Pochádzal zo zámožnej rodiny v severotalianskom meste Piacenze, kde sa narodil okolo r. 1290.

O jeho mladosti vieme, že rád narábal so zbraňami. Preto mal záľubu aj v poľovačkách. Pri jednej takejto poľovačke v r. 1313 požiadal naháňačov, aby zapálili húštie, v ktorom sa skrývala zverina.

Bol to veľmi nerozumný nápad. Oheň síce vyhnal zvieratá, ale tak rýchle sa šíril, že aj poľovníci museli pred ním utekať. Požiar zničil tiež veľa úrody na poliach a niektoré sedliacke domce. Poškodení roľníci sa sťažovali na úradoch a žiadali náhradu. Guvernér hneď poslal svojich ľudí, aby vyšetrili tento prípad. Tí našli na spálenisku cudzieho človeka a priviedli ho ku guvernérovi. Ten bez veľkého skúmania vyhlásil cudzinca za páchateľa a odsúdil ho na smrť.

Keď o tom Konrád počul, rýchlo šiel za guvernérom a rozpovedal mu, čo sa stalo. Zároveň sa zaviazal, že celý majetok venuje na úhradu spôsobenej škody. Guvernér súhlasil. A tak sa z bohatého Konráda Confalonieriho stal žobrák. To otriaslo aj jeho mladou ženou Eufrozínou. Obaja sa rozhodli, že opustia svet a budú slúžiť Bohu. Eufrozína vstúpila do kláštora klarisiek, kým Konrád si zvolil tretí rád sv. Františka.

Chcel sa utiahnuť do samoty, ale dlho mu trvalo, kým ju našiel. Putoval do Ríma a na iné miesta, až kým sa v r. 1343 dostal na ostrov Sicíliu, kde sa usadil v juhovýchodnej časti neďaleko mesta Noto. Najprv býval pri jednom kostole. Ale keďže mal povesť svätca a divotvorcu, chodilo ho navštevovať veľa ľudí. Preto sa utiahol do jednej jaskyne, ktorú potom pomenovali podľa neho.

Kajúcnik Konrád Confalonieri zomrel 19. februára 1351 vo veku približne 60 rokov. Pochovali ho v kostole sv. Mikuláša (San Nicola). Jeho úctu dovolili najprv pre diecézu Siracusa, kam patrí mesto Noto, neskôr ju rozšírili na celú Sicíliu a napokon v r. 1625 pápež Urban VIII. dovolil jeho liturgickú úctu vo všetkých františkánskych reholiach.