Sv. Sabas (Sába, Sáva) patrí medzi veľké osobnosti východného mníšstva.

Pochádzal z maloázijskej Kapadócie (ter. stredné Turecko), kde sa narodil v mestečku Mutalaska r. 439. Už ako 8-ročný vstúpil do kláštora blízo rodnej obce. A hneď začal viesť tvrdý život, ktorým prekvapoval starších mníchov. Po desiatich rokoch ako 18-ročný odišiel do jeruzalemského kláštora, ktorý založil opát Pasarion. Avšak nebol spokojný, a to jednak pre nedostatočnú mníšsku disciplínu a jednak pre monofyzitské hádky. Preto odišiel do prísnejšieho mníšskeho spoločenstva, ktoré neďaleko Mŕtveho mora viedol opát Teoktistos.

Odtiaľ podnikol cestu do Alexandrie, kde sa stretol so svojimi rodičmi. Túžil však po pustovníckom živote. Preto sa s dovolením opáta utiahol do istej jaskyne, odkiaľ však musel každú sobotu a nedeľu prichádzať do kláštora. Roku 473 sa rozlúčil s Teoktistovým kláštorom a päť rokov žil odlúčený od sveta v akejsi veži.

V r. 478 sa vybral do Jeruzalema a tam sa rozhodol usadiť v jednej jaskyni v údolí potoka Kidron (Cedron). Po niekoľkých rokoch prísneho života sa začali k nemu pripájať žiaci a nasledovníci, ktorí sa usádzali v okolitých jaskyniach. Jedna z nich slúžila ako spoločný modlitebný priestor. Vznikla tak "Veľká lavra" nazývaná Mar Saba, ktorá sa stále zväčšovala novými prístavbami.

Lavra bola špeciálna mníšska ustanovizeň, typická pre Blízky východ a osobitne pre Palestínu. Bola to mníšska kolónia, skladajúca sa z viacerých stavaných alebo jaskynných ciel. Mala spoločného predstaveného.

Takouto lavrou bola aj Veľká lavra, ktorú v kidronskom údolí založil mních Sabas. On sa stal aj prvým predstaveným spoločenstva. Postupom času niektorí mnísi podkopávali jeho autoritu. Preto ho jeruzalemský patriarcha vysvätil za kňaza v r. 491. Medzitým prichádzali stále noví mnísi, ktorých Veľká lavra už nemohla pojať. Bolo treba založiť nové spoločenstvá. Sabas sa stal archimandritom, predstaveným všetkých pustovníkov v Palestíne. Keďže však vzrástol aj odpor nespokojencov, Sabas na niekoľko rokov odišiel z kidronskej lavry. V tom období založil mníšske spoločenstvá v Gadare a Emauzoch. Napokon sa vrátil do Veľkej lavry, kde žil až do smrti obklopený obdivom a úctou mníchov.

Hoci Sabas túžil po odlúčenosti a veľkú časť života v nej strávil, predsa ho zaujímal aj každodenný život ľudí svojej krajiny. A neuspokojil sa iba jeho pozorovaním, ale usiloval sa dosiahnuť zlepšenie, a to aj v hmotných veciach. Tak sa usiloval dosiahnuť zmiernenie daní, ktoré zaťažovali drobných obchodníkov a remeselníkov. S týmto cieľom dokonca niekoľkokrát cestoval do hlavného mesta byzantskej ríše - Carihradu, kde sa mu podarilo dosiahnuť zrušenie dane, ktorá ochromovala hospodársky život Palestíny. Podobne sa prihovoril u cisára Justiniána (527-565) za Samaritánov, ktorí sa vzbúrili proti šikanovaniu štátnych úradníkov.

Sabas pozorne sledoval aj život v Cirkvi. Bez výhrad prijal rozhodnutia Chalcedonského cirkevného snemu z r. 451. Ako vieme, na tomto sneme bol predovšetkým odsúdený monofyzitizmus, bludná náuka o jedinej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi. Sabas bojoval proti monofyzitizmu vo svojich mníšskych spoločenstvách, ale aj organizovaním kampane proti heretickému biskupovi, ktorého poslal do Jeruzalema cisár Anastasios (491-518).

Najväčší význam pre Cirkev a duchovný život mal Sabas nepochybne vplyvom na rozvoj mníšstva. Osobne alebo prostredníctvom svojich žiakov založil sedem mníšskych spoločenstiev v podobe lavry, ďalej osem kláštorov a tri útulky pre pútnikov.

Zomrel 5. decembra 532 vo veku 93 rokov. Na jeho pohrebe sa okrem mníchov a veriacich zúčastnili biskupi z celej Palestíny. Pochovali ho vo Veľkej lavre, ktorú založil a dlhé desaťročia viedol. Hneď po smrti ho uctievali ako svätca. Z Východu sa jeho úcta rýchlo rozšírila na Západ, najmä do južnej Itálie. Už v polovici 7. stor. mu bol zasvätený kláštor v Ríme na vŕšku Aventine.