V dejinách Cirkvi sa vyskytovali ťažké obdobia a situácie, v ktorých sa ani veľké a ušľachtilé osobnosti nevedeli dobre orientovať a urobili kroky, ktoré neskorší súd dejín označil za nesprávne. Takéto obdobie bolo v čase tzv. "avignonského zajatia" pápežov (1309-1376), ku koncu ktorého sa stal pápežom Urban V., predtým benediktínsky mních Guillaume Grimoard (čít. gujom grimoár).

Toto mimoriadne obdobie bolo poznačené nezvyčajnými udalosťami, medzi ktoré patrilo aj zvolenie Urbana V. Nebol ani kardinálom ani biskupom, ba nenachádzal sa ani v priestoroch konkláve, kde sa konala pápežská voľba. V tom čase sa zdržiaval v Neapolskom kráľovstve, kde zastával funkciu pápežského legáta.

Pochádzal z francúzskej šľachtickej rodiny z kraja Languedoc v juhovýchodnom Francúzsku, kde sa narodil v kaštieli Grisac r. 1310. Vo veľmi mladom veku vstúpil do benediktínskej rehole. Keďže prejavoval mimoriadne rozumové schopnosti, predstavení ho dali študovať právo. Dosiahol doktorát cirkevného i občianskeho práva v októbri 1342. Poverili ho vyučovaním cirkevného práva na univerzitách miest Montpellier, Toulouse a Avignon. Vo februári 1352 sa stal opátom kláštora Saint-Germain-d'Auxerre a r. 1361 opátom kláštora sv. Viktora v Marseille. Pápeži Klement VI. a Inocent VI. ho poverovali dôležitými úlohami v Lombardsku a v Neapolskom kráľovstve. Tam ho v októbri 1362 zastihla správa, že je zvolený za pápeža.

Istý historik charakterizoval jeho pontifikát slovami: Urban V. bol vecný, spravodlivý, čistých mravov, hlboko nábožný, najlepší z avignonských pápežov.

Nebola mu ľahostajná situácia v Cirkvi. Energicky vystupoval proti ziskuchtivej honbe za cirkevnými funkciami, ktoré boli spojené s dôchodkami. Naopak zase podporoval vedy a univerzitné školstvo. Aby zastavil postup Turkov, usiloval sa zorganizovať proti nim križiacku výpravu. Avšak európski kresťanskí panovníci boli navzájom roztrieštení a nemali záujem o vojenské podujatie proti moslimom. Iba cyperský kráľ Peter I. Lusignan podnikol vojenskú výpravu do Egypta, kde sa mu na krátky čas podarilo zmocniť mesta Alexandrie.

Pápež Urban V. si uvedomoval, že pobyt rímskych biskupov v juhofrancúzskom meste Avignone je historicky nelogický, oslabuje vážnosť a univerzálny charakter pápežstva a vťahuje ho do okruhu francúzskych záujmov. K návratu do Ríma ho prostredníctvom prosebných delegácií povzbudzovali sami Rimania a také významné osobnosti, ako bol cisár Karol IV., taliansky humanista a básnik Francesco Petrarca a sv. Brigita Švédska. Na druhej strane francúzsky kráľovský dvor a francúzski kardináli sa usilovali udržať pápeža vo Francúzsku. Urban V. musel vyvinúť veľké úsilie, aby prekonal ich odpor a napokon 30. apríla 1367 opustil s celou pápežskou kúriou Avignon. Dňa 19. mája sa celá výprava nalodila v prístave Marseille a po zastávke v Janove sa 3. júna vylodila na pôde cirkevného štátu v prístave Corneto. Tam privítal pápeža kardinál Aegidius Albornoz, miestodržiteľ cirkevného štátu, ktorý diplomaticky a vojensky potlačil rozvrat na tomto území, a tým uľahčil pápežov návrat do Talianska. Po letnom pobyte vo Viterbe pápež Urban 16. septembra 1367 vstúpil do Večného mesta. Rimania mu pripravili nadšené privítanie.

Urban V. sa bez meškania dal do obnovy spustnutého Ríma. Veľa energie a peňazí si vyžadovali opravy kostolov a ústredných budov. Do Ríma znovu putovali veľkí tohto sveta. V r. 1368 ta prišiel cisár Karol IV. s manželkou Alžbetou, ktorú pápež korunoval za cisárovnú. V októbri 1369 pápež privítal byzantského cisára Jána V. Paleologa, ktorého prijal do katolíckej cirkvi. Neprišlo však k všeobecnému zjednoteniu východnej Cirkvi s rímskou, najmä keď Západ napriek gestu cisára Paleologa nebol schopný ani ochotný pomáhať Byzancii proti Turkom.

Napriek všetkej dobrej vôli sa však Urban V. cítil v Ríme a v cirkevnom štáte ako v neutešenom vyhnanstve. V Ríme bolo plno neporiadku a medzirodových sporov, v cirkevnom štáte rozbroje medzi mestami a kniežatstvami, v Perugi (čít. perudži) priama vzbura. Kardinál Albornoz zomrel čoskoro po pápežovom príchode na Apeninský polostrov a nemal nástupcu, ktorý by udržal situáciu pod kontrolou. Pápež Urban sa rozhodol vrátiť do pokojného a usporiadaného Avignonu. Rimania ho prosili, aby ostal; k nim sa pridal básnik Petrarca a sv. Brigita, ktorá mu oznámila, že ak opustí hroby apoštolov, onedlho zomrie.

Tak sa aj stalo. Urban V. prišiel do Avignonu 24. septembra 1370. V novembri ťažko ochorel a 19. decembra zomrel. Pochovali ho v avignonskej katedrále, ale o dva roky neskôr preniesli jeho telesné pozostatky do opátskeho kostola sv. Viktora v Marseille, kde bol kedysi predstaveným. V Avignone i Marseille sa hneď po jeho smrti rozšírila jeho úcta. Cirkevné uznanie však dosiahla až v marci 1870, keď mu pápež Pius IX. priznal titul blahoslaveného.