Neraz, najmä medzi nekatolíkmi, sa stretáme s náhľadom, že jezuitská rehoľa bola založená s cieľom bojovať proti protestantskej reformácii. Takýto náhľad však nezodpovedá historickej skutočnosti. Túžbou sv. Ignáca Loyolského po zmene života bolo - žiť a apoštolovať vo Svätej zemi. Prvý raz mu prekazili uskutočnenie tejto túžby v roku 1523 otcovia františkáni a druhý raz v roku 1537 vojna Benátok s Turkami. Vtedy boli pripravení na cestu do Svätej zeme aj prví spoločníci sv. Ignáca, zakladajúci členovia jezuitskej rehole. Iba keď sa im pôvodný zámer nepodaril, išli do Ríma a ponúkli svoje služby pápežovi ako Kristovmu zástupcovi na zemi.

Ani potom však ich cieľom nebol boj proti protestantom, ale osobné zdokonalenie a služby dušiam, či už v kresťanských alebo nekresťanských krajinách. A medzi prvé krajiny ich apoštolátu nepatrilo Nemecko, kde sa šíril protestantizmus, ale Taliansko, Portugalsko, Španielsko a India. Na nemeckej pôde nevznikli ani známe jezuitské školy, a zo 46 kolégií, ktoré boli založené za života sv. Ignáca, iba tri boli v krajinách, zasiahnutých protestantskou reformáciou: jedno v Rakúsku (Viedeň), jedno v Nemecku (Ingolstadt) a jedno v Čechách (Praha).

Nábožensky rozbúrená stredná Európa bola iba jednou z mnohých oblastí, v ktorých pôsobili jezuiti. Je však pravda, že postupom času tam vykonali veľa pre obnovu Cirkvi. A najväčšou osobnosťou medzi nimi bol nepochybne svätý Peter Kanízius, ktorého si Cirkev uctieva ako druhého apoštola Nemecka (po svätom Bonifácovi).

Svätý Peter Kanízius (Kanijs) pochádzal z holandského mesta Nijmegenu, kde sa narodil 8. mája 1521. Jeho otec bol veľmi vzdelaný a vážený; deväťkrát ho zvolili za nijmegenského mešťanostu. Bol dvakrát ženatý. Z prvého manželstva mal tri deti, medzi ktorými bol Peter najstarší. V druhom manželstve sa mu narodilo ďalších 8 detí, z ktorých syn Teodorik neskôr nasledoval Petra v rehoľnom povolaní. Peter teda skoro stratil matku. Ale nevlastná matka sa k nemu i k dvom jeho sestrám z prvého manželstva správala tak, že mu na ňu ostali tie najlepšie spomienky. Okrem rodičovskej lásky dostal Peter v rodnom dome aj dobrú náboženskú výchovu a už v detskom veku prejavoval záujem o kňazské povolanie.

Otec si však neželal, aby sa jeho najstarší syn stal kňazom. Peter bol veľmi bystrý a otec mal preňho naplánovanú skvelú svetskú kariéru. No synovi sa napokon predsa len podarilo študovať teológiu, a to v Kolíne nad Rýnom. Peter strávil na kolínskej univerzite celkovo desať rokov počnúc rokom 1536. Výnimku tvoril školský rok 1539-40, počas ktorého hosťoval na louvainskej univerzite. Tam sa zoznámil so skupinou učených kňazov, ktorí spájali holandský humanizmus s nemeckou mystikou a s prúdom duchovnej obnovy nazývaným "devotio moderna" - moderná nábožnosť.

Roku 1540 dosiahol Peter titul magistra slobodných umení. Pri ďalšom štúdiu teológie sa venoval i vedeckej práci. Jej výsledkom bolo vydanie dvoch zväzkov diel cirkevných otcov Cyrila Alexandrijského a Leva Veľkého.

Medzitým sa Peter zoznámil s jedným z prvých jezuitov, Petrom Favrom, ktorý sa za istý čas zdržoval v Kolíne. Peter si pod jeho vedením urobil 30-dňové duchovné cvičenia a 8. mája 1543 bol prijatý do jezuitskej rehole. Kolínske arcibiskupstvo vtedy prežívalo rušné časy, lebo jeho arcibiskup Hermann von Wied sa začal prikláňať k protestantizmu. Peter Kanízius sa stal vodcom duchovenstva a veriacich, ktorí chceli ostať verní Cirkvi. Roku 1545 sa trikrát stretol s cisárom Karolom V., ktorému vysvetlil vážnosť situácie. Arcibiskup sa musel napokon vzdať svojej funkcie. Jedno Kaníziovo stretnutie s cisárom sa odohralo pri zasadaní ríšskeho snemu vo Wormse. Na zasadaní bol prítomný aj augsburský kardinál Otto Truchsess. Petrovo vystúpenie naňho tak zapôsobilo, že si ho zvolil za osobného teológa na Tridentskom koncile, ktorý sa začínal práve v tom roku. No Peter Kanízius musel najprv prijať kňazskú vysviacku. To sa stalo v lete 1546. Potom odcestoval na koncil.

