Medzi veriacimi i neveriacimi jestvujú nejasnosti okolo sviatku Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Niektorí pod pojmom "nepoškvrnené počatie" rozumejú panenské počatie vteleného Božieho Syna nadprirodzeným zásahom. Predmetom tohto sviatku je však počatie - počiatok ľudského jestvovania Panny Márie. Dogma vyhlásená pápežom Piom IX. v r. 1854 definuje toto nepoškvrnené počatie ako skutočnosť, že "Panna Mária bola od prvého okamihu svojho počatia uchránená od každej škvrny dedičného hriechu osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Vykupiteľa ľudského pokolenia".

Sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie vznikol mnoho storočí pred vyhlásením dogmy. V kresťanskom staroveku mu predchádzali teologické úvahy o Panne Márii ako o novej Eve. Po Efezskom koncile (r. 431), kde bol Panne Márii priznaný titul Bohorodička, sa už jasnejšie zdôrazňovalo privilegované postavenie Matky Božieho Syna v dejinách spásy, a tým aj jej osobitné postavenie v dejinách milosti. Sám sviatok vznikol na Východe koncom 7. storočia, a to najprv pod názvom Sviatok počatia Anny. Slávili ho 9. decembra.

Na Západe sa sviatok prostredníctvom gréckych osád uchytil v 9. storočí, a to najprv v južnej Itálii, odkiaľ ho Normani rozšírili do Francúzska a Anglicka. Preto sa v Anglicku tento sviatok istý čas nazýval "sviatkom Normanov". Avšak v Írsku sa už v 9. storočí sviatok Nepoškvrneného počatia slávil pod názvom "Veľký sviatok Panny Márie".

Sviatok sa postupne šíril a nachádzal obrancov medzi teológmi. Tak v 11. stor. ho hájil sv. Anzelm Canterburský. Avšak začali sa objavovať aj vážni odporcovia, ako bol v 12. stor. sv. Bernard, ináč veľký mariánsky ctiteľ. V idei nepoškvrneného počatia videl oslabenie všeobecného významu Kristovho vykupiteľského diela.

Ani teologické diskusie nemohli však zastaviť ďalšie šírenie sviatku. V r. 1263 generálna kapitula františkánov v Pise pojala sviatok Nepoškvrneného počatia do celorehoľného liturgického kalendára. Po priaznivých výrokoch Bazilejského koncilu (r. 1439) začali sviatok sláviť mnohé diecézy. V r. 1477 ho pápež Sixtus IV. zaradil do kalendára rímskeho biskupstva. Dôležitý krok urobil pápež Alexander VII., keď v r. 1661 presne vymedzil predmet sviatku a vyhlásil, že sa ním oslavuje posvätenie Panny Márie od prvého okamihu jej jestvovania.

Teológovia odvodzujú osobitné omilostenie Panny Márie z jej úlohy Bohorodičky. Na potvrdenie svojich záverov uplatňujú texty zo Svätého písma o víťazstve ženy nad hadom (Gn 3, 15), anjelské pozdravenie s oslovením "milosti plná" (Lk 1, 28), postavu ženy odiatej slnkom (Zjv 12,1).

Podobne Druhý vatikánsky koncil hovorí o Panne Márii ako o Ježišovej Matke, "ktorá priniesla na svet sám všetko obnovujúci Život a dostala od Boha dary, dôstojné takej vznešenej úlohy. Preto sa nemožno čudovať, že u svätých Otcov sa ujal zvyk nazývať Bohorodičku celou svätou a bez akejkoľvek škvrny hriechu, sťaby nové stvorenie, dielo Svätého Ducha. Keďže od prvej chvíle svojho počatia bola obdarovaná celkom neobyčajnou krásou svätosti, zvestujúci anjel podľa Božieho príkazu pozdravil nazaretskú Pannu ako ,plnú milosti', načo ona odpovedala nebeskému poslovi: ,Hľa, Pánova služobnica, staň sa mi podľa tvojho slova!´ A tak sa Mária, Adamova dcéra, súhlasom s Božím slovom stala Ježišovou matkou. Nehatená nijakým hriechom z celého srdca prijala spasiteľnú Božiu vôľu a ako Pánova služobnica sa celkom zasvätila osobe a dielu svojho Syna." (Konštitúcia Lumen gentium č. 56)