Do Japonska uviedol evanjelium roku 1549 veľký misionár z jezuitskej rehole sv. František Xaverský. Jeho rehoľní spolubratia úspešne pokračovali v misionárskej práci, takže roku 1587 bolo v Japonsku už vyše 200 tisíc katolíkov. Ich hlavným strediskom bolo mesto Nagasaki.

Až do roku 1592 pôsobili v Japonsku iba misionári z jezuitskej rehole. Ich práca sa neobišla bez ťažkostí. Okrem námahy spojenej s ďalekou cestou, nezvyčajnou rečou a veľmi odlišnou kultúrou narážali aj na nepochopenie a nepriateľstvo, ktoré malo rozličné príčiny. Tak budhistickí kňazi - bonzovia žiarlili na úspešných kresťanských misionárov a vyhrážali sa pomstou domácich božstiev. Miestni feudálni páni sa zas obávali, že stykom a obchodom so zahraničím poklesne ich moc. Ba niektorí aj upodozrievali Španielsko a Portugalsko, že majú v Japonsku kolonialistické záujmy a katolícki misionári pôsobia ako ich agenti. Do situácie zasahovali i holandskí kalvíni, ktorí sa rozličnými intrigami usilovali rozdúchať v Japonsku protikatolícku náladu.

Hlavní vladári, šoguni, boli sprvoti priaznivo naklonení kresťanstvu, najmä keď videli, že jezuitskí misionári rešpektujú japonskú kultúrnu tradíciu a pomáhajú ju rozvíjať. Ale odrazu roku 1587 šogun Tojotomi Hidejoši, nazývaný aj Taikosama, zmenil svoj postoj; zakázal šíriť kresťanstvo a vypovedal z krajiny všetkých misionárov. Spočiatku však nenaliehal na dôsledné plnenie tohto rozhodnutia. Preto iba časť jezuitských misionárov odišla; ostatní pokračovali ticho a nenápadne v misionárskej práci.

Roku 1593 prišli do Japonska z Filipín niektorí františkánski misionári. Boli veľmi horliví a obetaví, ale azda trochu neprezieraví. Kázali verejne a vystupovali veľmi nápadne. V iných okolnostiach mohla byť takáto metóda veľmi dobrá, ale na nepriateľského šoguna a jeho radcov pôsobila provokatívne. Keď sa k tomu pridali ešte neúspechy v kórejskej vojne a zvýšenie napätia medzi Japonskom a Španielskom na jeseň 1596, šogun Hidejoši začal otvorené prenasledovanie kresťanov.

9. decembra toho istého roku uväznili v meste Osake šesť františkánov a troch jezuitov. V meste Meaku k nim pripojili 31. decembra pätnásť horlivých japonských veriacich. Tam sa začalo aj ich mučenie: všetkým odrezali ľavé ucho a potom ich na vozoch prevážali medzi zástupmi ľudí. Kresťanov to malo zastrašiť, kým nepriatelia zas mali možnosť vyvŕšiť sa na bezbranných obetiach. Súčasný kronikár však poznamenáva, že medzi zástupom bolo veľa kresťanov, ktorých pohľad na statočných mučeníkov upevnil vo viere.

Z mesta Meaka viedli 24 zajatcov do Nagasaki, kde mali byť popravení. Dvaja milosrdní a odvážni veriaci sa im rozličnou pomocou usilovali uľahčiť poslednú cestu. Strážcom sa to nepáčilo; oboch chytili a pripojili k ostatným väzňom. Takto ich priviedli do Nagasaki dvadsiatich šiestich. Pre úplnosť tu uvádzame ich mená.

Šiesti františkáni boli: Peter Baptista, Martin d'Aguirre, František Blanco, Filip Las Casas, František de San Miguel, Gonzales García. Styria pochádzali zo Španielska, Filip Las Casas z Mexika a Gonzales García z východoindického ostrova Bazain.

Traja jezuiti: Pavol Miki, Ján Soan de Gotó a Jakub Kisai pochádzali z Japonska. Pavol Miki bol nielen prvým japonským jezuitom (vstúpil do rehole roku 1586), ale aj vôbec prvým rehoľníkom tejto krajiny. Jeho dvaja spoločníci neboli pred uväznením priamo rehoľníci, ale iba blízki jezuitskí spolupracovníci. Chceli však vstúpiť do rehole a pred smrťou zložili rehoľné sľuby.