O rok neskôr zasiahol do Kaníziovho života sám zakladateľ rehole, Ignác Loyolský. Povolal ho do Ríma, aby mu tam poskytol dôkladnú rehoľnú formáciu.

V Nemecku sa zatiaľ dožadovali skorého návratu Petra Kanízia. Ale Ignác Loyolský ho namiesto toho poslal na jar 1548 do kolégia v Messine na Sicílii, aby tam učil chlapcov latinčinu. Peter poslúchol bez najmenších námietok.

Napokon v júli 1549 ho zakladateľ s konečnou platnosťou určil pre nemeckú misiu. Cestou z Messiny sa Peter Kanízius zastavil v Ríme, kde zložil slávnostné rehoľné sľuby a prijal požehnanie od pápeža Pavla III. Nádejný apoštol Nemecka si uvedomoval váženosť svojho poslania a v úprimnej modlitbe prosil o Božiu pomoc a o príhovor apoštolských kniežat Petra a Pavla. Boh odpovedal na jeho modlitbu mystickými zážitkami, ktoré veľmi posilnili mladého misionára. Na ďalšej ceste do Nemecka sa Kanízius zastavil ešte v Bologni, kde mu tamojšia univerzita udelila doktorát teológie.

Ďalšie tri desaťročia venoval Peter Kanízius všetky sily obnove Cirkvi v strednej Európe. Účinkoval ako kazateľ, spovedník, zakladateľ jezuitských kláštorov a kolégií, poradca a dôverník kniežat vrátane cisára Ferdinanda I., teológ a poradca biskupov a pápežských delegátov. Zakladanie rehoľných domov a škôl v nepriaznivých podmienkach vždy vyžadovalo jeho dlhšiu osobnú účasť a nútilo ho striedať pôsobiská. Súvislejšie sa zdržoval v Ingolstadte v Bavorsku (1549-52), vo Viedni (1552-54), v Prahe (1555-56), v Augsburgu (1559-66), v Innsbrucku a Mníchove (1571-77). Medzitým bol na cisárovu žiadosť v rokoch 1554-55 admimstrátorom viedenského arcibiskupstva. Od biskupskej hodnosti ho zachránil iba jeho taktný, ale rozhodný odpor a zásahy sv. Ignáca Loyolského.

Je neuveriteľné, čo všetko vykonal Kanízius za 30 rokov života v plnej činnosti. A pritom to nebol iba suchý organizátor, ktorý by druhých dirigoval, ale ľudsky blízky kňaz, ktorý sa stýkal s inými v duchu nefalšovaného kresťanského bratstva. Vidieť to zreteľne z bohatej korešpondencie s rozličnými predstaviteľmi verejného a cirkevného života. Kardinál Truchsess ho v listoch dôsledne oslovoval "môj najmilovanejší brat". Kráľovský tajomník Fredericus Staphylus z Nisy mu v liste z júna 1556 písal: "Nič si nežiadam väčšmi, môj Kanízius, ako sa s tebou osobne pozhovárať..." Poľský kráľovský tajomník Dr. Martin Cromer končil list z júla 1556 slovami: "Toto ti, Kanízius, píšem s láskou a familiárnou bezprostrednosťou, keďže mi nie je možné vidieť sa s tebou a pozhovárať sa s tebou osobne..." A warmijský kardinál Stanislav Hosius, ktorý počul o Kaníziovi od iných vplyvných osôb, mu v liste z mája 1555 adresoval tieto slová: "Hoci som ťa osobne nepoznal, nemôžem ťa nehodnotiť vysoko, lebo mám o tebe svedectvo dôveryhodných ľudí. Kiežby som mohol mať niektorých z tej Spoločnosti, z ktorej si aj ty! Takého, ako si ty, nemôžem úfať, ale bol by som spokojný s niekým, kto sa ti aspoň veľmi blíži. . . Boh ťa opatruj, najdrahší brat v Kristovi, ktorého veľmi pros aj za mňa!"

