Narodil sa okolo r. 250. Patril medzi najváženejších predstaviteľov duchovenstva v egyptskej Alexandrii. Vynikal učenosťou, pastoračnou horlivosťou a dobrotou ku všetkým. Mal veľké porozumenie aj pre tých, ktorí spôsobovali ťažkosti a nedorozumenia. Tak sa zastal mladého nespokojného Ária, keď ho chceli vylúčiť spomedzi kandidátov duchovenstva a dosiahol, že ho vysvätili za kňaza.

Po smrti alexandrijského patriarchu Achillasa v r. 313 zvolili Alexandra za jeho nástupcu. Údajne Árius mal záujem o patriarchálnu hodnosť a ťažko niesol, keď ju dostal Alexander. No navonok predstieral priateľstvo.

Celkove si Alexander dal veľmi záležať na tom, aby alexandrijské duchovenstvo bolo na patričnej výške tak čistotou viery ako aj svätosťou života. Preto povolal a vysvätil viacerých, ktorí prešli školou evanjeliovej dokonalosti ako pustovníci v egyptskej púšti. On dal tiež postaviť najväčší alexandrijský kostol zasvätený sv. Theonasovi.

Najvážnejšia úloha Alexandrovho patriarchátu bola obrana kresťanskej viery proti Áriovi. Proti tomu Áriovi, ktorého sa Alexander kedysi zastal. Aj keď už bolo zjavné, že Árius šíri bludnú náuku, patriarcha sa ho najprv usiloval prehovoriť priateľsky, po dobrom. No márne. Keď odbojný bludár získal pre svoje učenie nielen mnohých jednoduchých ľudí, ale aj viacerých duchovných, Alexander sa rozhodol vážne zasiahnuť.

Asi r. 320 zvolal synodu okolo 100 biskupov z Egypta a Líbye, aby preskúmali Áriovu náuku. Tí jednoznačne odsúdili bludára. Ale ten neustúpil. Naopak. Ušiel do Palestíny, kde sa sťažoval na Alexandra ako na nespravodlivého prenasledovateľa. Podarilo sa mu získať na svoju stranu okrem iných aj významných biskupov Euzébia z Cézarey a Euzébia z Nikomédie, ktorí sa v okružných listoch maloázijským biskupom zastávali Ária. Patriarcha Alexander zase posielal listy, v ktorých vysvetľoval a bránil svoj postup.

Keď Euzébius z Nikomédie zvolal dve synody na rehabilitovanie Ária, Alexander protestoval slávnostným listom, v ktorom zdôrazňoval Áriovo pohŕdanie kresťanskou tradíciou. Sám predložil svoje vyznanie viery, ktoré obsahovalo základné kresťanské pravdy. Za toto vyznanie bol hotový aj zomrieť. Kópiu listu poslal do Ríma pápežovi Silvestrovi. Cirkevní historici predpokladajú, že na liste spolupracoval mladý Alexandrov tajomník Atanáz, najvýznamnejší bojovník proti arianizmu.

Byzantský cisár Konštantín Veľký pozoroval so znepokojením vážne rozpory v Cirkvi a keďže nevedel dobre posúdiť náukové rozdiely, napomínal tak Alexandra ako aj Ária, aby nevyvolávali rozbroje. S napomínajúcim listom poslal do Alexandrie biskupa Hózia (Ossia) zo španielskej Cordoby, ktorý sa v tom čase zdržiaval v Carihrade ako cisárov poradca v cirkevných veciach. Hózius ako cisársky legát usporiadal v Alexandrii synodu, na ktorej zistil, že na vyriešenie sporov okolo arianizmu je potrebný všeobecný cirkevný snem čiže koncil. V tom zmysle informoval cisára Konštantína.

Cisár zvolal cirkevný snem do mesta Nicey r. 325. Alexander sa na ňom zúčastnil napriek vysokému veku a podlomenému zdraviu. Sprevádzal ho horlivý tajomník Atanáz, ktorý na koncile veľa vykonal na vysvetlenie a obranu cirkevnej náuky. Ária odsúdili.

Alexander sa vrátil do Alexandrie, kde sa usiloval liečiť rany, ktoré spôsobili tamojšej cirkvi vieroučné spory. Zomrel koncom zimy alebo na jar r. 328. Jeho nástupcom sa stal jeho tajomník Atanáz.

Východné cirkvi uctievajú sv. patriarchu Alexandra v rôznych dňoch. V západnej cirkvi sa jeho úcta ustálila na deň 26. februára.