Sv. Roman bol zakladateľom a duchovným otcom mníšskych spoločenstiev, ktoré vznikli v 5. storočí v oblasti júrskych hôr a lesov vo východnej Galii (terajšom Francúzsku).

Narodil sa okolo r. 400 v kraji Sequania pri hornom toku rieky Saône. Hlavným mestom kraja bol terajší Besançon. Ked mal Roman 35 rokov, rozhodol sa utiahnuť ako pustovník do hustých lesov Jurského pohoria. Predtým sa však poradil s opátom Sabínom v Lyone a zaobstaral si na čítanie a poučenie "Životopisy svätých otcov" a "Ustanovenia opátov".

Do lesnej samoty ho čoskoro nasledoval rodný brat Lupicin a mnohí ďalší spoločníci. Jeho povesť sa rozšírila až do južnej Galie, kde zaujala arleského biskupa Hilária. Keď šiel tento biskup r. 444 na synodu do Besançonu, stretol sa s Romanom a vysvätil ho za kňaza.

Mníšske stredisko, ktoré vzniklo pod Romanovým vedením, sa nazývalo Condat. Neskôr v priebehu dejín zmenilo meno na St. Claude. Z tohto semeniska mníšskeho života sa utvorili ďalšie, predovšetkým Lauconnus, ktorý sa neskôr nazýval St. Lupicin (podľa Romanovho brata) a Romainmôtier. Roman aj s bratom Lupicinom viedli celú mníšsku kolóniu ako spoluopáti. Roman sa zdržiaval predovšetkým v mníšskom stredisku Condat, kým Lupicin v mníšskej osade Lauconnus, kde bolo vyše 150 mníchov.

Okrem toho obidvaja bratia založili neďaleko ženský kláštor La Balme, ktorého opátkou bola ich sestra. V tomto kláštore sa zachovávala prísna klauzúra. To znamenalo, že mníšky okrem veľmi vážnych dôvodov nesmeli vyjsť z kláštora a zase naopak, svetskí ľudia, najmä muži, nesmeli vstúpiť do kláštorných priestorov.

Pri vedení kláštorov a ich členov bolo badať rozdielne povahy oboch bratov opátov. Kým Lupicin bol energický a rozhodný v konaní, Roman bol pokojný, rozvážny a láskavý. Obdivuhodnú trpezlivosť prejavoval najmä v styku s ťažkými kandidátmi mníšskeho života. Životopisy okrem toho spomínajú, že mal schopnosť vyháňať zlých duchov a že uzdravil dvoch malomocných. Stretol ich v blízkosti (terajšej) Ženevy, keď putoval do svätyne S. Maurice d'Agaune. Pohnutý kresťanským milosrdenstvom ich údajne objal a oni ozdraveli.

Niekedy v r. 465 Roman cítil, že sa jeho pozemské putovanie končí. Vedenie kláštorov zveril bratovi Lupicinovi a šiel do kláštora La Balme rozlúčiť sa so sestrou. Odtiaľ sa už nevrátil. Zomrel pokojne v La Balme a tam ho aj pochovali. Neskôr vznikol na tom mieste mníšsky priorát pomenovaný podľa neho St-Romain-de-Roche.