Presný dátum jeho narodenia sa nedá určiť. Narodil sa niekedy v rokoch 329-330 v meste Cézarea, v rímskej provincii Kapadócii na území dnešného východného Turecka. Pochádzal z početnej a významnej kresťanskej rodiny, ktorá dala Cirkvi viacerých svätých. Vo východnej Cirkvi sa uctievajú ako svätí jeho stará matka z otcovej strany Makrína, potom obidvaja rodičia Bazil a Emélia, jeho staršia sestra Makrína, brat Peter a brat Gregor, známy vo všeobecnej Cirkvi ako sv. Gregor Nysénsky.

V útlom veku vychovávala Bazila jeho starostlivá a nábožná stará matka Makrína. Bazil prekonal v tom období ťažkú chorobu, ktorej takmer podľahol. Chorľavosť sa uňho prejavovala i neskôr v živote. Inak vyrastal ako každé iné dieťa, pričom bolo čoskoro badať jeho nadpriemernú rozumovú bystrosť.

Keď Bazil získal základné školské vzdelanie, dal sa na štúdium rétoriky. Prvým učiteľom mu bol vlastný otec, ktorý mal známu rétorickú školu. No otec predčasne zomrel, keď mal Bazil 13-14 rokov. Osihotený mládenec pokračoval v štúdiu najprv v rodnej Cézarei a neskôr v Carihrade, v hlavnom meste Východorímskej ríše. Záujem o štúdium priviedol Bazila až do gréckych Atén, ktoré boli stále uznávaným strediskom gréckej vzdelanosti. Tam nadviazal viaceré vážne priateľstvá, najmä s Gregorom Naziánskym, ktorého spoznal ešte kedysi v Cézarei.

Bazila však okrem rečníctva a filozofie zaujímal i hlbší duchovný život. Preto sa po päťročnom pobyte v Aténach ako mladý muž (mal asi 27 rokov) vrátil do Kapadócie, kde sa chcel venovať asketickému životu pod vedením známeho askétu Eustatia. Eustatia už nenašiel a neúspešne ho hľadal i v sýrskej Antiochii a v Egypte. Jeho cesty však neboli zbytočné, lebo mu pomohli lepšie poznať rozličné typy východného mníšstva v Sýrii, Palestíne, Egypte a Mezopotámii, čo mu neskôr poslúžilo pri zostavovaní pravidiel mníšskeho života.

Bazil žil po istý čas ako mních v Ponte, v hornatom kraji severnej Kapadócie. Spolu s inými vytvoril mníšsku komunitu, ku ktorej sa pripojil i jeho priateľ Gregor Naziánsky. Obidvaja vzdelaní Kapadóčania sa okrem modlitby, fyzickej práce a skutkov kajúcnosti venovali intenzívnemu štúdiu Svätého písma a starších cirkevných spisovateľov, najmä Origena.

Počnúc rokom 360 musel Bazil niekoľko ráz opustiť mníšsky život, aby ako teológ bránil božstvo Ježiša Krista proti heréze arianizmu. V tejto úlohe sa zúčastnil roku 360 i na carihradskej synode.

Roku 364 bol Bazil vysvätený za kňaza. Znamenalo to preňho priame začlenenie do cirkevnej a pastoračnej činnosti, ktoré vyvrcholilo roku 370, keď sa Bazil stal cézarejským arcibiskupom, a tým aj metropolitom Kapadócie. Jednou z jeho hlavných úloh vo vtedajších vieroučných zmätkoch bola obrana kresťanskej pravovernosti. Bola to nielen ťažká, ale i veľmi nevďačná úloha. Nekompromisná obrana viery zapríčinila Bazilovi nielen nepriateľstvo heretikov a cisára Valensa, ale aj nepochopenie viacerých cirkevných predstaviteľov, ktorí si vysvetľovali Bazilov zásadný postoj ako prejav ctižiadostivosti. Veľkým sklamaním pre Bazila bol nedôverčivý, ba miestami až odmietavý postoj pápeža Damaza, od ktorého Bazil žiadal pomoc pre herézou a nepokojmi zmietanú východnú Cirkev.

Situácia sa zlepšila až smrťou cisára Valensa v auguste 378. Vtedy však už ostávalo Bazilovi iba niekoľko mesiacov života.

Dôkazom toho, že Bazil nebol ctižiadostivým teológom alebo bezohľadným cirkevným organizátorom, bola jeho neúnavná a všestranná charitatívna činnosť. Už ako kňaz a pomocník cézarejského biskupa Euzébia prejavil mimoriadnu obetavosť v hladomore, ktorý postihol Kapadóciu okolo roku 368. Ako arcibiskup žiadal podriadených biskupov, aby vybudovali vo svojich biskupstvách útulky pre chorých, chudobných a starých. Sám dal postaviť v blízkosti Cézarey rozsiahle charitatívne stredisko, ktorého súčasťou bola veľká nemocnica považovaná vtedy za div sveta. Nemocnica mala niekoľko oddelení podľa druhu chorôb. Tí, čo boli postihnutí malomocenstvom alebo inými nákazlivými chorobami, boli umiestnení osobitne.

Obdivuhodná charitatívna činnosť si vynútila uznanie i nepriateľského cisára, ktorý daroval Bazilovi na dobročinné ciele, zvlášť pre malomocných, úrodné cisárske pozemky.

Bazilova mnohoraká činnosť sa odzrkadľovala i v jeho spisbe. Okrem teologických traktátov o trojičnej náuke Cirkvi Bazil napísal viacero homílií, biblických komentárov a asketických príručiek. V jeho písomnej pozostalosti sa zachovalo aj niekoľko príležitostných rečí, ktoré svedčia o jeho veľkom rozhľade a všestrannom záujme. Dôkazom bohatej korešpondencie je vyše 360 zachovaných listov, z ktorých viaceré majú veľkú teologickú a cirkevnohistorickú hodnotu. Osobitný význam majú ním spísané "väčšie" a "menšie" pravidlá mníšskeho života, ktorými sa Bazil nielen stal otcom mníšstva na Východe, ale ovplyvnil aj rehoľné hnutie v západnej Cirkvi, ako to vidieť zo spisov sv. Benedikta.

Sv. Bazil sa významne zapísal i do liturgie. Východná Cirkev odvodzuje od neho osobitný bohoslužobný formulár, ktorý sa používa v niektorých významných dňoch liturgického roku.

Sv. Bazil Veľký sa nedožil vysokého veku. Oslabený chorobami a vysilený starosťami i nadmernou námahou zomrel 1. januára 379 vo veku necelých 50 rokov. Až po smrti získal plné uznanie za hrdinský kresťanský život, za vysokú kultúrnu vyspelosť a za nadľudskú prácu, ktorú vykonal na Božiu oslavu a pre telesné i duševné dobro ľudí. Jedným z prejavov tohto uznania je i titul "Veľký" ktorý svätému Bazilovi dáva nielen kresťanstvo, ale i nekresťanský kultúrny svet.

Podobne ako jeho rovesník a priateľ sv. Bazil, aj sv. Gregor Naziánsky pochádzal z významnej kresťanskej rodiny v Kapadócii. Narodil sa asi roku 330 v mestečku Arianze pri Nazianze, kde bol jeho otec biskupom.

Nadaný a bystrý Gregor sa tiež dal na štúdium rétoriky, a to najprv v kapadóckej Cézarei, kde sa zoznámil s mladým Bazilom. Študijné záujmy viedli Gregora do palestínskej Cézarey a do egyptskej Alexandrie, kde bol vtedy arcibiskupom slávny svätý Atanáz. Gregor tu istý čas navštevoval vyššiu teologickú školu, na ktorej ešte bolo badať vplyv jedného z jej zakladateľov - cirkevného spisovateľa a teológa Origena. Tento vplyv zapôsobil i na Gregora a bol neskôr jedným zo spoločných záujmov Gregora s Bazilom. Gregorova študijná cesta sa skončila v hlavnom meste gréckej múdrosti, v Aténach, kde spolu s ním študoval päť rokov i Bazil.

Gregor po ukončení štúdia ostal istý čas v Aténach ako učiteľ rečníctva, až sa napokon niekedy v roku 358 vrátil do Kapadócie. Spočiatku vyučoval v Nazianze, no čoskoro v ňom prevládala túžba po mníšskom živote a pripojil sa k Bazilovi v pontskej pustatine. Život v mníšskom spoločenstve pozostával z modlitby, telesnej práce a rozličných skutkov pokánia. No dvaja učení Kapadóčania nemohli ani tu zaprieť svoju náklonnosť k štúdiu. Sústredili sa predovšetkým na Sväté písmo a na Origenove spisy. Z Origenových vybraných statí zostavili cennú knihu nazvanú Philokalia.

Gregorov pobyt v kláštornom zátiší však netrval dlho. Roku 361 ho nástojčivo volal otec, aby mu pomohol spravovať naziánske biskupstvo. Gregor išiel iba s veľkým sebazaprením a takmer proti vôli prijal kňazskú vysviacku. Aktívny život ho neuspokojoval, a preto sa pri najbližšej príležitosti znovu utiahol do kláštornej samoty. No nie nadlho. Keď sa roku 364 dozvedel, že jeho otec z neprezieravosti podpísal poloariánsku teologickú formulu, navštívil ho a pomohol mu napraviť vážny omyl a s ním spojené pobúrenie pravoverného duchovenstva.

