Svätý Peter Damiani patril medzi najvýznamnejšie cirkevné osobnosti 11. storočia. Vyznačil sa najmä ako spisovateľ, reorganizátor mníšskeho života a cirkevný reformátor.

Pochádzal z mesta Ravenny (terajšie severovýchodné Taliansko), kde sa narodil roku 1007. Jeho život bol veľmi pohnutý a možno ho charakterizovať troma slovami: sirota, benediktín, kardinál.

Petrovi veľmi skoro umreli rodičia. Mal síce viacerých starších súrodencov, ale tí sa spočiatku o neho nestarali. Napokon sa opusteného chlapca ujala jeho sestra Roselinda a brat Damiano, ktorý sa medzitým stal kňazom. Damiano pomohol bratovi i vyštudovať. táto jeho otcovská starostlivosť ostala zvečnená v Petrovom druhom mene - Damiani (po slovensky to znamená - Damiánov). Možno skúsenosti z detstva spôsobili, že Peter mal po celý život veľké porozumenie pre chudobných a opustených.

Po štúdiách Peter istý čas pôsobil ako profesor na strednej škole v Ravenne. To však nebolo jeho konečné povolanie. Roku 1035, to znamená, keď mal 28 rokov, vstúpil do benediktínskej rehole, do prísneho kláštora Fonte Avellana. Roku 1043 sa stal predstaveným tohto kláštora. Pod jeho vedením toto stredisko reformovaných benediktínov veľmi vzrástlo a založilo viaceré pobočky v strednom Taliansku. Pre tieto kláštory napísal Peter niekoľko príručiek o mníšskom a pustovníckom živote. Možno v nich vidieť jeho duchovnú hĺbku, organizátorské schopnosti a lásku k mníšskemu životu. Literárni kritici zasa obdivujú jeho spisovateľský štýl a peknú klasickú latinčinu.

Petrovi však neležalo na srdci iba dobro mníchov, ale aj dobro celej Cirkvi. Preto sa usiloval využiť všetky príležitosti na podporu cirkevných reforiem. V Cirkvi a zvlášť medzi duchovenstvom bolo vtedy dosť vážnych chýb, ktoré bolo treba naprávať. Z veľkej časti zapríčinilo túto situáciu zasahovanie svetských pánov do obsadzovania cirkevných hodností a úradov (investitúra). Veľké hnutie za obnovu cirkevného poriadku a duchovného života vzniklo v 10. storočí v juhofrancúzskom kláštore Cluny. Peter neraz spolupracoval s týmto hnutím, najmä prostredníctvom známeho mnícha Hildebranda.

Veľký význam pre cirkevnú a tým aj pre spoločenskú obnovu týchto čias mali Petrove styky s nemeckým cisárskym dvorom, najmä s cisármi Konrádom II. a Henrichom III., a s pápežmi, začínajúc Levom IX. Pápež Lev a jeho nástupca Viktor II. ho častejšie poverovali vážnymi úlohami a radili sa s ním o veciach cirkevnej reformy. V tom období napísal Peter Damiani svoje najznámejšie traktáty Gratissimus a Gomorrhianus, ktoré sú namierené proti svätokupectvu (simónii) a proti mravným neporiadkom medzi duchovenstvom.

Pápež Štefan IX., nástupca Viktora II., vymenoval roku 1057 Petra Damianiho za ostijského biskupa a kardinála. Chcel ho takto priamo zapojiť do reformnej činnosti pápežskej kúrie. Peter veľmi nerád zamieňal mníšske rúcho za kardinálske, ale podriadil sa vyššiemu rozkazu. V Ríme úzko spolupracoval s veľkým reformátorom Hildebrandom, ktorý sa z clunyjského mnícha stal poradcom viacerých pápežov a nakoniec sa sám stal pápežom s menom Gregor VII.

Ako zástupca rímskej kúrie a pápežov poverenec Peter Damiani s úspechom splnil niekoľko ťažkých poslaní. Tak v roku 1059 uskutočnil reformu milánskeho biskupstva a iných lombardských biskupstiev, v rokoch 1061-64 energicky bojoval proti protipápežovi Honoriovi II., roku 1063 bránil slávny clunyjský kláštor proti neoprávneným požiadavkám miestneho biskupa, roku 1066 vyšetroval vo Florencii sťažnosti valumbroziánskych mníchov proti simoniackému arcibiskupovi, roku 1069 išiel do Nemecka, aby zabránil rozvodu cisára Henricha IV. s Bertou Savojskou.

Popri úspechoch zažil Peter viaceré trpké sklamania, ktoré azda prispeli k tomu, že sa roku 1066 zriekol ostijského biskupstva a s pápežovým súhlasom sa vrátil do samoty avellánskeho kláštora. No nie nadlho. Pápeži ho žiadali o ďalšie služby. Posledná z nich bolo zmierenie ravennského arcibiskupa Henricha s pápežom Alexandrom II. Na spiatočnej ceste z Ravenny Peter Damiani zomrel. Bolo to v noci z 22. na 23. februára 1072 v benediktínskom kláštore v meste Faenze. V tamojšom kostole ho i pochovali.

Petra Damianiho začali hneď po smrti uctievať ako svätca. Cirkev uznala túto spontánnu a všeobecnú úctu bez osobitného procesu svätorečenia. Pápež Lev XII. vyhlásil roku 1828 sv. Petra Damianiho za cirkevného učiteľa.

Sv. Peter Damiani nebol iba svätý mních a cirkevný reformátor, ale aj plodný spisovateľ. Z jeho literárneho diela sa zachovalo 170 významných listov, dva traktáty, niekoľko príručiek mníšskeho života, 53 kázní, 7 životopisov svätých, asi 240 básní, epigramy, modlitby, omšové formuláre a i.