Zachované listy vydávajú výrečné svedectvo aj o živote a pôsobení Petra Kanízia. Tak spomenutý Fr. Staphylus o ňom písal kardinálovi Hosiovi v liste z februára 1555: "Tento muž, ako je veľmi učený, tak je aj veľký svätosťou života. Preto je schopný pomáhať Cirkvi svojou učenosťou a príkladom svojho života dvíhať slabších..." Prvý rektor pražského kolégia P. Ursmarus Goisson (Belgičan) v písomnej správe do Ríma v júli 1556 okrem iného uviedol: "P. Kanízius káže každú nedeľu a sviatok na pražskom Hrade na veľkú spokojnosť všetkých, najmä Jeho výsosti arcivojvodu (Ferdinanda, syna cisára Ferdinanda I.), ktorý voči nemu prechováva veľkú náklonnosť. Podobne aj iní naši priatelia, vznešení páni, preláti a šľachtici aj s katolíckym ľudom. Všetci obdivujú jeho učenosť, no popritom je milé sa s ním zhovárať; vie sa všetkým prispôsobiť väčšmi, ako by sa dalo myslieť alebo povedať. Pre výrečnosť spojenú s učenosťou, pre rozvážnosť spojenú s vľúdnosťou a tiež pre dobrý život sa im zdá, že je predurčený veľa pomôcť Nemecku ..." Ďalší jezuita zo začínajúceho pražského kolégia, magister Peter Sylvius, takisto spomenul v liste do Ríma P. Kanízia: "Tieto severské krajiny podivuhodne uctievajú nášho pátra provinciála Kanízia. Majú ho v láske nielen katolíci, ale aj husiti a iní heretici, dokonca aj Židia. Hoci strojcov zla mrzí, že sa v Nemecku toľko robí na jeho radu..."

Vedúci nepriatelia katolíckej Cirkvi a ich propagandisti znevažovali Kanízia a očerňovali ho, ako sa len dalo. Nimi vyprodukovaná literatúra aspoň sčasti zapríčinila nesprávne hodnotenie Kaníziovej osobnosti v neskorších časoch. Ale tí nekatolíci, čo s ním prišli do styku, sa správali voči nemu a vyjadrovali sa o ňom s rešpektom. Vycítili úctu a lásku, ktorú k nim prechovával aj napriek rozdielnym náhľadom. Kanízius sa ani v najprudkejších debatách neznížil na znevažovanie protivníka a na nízke spôsoby, aké sa často používali v tom období. A tento postoj odporúčal aj iným. Tak v liste posielanom vo februári 1557 dillingenskému teológovi Viliamovi Lindanovi písal: "V tvojich knihách sa dá veľa povedať mäkšie, najmä tam, kde robíš narážky na Kalvínovo meno... Takéto floskuly sú primerané rečníkom, ale nie teológom týchto čias. Týmito liekmi neuzdravíme chorých, ale naopak, urobíme ich ešte nevyliečiteľnejšími. Pravdu treba brániť so srdcom, zrelo a triezvo ..."

Dôležitým prostriedkom katolíckej obnovy bola výchova mladej inteligencie. Preto jezuiti zakladali kolégiá, čiže stredné a vysoké školy spojené s internátmi. Výchova v internátoch a vyučovanie v školách mali veľmi dobrú úroveň. Kanízius uviedol do života kolégiá vo Viedni, v Prahe, Ingolstadte, Mníchove, Innsbrucku, Dillingene a Fribourgu. Na podnet ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha sa zaoberal už roku 1554 aj založením kolégia v Trnave. Ale toto podujatie sa podarilo uskutočniť až roku 1561 predstavenému viedenských jezuitov P. Vitoriovi. P. Kanízius bol vtedy provinciálom a jeho synovec Teodorik (treba ho odlíšiť od nevlastného Petrovho brata Teodorika) patril medzi prvých troch trnavských jezuitov.

Medzitým v júni 1556 ustanovil sv. Ignác hornonemeckú jezuitskú provinciu, do ktorej patrilo Bavorsko, Rakúsko, Čechy a Uhorsko, teda aj Slovensko. Petra Kanízia vymenoval za prvého provinciálneho predstaveného. To znamenalo ďalšiu prácu a najmä zodpovednosť za všetko dobré a zlé, čo súviselo s činnosťou jezuitov v tejto časti Európy. A túto zodpovednosť mu sťažovali nielen nepriatelia, ale aj príliš nároční dobrodinci a nie na poslednom mieste vlastní spolubratia, z ktorých viacerí neobstáli v ťažkých podmienkach. P. Kanízius bol hornonemeckým provinciálom trinásť rokov. Medzičasom, 1. augusta 1563, sa od hornonemeckej oddelila rakúska provincia, do ktorej patrilo Rakúsko, Čechy a Uhorsko.

