Cirkev si uctieva sv. Štefana Prvomučeníka hneď po sviatku Kristovho narodenia. Možno v tom vidieť symboliku opierajúcu sa o historickú skutočnosť: sv. Štefan bol prvý z Ježišových nasledovníkov, ktorý vydal o Kristovi-Spasiteľovi najvyššie svedectvo krvi, a to niekedy v rokoch 32-36.

O pôvode svätého Štefana nevieme nič bližšie. Iba jeho meno naznačuje, že pravdepodobne pochádzal z gréckeho alebo aspoň pogréčteného prostredia (slovo "stefanos" znamená po grécky veniec).

Viacej sa o ňom dozvedáme v súvislosti s prevzatím diakonskej služby v prvotnej Cirkvi. Skutky apoštolov mu venujú veľkú časť šiestej a celú siedmu kapitolu.

Zo Skutkov vysvitá, že Štefan vynikal osobitnými duchovnými darmi. Bol "plný viery a Ducha Svätého". Preto keď sa apoštoli rozhodli ustanoviť osobitnú charitatívnu službu v Cirkvi pod vedením "osvedčených mužov", voľba padla v prvom rade na Štefana. Okrem neho si cirkevná obec zvolila ďalších šiestich pre "službu pri stoloch". Apoštoli sa nad nimi modlili a kládli na nich ruky. Bola to prvá diakonská vysviacka a diakonát sa stal trvalou súčasťou cirkevnej hierarchie. Jeho pomenovanie pochádza z gréckeho slova "diakonia", čo znamená služba.

V čom pozostávala diakonská služba?

Skutky apoštolov spomínajú každodenné obsluhovanie vdov a službu pri stoloch. Keby však išlo o jednoduché rozdelenie pokrmov a nápojov, na to by nebolo potrebné osobitné svätenie. Pravdepodobne sa hostinou pri stoloch rozumelo "agapé", hostina prvokresťanského spoločenstva, ktorá sa pripájala k sláveniu Eucharistie, a preto vyžadovala väčšiu starostlivosť a dôstojnosť ako iné druhy stolovania. Okrem toho každodenné obsluhovanie vdov predstavovalo akúsi počiatočnú podobu pravidelnej sociálnej služby v Cirkvi, ktorá neskôr zahŕňala aj chudobných, siroty a chorých.

Podrobnejšie opisovanie Štefanovej činnosti prezrádza i ďalšiu dôležitú úlohu diakonskej služby. Bolo to kázanie, často sprevádzané mimoriadnymi "znameniami". Čosi podobné čítame v Skutkoch aj o diakonovi Filipovi (por. Sk 8,5n). A práve kázanie a charizmatické dosvedčovanie Božieho slova viedli Štefana tak k úspechom v apoštoláte, ako aj k mučeníckej smrti.

Ľud obdivoval diakona, ktorý "plný milosti a sily konal divy a veľké znamenia". To sa však nepáčilo niektorým židovským horlivcom. Pustili sa so Štefanom do hádky. A keď nemohli nič urobiť proti jeho múdrosti a proti Božiemu Duchu, ktorý z neho hovoril, pobúrili proti nemu ľud, starejších a zákonníkov. Tí ho chytili a predviedli pred vysokú radu. Tam ho obžalovali, že odmieta Mojžišov zákon a pohŕda jeruzalemským chrámom. Boli to ťažké obvinenia. Štefan na obhajobu predniesol dlhú reč. Podal obšírny prehľad starozákonných dejín, v ktorých Boh účinkoval vo vyvolenom národe a pripravoval ho na príchod Vykupiteľa. No Izraeliti sa často stavali proti Božiemu vedeniu a prenasledovali Božích poslov. Obranný prejav sa končil ostrou výčitkou: "Ktorého proroka neprenasledovali vaši otcovia? Oni zabíjali tých, čo predpovedali príchod Spravodlivého, ktorého zradcami a vrahmi ste sa stali vy!"

Žalobcovia odpovedali na Štefanove slová vystupňovanou nenávisťou. Vyvrcholenie nastalo, keď mladý diakon uchvátený nebeským videním zvolal: "Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po Božej pravici!" Vtedy sa naňho s krikom vrhli, vyvliekli ho von z mesta a tam ho kameňovali.

Skutky apoštolov uvádzajú dve krátke modlitby, ktorými zomierajúci diakon končil svoj posledný boj. V jednej prosil za seba: "Pane Ježišu, prijmi môjho ducha!" a v druhej za svojich vrahov: "Pane, nepočítaj im to za hriech!"

Násilnú scénu uprene pozoroval mladík, ktorý sa podľa zákona ešte nemohol zúčastniť na priamom kameňovaní. Volal sa Šavol. Aby predsa len mal aspoň dáku účasť, strážil plášte mužov, čo zabíjali Kristovho vyznavača. A kým nábožní kresťania s nárekom pochovávali Štefana, Šavol sa pustil do prenasledovania tých, ktorých spájala s umučeným diakonom tá istá viera. No Šavlova nenávisť voči Kristovým nasledovníkom netrvala dlho. Božia milosť urobila zo Štefanovho nepriateľa jeho nástupcu; no nie už v úlohe diakona, ale apoštola národov.

Úcta sv. Štefana Prvomučeníka sa rozšírila v Cirkvi už v prvých storočiach. Jeho meno sa dostalo do liturgie a viacerí starí cirkevní otcovia predniesli a napísali kázne na jeho počesť. V západnom kresťanstve sa svätý diakon a prvomučeník uctieval najmä Taliansku, Francúzsku a v nemeckej oblasti strednej Európy. Trvalým dokladom tejto úcty sú niektoré ľudové zvyky a pamätné kostoly, medzi ktoré patrí mnohým Slovákom známy Dóm sv. Štefana vo Viedni.