Zažiaril na oblohe Cirkvi po Tridentskom koncile v období dejinných premien a veľkých reformných snáh vo všetkých náboženských oblastiach.

Jeho vlasťou bolo vtedy ešte samostatné Lotrinsko, ktoré sa vplyvom svojich katolíckych vojvodov uzatváralo pred škodlivými vplyvmi novodobých myšlienkových prúdov svetáckeho humanizmu a protestantizmu. Avšak mnohé zlozvyky i tu podkopávali náboženský a spoločenský život, a tak reformátori museli viesť tvrdý zápas. V ich prvej línii stál Peter Fourier (čít. furié).

Narodil sa v mestečku Mirecourt (čít. mirkúr) dňa 30. novembra 1565, dva roky po ukončení Tridentského koncilu. Jeho rodičia, bohatí obchodníci, boli hlboko nábožní a žiarlivo si chránili zásady pevnej viery. Podľa P. Bedela, prvého životopiscu Petra Fouriera, otec Dominik Fourier "by bol radšej strpel na svojej hrudi hada než jeden hriech vo svojej rodine". Peter už od útlej mladosti prejavoval známky nadpriemerného kresťanského charakteru. Keď v jednej detskej bitke utŕžil zaucho, zniesol ho bez odporu, ba vo svojej šľachetnosti chránil útočníka pred rozhorčenými kamarátmi.

Ako 14-ročný začal študovať na katolíckej univerzite v Pont-a-Moussone (č. ponta muson), ktorú spravovali otcovia jezuiti. Univerzita mala predovšetkým apologetickú úlohu. Bola zložkou rozsiahleho organizmu, ktorý mal brániť Cirkev, ba i späť privádzať Cirkvi stratené územia.

Mladý Peter študoval s elánom. Dvojitý cieľ sa vznášal pred jeho zrakom: veda a svätosť. V študentskom prostredí si starostlivo chránil krstnú nevinnosť. Zlej spoločnosti sa vyhýbal. V každodennom styku s otcami jezuitmi sa Petrovi otvorili nesmierne obzory náboženského sveta. Na univerzite dýchal atmosféru veľkého katolicizmu a apoštolského elánu. V ovzduší nadprirodzenej vitality dozrievalo Petrovo náboženské presvedčenie. Tu vzklíčilo aj semeno jeho rehoľného povolania. Záhaľku nenávidel. Ako o študentovi o ňom hovorili: "Alebo študuje alebo sa modlí". Jeho sebadisciplína sa javila aj v tom, že sa uskromnil s jediným pôstnym jedlom denne. Ba tento podivný chlapec bol na ceste zničiť si zdravie výstredným umŕtvovaním. Keď sa o tom dozvedel jeho otec, navštívil Petra a robil mu výčitky. Ale Peter bol v tejto veci neústupčivý. Ba predniesol pred otcom taký chválospev na pokánie, že otec ho objal a povedal: "Zverujem ťa Božej prozreteľnosti. Poslúchaj jej vnuknutia. Nechcem ťa v ničom obmedzovať."

Mimoriadna ľahkosť v učení a nevšedná húževnatosť mu dopomohli ku skvelému výsledku štúdií. Koncom roka 1586 dosiahol titul magistra umení. Prišiel na rázcestie, kedy sa mal rozhodnúť pre povolanie. Požiadal o prijatie u rehoľníkov sv. Augustína v opátstve Chaumousey (č. šomuze). Obdivoval sv. Augustína a priťahovala ho evanjelizácia más. Dom, do ktorého Peter vstúpil, nebol z najhorších, ale predsa jeho mravný stav bol žalostný. I tu sa odrážal všeobecný úpadok kláštorných inštitúcií. Peter sa hrdinsky usiloval žiť podľa prvotnej prísnosti reguly a ako budúci reformátor sa dal na cestu veľkorysej askézy. Jeho noviciát bol tvrdý. Rehoľníkom nevyhovovala skromnosť, nábožnosť a pôsty mladého novica. Opát ho dával ostatným za vzor, ale tým si ich iba podráždil. A pre Petra to bol začiatok tichého prenasledovania. Takto mohol osobne skúsiť celú vážnosť krízy rehoľných spoločností.

Zapísal sa na teologickú a právnickú fakultu a pokračoval ešte šesť rokov v štúdiách. Takto si osvojil všetky vedné odbory, ktoré neskôr potreboval v pastorácii. Univerzitu opustil v r. 1595, keď získal doktorát teológie, ako aj doktorát cirkevného a občianskeho práva.

Po návrate dostal Peter Fourier do správy faru Chaumousey. Okrem toho mu v kláštore zverili úrad hospodára. Ale medzi novým hospodárom a spolubratmi sa rozpútal boj. Najmä traja alebo štyria sa spojili proti nemu a robili mu život neznesiteľným. Bratia si s nepodplatiteľným hospodárom vyrovnávali účty nadávkami, ba i päsťami. Robili mu napriek, ba ohrozovali jeho zdravie. Za takýchto okolností bolo nevyhnutné, aby sa vzdialil z kláštora. Rehoľníci sv. Augustína mali Rímom priznané právo spravovať fary a žiť mimo kláštora. Petrovi teda ponúkli tri fary. Rozhodol sa pre tú, kde sa dalo čakať veľa práce a málo odmeny. S povolením predstaveného prijal faru Mattaincourt (č. maténkúr). S opátom ostával i naďalej v úzkom styku a účtoval mu svedomito každý svoj čin i príjmy.