Popri toľkej rozličnej práci našiel P. Kanízius ešte čas na spisovateľskú činnosť. Predovšetkým sa usiloval zostaviť tlačené príručky, ktoré by vyhovovali pastoračným potrebám a pomáhali by odstrániť katastrofálnu náboženskú nevedomosť. Vznikli tak jeho tri chýrečné katechizmy: roku 1555 vyšiel vo Viedni veľký katechizmus (Summa doctrinae chrístianae), ktorý bol určený pre kňazov a vzdelaných laikov, ďalej roku 1556 bol vydaný v Ingolstadte tzv. "Najmenší katechizmus" s krátkymi modlitbami pre jednoduchých ľudí, a napokon roku 1558 vyšiel v Kolíne nad Rýnom stredný. Jeho názov však bol Malý katolícky katechizmus. Ako doplnok k veľkému katechizmu vydal P. Kanízius spolu s Holanďanom Petrom Buysom zbierku citátov zo Sv. písma, cirkevných otcov a koncilov, na ktoré boli v katechizme iba krátke odkazy.

Katechizmy podávali prehľadne a jasne, vo forme otázok a odpovedí, kresťanskú náuku. Pri vyučovaní náboženstva a v pastorácii vykonali neoceniteľné služby. 0 ich hodnote svedčí skutočnosť, že ešte za Kaníziovho života boli preložené do 12-tich jazykov a dosiahli 200. vydaní. Úspešné boli aj jeho modlitebné knižky pre študentov (1556) a pre širší okruh veriacich (Manuale Catholicorum roku 1587).

Na žiadosť pápeža Pia V. sa Peter Kanízius podujal vypracovať obranné spisy, ktoré mali byť odpoveďou na protestantské vysvetľovanie cirkevných dejín, obsiahnuté v diele nazývanom "Magdeburské centúrie". Kanízius sa venoval tejto úlohe s úzkostlivou dôkladnosťou. Roku 1571 skončil prvý zväzok o pokání a ospravedlnení. Nazval ho podľa Jána Krstiteľa De Johanne Baptista. 0 šesť rokov neskôr vydal obsiahlejší spis o mariánskej úcte. V ďalšej práci mu zabránil jeho nástupca v provinciálskom úrade Paul Hoffaeus, ktorému sa zdala byť Kaníziova pedantná a vyčerpávajúca práca neprimeraná úlohám nemeckej jezuitskej provincie. Preto žiadal a dosiahol v Ríme odvolanie ďalšej Kaníziovej práce v tomto smere.

Z ostatných Kaníziových spisov možno spomenúť jeho Vyznania (1570), dva zväzky kázní, životopisy svätých a na konci života Duchovný testament (1596). Vyznanie a Duchovný testament potvrdili to, čo mnohí vycítili pri styku s Kaníziom, že totiž tento apoštol Nemecka nebol iba mužom činu, ale aj mužom obdivuhodne hlbokej viery a modlitby.

Roku 1580 ho nový nemecký provinciál poslal do švajčiarskeho Fribourgu, aby tam dokončil vybudovanie nového kolégia. Bolo to vlastne jeho odtisnutie na vedľajšiu koľaj, zapríčinené z veľkej časti rozdielnymi náhľadmi Petra Kanízia a Pavla Hoffaea na niektoré vážne otázky.

Ale Kanízius v duchu rehoľnej poslušnosti prijal rozhodnutie svojho mladšieho predstaveného a bez prejavu nevôle sa odobral do kolégia sv. Michala vo Fribourgu, kde strávil posledných 17 rokov života ako kazateľ a spisovateľ. Zomrel 2ó. decembra 1597. Pochovali ho v kostole sv. Michala vo Fribourgu.

Napriek všetkej Kaníziovej veľkosti a napriek úcte, ktorú mu katolíci nemeckej oblasti prejavovali za života i po smrti, proces jeho blahorečenia, ktorý sa začal hneď po jeho smrti, trval takmer tri stáročia. Prispeli k tomu jednak občianske a turecké vojny ako aj náboženské nepokoje v strednej Európe, ďalej zrušenie jezuitov roku 1773 a nie na poslednom mieste aj skreslené predstavovanie jeho osobnosti v protikatolíckych a sčasti aj v katolíckych publikáciách. Až v 19. storočí boli sprístupnené v plnom rozsahu a vyhodnotené historické dokumenty, ktoré umožnili lepšie poznať a spravodlivejšie posúdiť Kaníziovu osobu. Pápež Pius IX. vyhlásil roku 1864 Petra Kanízia za blahoslaveného a Pius XI. roku 1925 za svätého. Zároveň mu udelil titul cirkevného učiteľa.

Vo všeobecnom cirkevnom kalendári pripadá spomienka sv. Petra Kanízia na výročitý deň jeho smrti, teda na 21. december. No v jezuitskej reholi sa slávi 27. apríla.

Na zakončenie môžeme uviesť slová švajčiarskeho cirkevného historika Huberta Jedina, ktorými hodnotí sv. Petra Kanízia a jeho obdobie: