. Pri pozorovaní betlehemskej scény vo vianočne vyzdobenom kostole, na námestí alebo aj v obývacej izbe ľahšie pochopíme anjelské posolstvo pastierom, zachytené v Lukášovorn evanjeliu: "Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach." (Lk 2,10-12)