V Mattaincourte čakal Petra Fouriera tvrdý úhor. Ľud už nepoznal pravdy viery a ani najelementárnejšie zásady morálky. Panovala tu ľahostajnosť a zhýralosť. Obyvatelia prijali nového farára nedôverčivo, ba s odporom. Avšak odzbrojil ich už prvou kázňou, v ktorej vyhlásil, že sa dáva bez výhrady do ich služieb a že chce spasiť ich duše, a to i za cenu svojej krvi.

Askéza a umŕtvovanie, krajná chudoba a odpútanosť boli i tu jeho vernými spoločníkmi. Jeho životospráva sa stala životosprávou rehoľníka prísnej disciplíny. Živoril z almužny zámožných občanov, lebo príjmy fary, pozostávajúce zväčša z naturálií, rozdal chudobným. Jeho nevlastná matka sa ponúkla viesť mu domácnosť. Peter odmietol. "Bolo by pre mňa hanbou, keby som Vás prijal za slúžku. Túto odvahu mi zakazuje už prirodzený zákon." Týmto náhľadom nasledoval svojho otca sv. Augustína.

Prvou úlohou, ktorú si Peter Fourier vytýčil, bolo duchovné pozdvihnutie farnosti, v ktorej sa nízky naturalizmus bohatých obchodníkov stretával so zatrpknutosťou a neresťami veľkého počtu bedárov. Sviatky sa vôbec nesvätili. V nedeľu sa všetko rozbehlo po krčmách. K spovedi a sv. prijímaniu sa pristupovalo ak na Veľkú noc a ešte niekoľko starých žien vo dva-tri príležitostné dni v roku. Zanedbaný kostol bol málo navštevovaný. Bohoslužby ohlasoval trubač, lebo zvony boli porúchané. Mladý kňaz sa dal energicky do práce. Kostol sa čoskoro zaskvel v plnej kráse, k čomu prispelo vkusné zariadenie a žiarivé osvetlenie. Povzniesol vznešenosť bohoslužieb, z kostola vylúčil vojenské nápevy a ľahké piesne. Obrady sa konali dôstojne, obnovili sa náboženské sprievody. Vo funkcii farára Peter Fourier dokonale stelesnil učenie Tridentského koncilu. Do obce volal najlepších misionárov, ba i sám svojimi ohnivými kázňami dával misie. Farníci sa pomaly vo väčšom počte začali blížiť k spovednici, a to aj takí, ktorých pokladali za nenapraviteľných. Farnosť sa zmenila natoľko, že niektorí konali prísne kajúce skutky a vo Svätom týždni (pred Veľkou nocou) robotníci od polnoci klopali na farské dvere, aby ich prišiel vyspovedať. Celý život farnosti sa pomaly sústredil okolo farára, ktorý bol vodcom a kňazom par excellence.

Peter Fourier sa zamýšľal nad nevedomosťou detí a nad jej nebezpečnými následkami. Ukázala sa potreba verejných, dobre vedených škôl. Dievčatám treba poskytnúť také vzdelanie ako chlapcom. Veď sú to matky zajtrajška. I chytil sa tohoto "uprázdneného benefícia v Cirkvi".

S pomocou Alexie (Alice) Le Clercovej založil rehoľu Notre Dame, ktorá otvorila v mestečku Poussey (č. puse) prvú bezplatnú dievčenskú školu dňa 2. júla 1598. A potom sa otvárali ďalšie školy nielen v Lotrinsku, ale i vo Francúzsku. Túto hrivnu si rehoľa Notre Dame ponechala dodnes. Ale pri vymáhaní cirkevného schválenia pre novú rehoľnú spoločnosť musel Peter Fourier zápasiť s neprekonateľnými prekážkami ústredných cirkevných úradov. Rímska kúria totiž v tejto dobe veľkých reformných snáh nepripúšťala zlučiteľnosť rehoľných sľubov s vyučovaním vonkajších žiačok a pre rehoľný život požadovala prísnu klauzúru. Napokon rehoľu schválil pápež Urban VIII. v roku 1628 a pririekol jej členkám názov Kanonisky sv. Augustína rehole Notre Dame. Titul "kanonisky" vyplýval z povinnosti chórového recitovania posvätného ofícia (breviára).

Ešte jedno veľké dielo vykonal Peter Fourier - reformu kanonikov sv. Augustína v Lotrinsku. Uskutočnil ju založením novej kongregácie. Začal s výchovou novicov, ktorých viedol viac vlastným príkladom ako slovom. Boh mu dal zvláštne svetlo, ktorým prenikal tajomstvá sŕdc. Mužský Rád nášho Vykupiteľa bol schválený spolu s rehoľou Notre Dame v r. 1628.

Ani verejný život nenechal Petra Fouriera ľahostajným. Keď v roku 1636 bola ohrozená samostatnosť Lotrinska, Peter Fourier v úsilí zachovať svoju vlasť ako nevyhnutnú zložku pre rovnováhu katolicizmu, svojimi radami lotrinským vojvodom prekazil pripojenie Lotrínska k Francúzsku. Preto musel odísť do vyhnanstva pred hnevom všemocného francúzskeho kancelára, kardinála Richelieu.

Vypukla vojna a priniesla nevýslovné utrpenie. V meste Gray v Burgundsku, ktoré vtedy patrilo pod španielsku vládu, strávil Peter Fourier posledné štyri roky svojho života. Živo cítil rany, ktoré dopadali na jeho okupovanú vlasť a trápili ho ťažkosti, s ktorými sa borili ním založené rehoľné spoločenstvá. Dňa 9. decembra 1640 odovzdal svoju veľkú dušu Bohu. Jeho telesné pozostatky previezli do Mattaincourtu, kým jeho srdce si ponechalo mesto Gray.

Petra Fouriera vyhlásil za blahoslaveného pápež Benedikt XIII, v januári 1730 a za svätého pápež Lev XIII. v máji 1897.