Nová etapa v Gregorovom živote sa začala, keď jeho priateľ Bazil prevzal roku 370 vedenie cézarejského arcibiskupstva a tým sa stal metropolitom celej rozsiahlej Kapadócie. Ariánsky cisár Valens chcel obmedziť Bazilov vplyv, a preto dal rozdeliť Kapadóciu na dve metropolitné územia. Bazil chcel tento cisárov zásah oslabiť utvorením nového biskupstva (Sasima) na odľahlom pohraničí svojej metropolie. A za prvého biskupa vybral práve Gregora Naziánskeho. Gregora sa nemilo dotklo toto Bazilovo rozhodnutie. Biskupské svätenie síce prijal (r. 372), ale iba veľmi neochotne. Na určené miesto však nikdy nenastúpil. Namiesto toho išiel do Nazianzu, kde pomáhal plniť biskupské funkcie svojmu staručkému otcovi. Po jeho smrti r. 374 sa utiahol do kláštora sv. Tekly v isaurskej Seleucii. Prirodzene, takéto konanie sa nemohlo páčiť Bazilovi. Hoci nedošlo k otvorenej roztržke medzi dávnymi priateľmi, predsa ich vzťah sa na niekoľko rokov vážne narušil.

Zo seleucijskej utiahnutosti vyrušilo Gregora posolstvo carihradských duchovných a veriacich, ktorí aj pri najväčšom ariánskom útlaku ostali verní Cirkvi. Po smrti cisára Valensa (v auguste 378), ktorý podporoval ariánov, chceli mať znovu pravoverného biskupa. Preto sa obrátili na Gregora a ten sa s Bazilovým povzbudením rozhodol odísť do Carihradu. Ešte pred odchodom sa dozvedel o Bazilovej predčasnej smrti (1. januára 379).

V Carihrade našiel Gregor neutešené pomery. Pravoverní boli v menšine a nemali ani kostol. Gregor pre nich zriadil malý kostol "Anastasis", v ktorom predniesol známe teologické prednášky o Najsvätejšej Trojici. Boli to majstrovské ukážky rečníctva i teológie a vyslúžili Gregorovi prívlastok "teológ".

Gregorove úspechy vyvolali nevôľu ariánov, ale nový cisár Teodózius sa ho zastal. Ariánskeho biskupa vykázal z mesta a Gregora dal vyhlásiť za carihradského biskupa. Túto hodnosť mu priznal i všeobecný cirkevný snem, ktorý zasadal roku 381 v Carihrade. Gregor za istý čas i predsedal snemu. Keď sa mu však nepodarilo odstrániť rozkol v Antiochii a niektorí biskupi vyvolávali pochybnosti o oprávneností jeho biskupskej funkcie v Carihrade, Gregor sa zriekol hodnosti carihradského biskupa a predsedu snemu. Na rozlúčku predniesol pamätnú slávnostnú reč a hneď odišiel do Nazianzu, kde po smrti jeho otca nebol ešte nový biskup.

Gregor spravoval naziánske biskupstvo do roku 383. Potom, po nastúpení nového biskupa, sa utiahol do blízkeho rodného Arianzu, kde v utiahnutosti napísal väčšinu svojich básní a listov. Tu aj zomrel a bol pochovaný v roku 389 alebo 390.

Ako vidieť i z krátkeho životopisu, Gregor Naziánsky mal ťažkú povahu, ktorá mu zapríčinila nejeden vnútorný zápas a skomplikovala mu nejeden životný krok vo vtedajších nepokojných časoch. Gregor bol veľmi citový, citlivý na vonkajšie popudy a pritom nerozhodný. Preto mu bolo ťažké zvládnuť organizačné úlohy, ktoré sa nevyhnutne spájajú s biskupskou hodnosťou. Gregor bol predovšetkým mysliteľ a pritom skvelý rečník a básnik. Niektorí ho pokladajú za prvého veľkého kresťanského humanistu. V teológii predmetom jeho hĺbania a podávanej náuky bolo učenie o Najsvätejšej Trojici a kristológia. Nevypracoval osobitný teologický systém; usiloval sa predovšetkým uchovať a lepšie zvýrazniť zdedenú cirkevnú náuku.

Sv. Gregor Naziánsky vytvoril počas svojho pohnutého života i veľké literárne dielo. Zachovalo sa 44 rečí, ktoré sú ukážkou vyspelého rečníckeho umenia. Najznámejších je päť teologických rečí z roku 380. Pomerne veľa je slávnostných príležitostných prejavov, medzi nimi pohrebné reči venované pamiatke svojho otca, súrodencov a sv. Bazila Veľkého. Jeho listy (vyše 240) sú štylisticky vypracované a väčšinou boli určené na uverejnenie. Veľkú časť jeho literárneho dedičstva tvoria básne. Je to približne 400 básní s vyše 16 000 veršami. Podľa obsahu možno básne rozdeliť na dogmatické, mravoučné, autobiografické, životopisné, hymny, elégie a epigramy.

Sv. Gregor Naziánsky mal významný vplyv najmä vo východnej Cirkvi, kde sa uctieva ako veľký svätec.