Bl. Hugo (fr. Hugues) z Fosses bol jeden z prvých spoločníkov sv. Norberta, zakladateľa premonštrátov, jeho nástupca vo vedení materského kláštora v Prémontré (sev. Francúzsko) a jeho nástupca vo vedení rehole.

Pochádzal z mesta Fosses (alebo Fosse) neďaleko Namuru v terajšom Belgicku, kde sa narodil niekedy okolo r. 1093. Skoro sa stal kňazom a kanonikom. Životopisci hovoria, že bol bohatý, ale že veľa zo svojho majetku rozdal chudobným.

Keď v r. 1116 biskup Burkhard založil rozsiahlu diecézu Cambrai, pri cestovaní po nej si vzal za spoločníka kanonika Huga. Ten nebol veľmi natešený touto pozornosťou, lebo ho viac priťahoval kláštorný život modlitby a mlčania. V meste Valenciennes sa stretli so sv. Norbertom, ktorý tam niekoľko dní hlásal Božie slovo v rámci kazateľskej kampane, ktorú konal v Nemecku, južnom Belgicku a severnom Francúzsku.

Medzi Norbertom a Hugom sa hneď vyvinulo priateľstvo, ktoré sa po usporiadaní potrebných vecí premenilo na trvalé spoločenstvo. Na Vianoce r. 1121 sv. Norbert, Hugo a ich spoločníci zložili rehoľné sľuby v novom kláštore Prémontré. Tak vznikol rád rehoľných kanonikov známy pod menom premonštráti.

Sv. Norbert sa aj po založení rehole venoval kazateľskej činnosti. Vo vedení rehoľného strediska Prémontré ho zastupoval Hugo. Ten sa napokon stal plnoprávnym predstaveným kláštora a celej novej rehoľnej spoločnosti, keď sa Norbert r. 1126 stal magdeburským arcibiskupom. V tom istom roku pápež Honorius n. s konečnou platnosťou schválil premonštrátsky rád.

Hugo sa venoval všetkými silami organizácii mladej rehole. Nedal sa pritom vykoľajiť rušivými vplyvmi, ktoré z okolitého sveta doliehali do kláštora Prémontré. Podarilo sa mu odstrániť aj napätie, ktoré vzniklo tým, že sv. Bernard ľahko prijímal do cisterciátskej rehole tých, čo boli nespokojní v premonštrátskom ráde. Osobitnú zásluhu si získal zveľadením premonštrátskej liturgie.

Bl. Hugo z Fosses viedol premonštrátsku reholu približne 35 rokov. Zomrel 10. februára 1163 (podľa niektorých v r. 1161). Pochovali ho v Prémontré. Počas Francúzskej revolúcie jeho telesné pozostatky skryli. Potom ich uložili v Basoles a po prvej svetovej vojne ich preniesli do belgického opátstva Bois-Seigneur-Isaac. Jeho úctu, ktorá sa tradovala od nepamäti, schválil v júli 1927 pápež Pius XI.