Sedemnásti laickí veriaci boli tiež všetci Japonci a patrili do tretieho rádu sv. Františka Asiského. Boli to: Kosimo Takeja, Michal Kozaki a jeho syn Tomáš, Pavol Ibarki, katechéta Lev Karasumo, jedenásťročný chlapec Ľudovít a trinásťročný Anton, Matej, Bonaventúra, lekár Joachim Sakkakibara, lekár František z Meaka, Tomáš Idauki, Ján Konoja, Gabriel de Duisko, katechéta Pavol Suzuki, František Fahelante a Peter Sukagiro.

5. februára 1597 ich všetkých vyviedli na vŕšok, ktorý sa teraz volá "Svätý vŕšok", a tam ich pripútali na kríže. Všetci si počínali statočne, modlili sa, spievali a povzbudzovali kresťanov k vytrvalosti. Zvlášť hrdinsky si počínal jezuita Pavol Miki. Keď visel na kríži, silným hlasom sa obrátil na zástup, ktorý bol okolo: "V rozsudku sa hovorí, že odsúdenci prišli do Japonska z Filipín. Ale ja som neprišiel z inej krajiny; veď som pravý Japonec. Jediný dôvod, prečo ma idú zabiť, je, že som vyučoval Kristovu náuku. Ďakujem Bohu, že za toto zomieram... Chcem vám všetkým ešte raz povedať: Proste Krista, aby vám pomohol byť šťastnými. Ja poslúcham Krista. Podľa jeho príkladu odpúšťam prenasledovateľom... Prosím Boha, aby sa nad všetkými zmiloval, a dúfam, že moja krv spŕchne na mojich spolurodákov ako úrodný dážď."

Všetkých popravili typickým japonským spôsobom: každému prebodli hrudník dvoma kopijami, a to krížom z jednej i z druhej strany.

Aké boli osudy kresťanov po smrtí nagasackých mučeníkov?

Nasledujúceho roku (1598) šogun Hidejoši padol v kórejskej vojne. Pre kresťanov nastalo kratšie obdobie slobody. Do Japonska prišli noví misionári: jezuiti, františkáni, dominikáni, augustiniáni. Ich práca prinášala pekné výsledky. Roku 1614 bolo v Japonsku už 300 tisíc kresťanov. Ale v tom istom roku šogun Jejasu (Tajfusama) začal novú kampaň proti kresťanom. Najprv vypovedal misionárov a od roku 1617 rozpútal krvavé prenasledovanie, ktoré za 15 rokov prakticky zničilo cirkev v Japonsku. Odvtedy bolo Japonsko uzavreté kresťanstvu až do roku 1860, keď tam mohli znovu prísť noví misionári. Veľmi ich prekvapilo, keď v okolí Nagasaki natrafili na väčšie skupiny veriacich, ktorí zdedili kresťanskú vieru od niekoľkých generácií svojich predkov. Je to jedinečný prípad v cirkevných dejinách, keď sa kresťanská viera udržala vyše 200 rokov v nepriateľskom prostredí bez kňazov a bez spojenia a ostatnou Cirkvou.

Dnes má Cirkev v Japonsku slobodu a pomerne veľký vplyv na súčasnú japonskú kultúru. Mnohí vzdelanci, najmä mladí, sympatizujú s katolíckou Cirkvou a často sa zúčastňujú na jej obradoch. No väčšinou sa neodvážia naplno prijať kresťanstvo. 380 tisíc katolíkov (podľa údajov z r. 1977) predstavuje iba asi tretinu jedného percenta všetkého obyvateľstva.

Je však potešiteľné, že Japonsko má dosť kňazských a rehoľných povolaní. 1 všetci biskupi v troch arcibiskupstvách a trinástich biskupstvách sú Japonci. Sú to dôležité predpoklady k tomu, aby Cirkev mohla priniesť dobrú úrodu na pôde zrosenej krvou mučeníkov.