Rehoľa služobníkov Panny Márie, nazývaná aj servíti, vznikla v bohatom a rušnom meste Florencii (terajšie stredné Taliansko). Vyvinula sa z nábožného bratstva, v ktorom sa spájali skutky kajúcnosti s mariánskou úctou. Spočiatku prevládalo v reholi mníšske úsilie o odlúčenosť od svetského ruchu. Preto prví servíti odišli z Florencie do samoty na vrch Monte Senario. Neskôr sa však rehoľa prispôsobila rozličným potrebám a formám apoštolátu.

Podobne ako iné reformné hnutia toho obdobia servíti sa usilovali obnoviť svoj život a život iných pomocou evanjeliovej chudoby a dobročinnosti. Veľmi na nich pôsobil vplyv dvoch veľkých, krátko predtým založených rádov - františkánov a dominikánov. Dominikán sv. Peter Veronský spolupracoval v rokoch 1244-45 na ich konečnej formácii. Tak ako dominikáni i servíti prijali rehoľné pravidlá sv. Augustína a aj ich rehoľné rúcho sa podobá dominikánskemu.

O zakladateľoch rehole Služobníkov Panny Márie vieme, že to boli vážení a verejne činní florentskí občania. Ba niektorí boli aj ženatí a mali rodinu, o ktorú sa museli postarať prv, ako začali mníšsky spôsob života. Podľa mena však poznáme iba dvoch: Bonfiglio a Alexius (Alexej) Falconieri, ktorý zomrel vyše storočný roku 1310. Medzi významné osobnosti prvého obdobia servítskej rehole patril sv. Filip Benizi, ktorý usmernil duchovný život rozvíjajúcej sa rehoľnej spoločnosti. V tradícii rehole sa uctievali kolektívne "Siedmi zakladatelia", ktorým napokon pápež Lev XIII. priznal roku 1888 titul svätých.

Za istý čas sa rehoľa Služobníkov Panny Márie rozvíjala a pracovala iba na talianskom území, ale po roku 1620 sa začala šíriť aj v ďalších krajinách Európy a iných svetadieloch. Okrem mnohých dobrých rehoľníkov a duchovných pastierov z rehole servítov podchádzali aj viacerí významní teológovia, vedeckí pracovníci a podporovatelia umenia.