Tento svätec pasionistickej rehole sa narodil 1. marca 1838 v talianskom Assisi, v meste sv. Františka Asiského. Azda preto mu dali meno František a tak ho aj pokrstili. Jeho otec Sante Possenti bol guvernérom pápežského štátu, a preto sa s rodinou sťahoval na rôzne miesta, ako to vyžadovalo jeho povolanie. Tak otec ako aj matka boli dobrí kresťania a svedomití rodičia. Zvlášť matka sa oddane venovala rodine.

Prvé štyri roky musel malý František niekoľkokrát meniť bydlisko spolu s rodinou. Ustavičné sťahovanie prestalo na konci r. 1841, keď sa otec stal asesorom v meste Spolete. Tam bývala rodina 15 rokov. Malému chlapcovi však chýbala matka, ktorá zomrela vo februári 1842, keď František nemal ani plné štyri roky.

Otec sa však venoval deťom, ako len mohol a usiloval sa im zabezpečiť dobrú školskú výchovu. Do ľudovej školy chodil František ku školským bratom. Stredoškolské vzdelanie získal v jezuitskom kolégiu.

František cítil už od desiateho alebo najneskôr od dvanásteho roku povolanie k rehoľnému životu. No mal veselú povahu, ktorá niekedy prechádzala až do ľahkomyseľnosti. Rád tancoval a s obľubou sa zúčastňoval na poľovačkách. Ale keď videl priame nebezpečenstvo pre svoju dušu, vedel energicky zasiahnuť. Tak keď ho raz istý nemravník pokúšal, odohnal ho veľkým záhradníckym nožom. Takéto počínanie prekvapilo jeho kamarátov, ale František vedel, prečo to robí.

Predsa však niekedy cítil, že ľahkomyseľné oddávanie sa tancu a poľovačke sa nedá dobre spojiť s vážnym úmyslom vstúpiť do rehole. Vznikal bolestný vnútorný rozpor zosilnený neraz aj vonkajšími skúškami.

Viackrát cítil, že je pri konci svojich síl, modlil sa o pomoc a sľuboval, že skončí s osudnou dvojkoľajnosťou. Ale definitívne a neodvolateľne sa rozhodol až 22. augusta 1856 pred obrazom Bolestnej Panny Márie.

Dňa 6. septembra 1856 vyše osemnásťročný František sa rozlúčil s otcom, súrodencami a s niektorými priateľmi a odišiel do noviciátu prísnej rehole pasionistov v Morrovalle. Po predbežných skúškach a osemdňových duchovných cvičeniach prijal 21. septembra rehoľné rúcho a rehoľné meno Gabriel od Bolestnej Božej Matky (Gabriele dell´Addolorata).

Po takmer dvoch rokoch ho predstavení poslali v júli 1858 na filozofické a teologické štúdiá do rehoľného strediska Pievetorina a odtiaľ do Isola del Gran Sasso.

Pre Gabriela to boli dôležité roky. Znamenali bezprostrednú prípravu na kňazstvo, a to tak štúdiom ako aj duchovnou formáciou. Mladý bohoslovec pokračoval v jednom i druhom. Veľké úsilie vyvinul najmä v duchovnom živote. Vyznačoval sa vernosťou rehoľným pravidlám, duchom pokánia, horlivosťou v modlitbe, úctou k Bolestnej Božej Matke a obdivuhodnou trpezlivosťou.

Tej potreboval v tých rokoch mimoriadne veľa. Jednak ju potreboval pre znášanie rušivých vonkajších vplyvov, najmä citeľných obmedzení vyplývajúcich z revolučných bojov a z proticirkevnej politiky mladého talianskeho štátu, ktorý sa vtedy utváral. No nemenej potreboval nezlomnú trpezlivosť pri znášaní ťažkej choroby (pravdepodobne tuberkulózy), ktorá mu nedovolila dokončiť štúdium a dosiahnuť kňazstvo. Zomrel vo veku necelých 24 rokov 27. februára 1862. Pochovali ho v Isola del Gran Sasso.

Hoci Gabriel zomrel v povesti svätosti, proces blahorečenia sa pre spomenuté búrlivé obdobie mohol začať až o 30 rokov - v r. 1892. Jeho telesné pozostatky chceli preniesť do pasionistického kláštora Madonna della Stella pri Spolete. Avšak akosi sa o tom dozvedeli miestni obyvatelia, vo veľkom počte sa zhromaždili pri svätcovom hrobe a nedovolili ho odniesť. Bol to podnet pre vznik svätyne v Isole del Gran Sasso, do ktorej prichádza ročne asi 700 000 pútnikov.

Božieho služobníka Gabriela od Bolestnej Božej Matky vyhlásil za blahoslaveného r. 1908 pápež sv. Pius X. a za svätého v máji 1920 pápež Benedikt XV. V r. 1926 pápež Pius XI. vyhlásil tohto sympatického svätca za spolupatróna talianskej mládeže a v r. 1959 ho Ján XXIII. vyhlásil za hlavného patróna celej abruzzskej oblasti (v stred. Taliansku).