Nepoznáme presný dátum ani miesto narodenia bl. Reginalda. Narodil sa niekedy okolo roku 1180, a to pravdepodobne v orleánskej diecéze. No niektorí uvádzajú miesto jeho narodenia St. Gilles. Preto ho daktoré životopisy označujú menom Reginald de Saint-Gilles.

Jeho životné osudy sa dajú presnejšie sledovať, keď sa v r. 1206 stal profesorom cirkevného práva na Parížskej univerzite a od r. 1212 dekanom kolegiátneho opátstva St. Aignan v Orleánse. V r. 1218 sprevádzal svojho biskupa Manassesa de Seignelay do Ríma, odkiaľ putovali ďalej do Sv. zeme. V Ríme sa Reginald dostal do styku s kardinálom Ugolínom di Segni, neskorším pápežom Gregorom IX., a jeho prostredníctvom so sv. Dominikom.

Reginald nebol zlý kňaz, ale uvedomoval si, že jeho pomerne pohodlný život nezodpovedá požiadavkám IV. lateránskeho koncilu (v r. 1215), ktorý sa okrem iného usiloval reformovať duchovenstvo. Keď sa zoznámil so sv. Dominikom, zaujal ho ideál chudoby a apoštolského života v ním založenej reholi. V Ríme Reginald nebezpečne ochorel, ale prekvapujúco vyzdravel. Napokon výzva sv. Dominika a zjavenie sa Panny Márie ho priviedli k rozhodnutiu, že vstúpi do novej dominikánskej rehole. Urobil tak po návrate zo Svätej zeme.

O tom, ako si ho cenil sv. Dominik, svedčí skutočnosť, že už v decembri 1218 ho poslal ako svojho zástupcu do Bologne, aby tam založil dominikánsky kláštor. Reginald čarom svojej osobnosti a nevšednou výrečnosťou pritiahol do rehole početných študentov i profesorov slávnej bolonskej univerzity.

O rok neskôr ho zakladateľ rehole poslal do Paríža, aby pozdvihol tamojšie mladé rehoľné spoločenstvo. Reginald aj tam hneď získal mnohých členov Parížskej univerzity.

Keď sa ho pýtali, či preňho nebolo ťažké zameniť pohodlný život a svetskú slávu za tvrdý život v reholi, odpovedal: "Myslím, že som si nezískal nijakú zásluhu, keď žijem v tejto reholi, lebo stále v nej nachádzam radosť."

Reginald pôsobil iba krátko v Paríži, lebo už 1. februára 1220 zomrel. Mal vtedy sotva 40 rokov. Sv. Dominika zarmútila správa o predčasnej smrti cenného spolupracovníka, ale potešilo ho, že ani pri smrti ho neopustila radosť. Zomrel s úsmevom na perách.

Reginalda pochovali v Paríži na benediktínskom cintorme Notre-Dame-des-Champs. Pápež Pius IX. ho vyhlásil za blahoslaveného r. 1875.