Fulgent pochádzal z rímskej rodiny, ktorá sa pred časom usadila v meste Kartágu v severnej Afrike, kde pre cisárstvo vykonávala rozličné verejné služby, pričom získala veľké bohatstvo i pozemky. Narodil sa v Telepte, dnes Feriane, juhozápadne od Tunisu. Jeho otec Klaudius čoskoro zomrel a svojej žene zanechal dve deti: Fulgenta, narodeného v r. 467 a Klaudia.

O jeho kresťanskú literárnu výchovu sa starala matka Marianna. Poznal rímskych klasikov, najmä Vergília a Menandra. Osvojil si aj gréčtinu a naučil sa naspamäť Homérove diela. Len čo dokončil štúdiá, matka ho poverila spravovaním rodinných majetkov, ktoré za jeho správy prekvitali. Mohol si teda žiť v pohodlí, ale tento blahobytný život, ani pozemské záujmy a svetácke záľuby ho nebavili.

Kresťanská viera a láska štúdiu ho poháňali k plneniu náboženských povinností, k čítaniu Svätého písma a iných posvätných kníh. Pomaly začal obmedzovať schôdzky a hostiny s priateľmi, zmenšil množstvo a vyberanosť pokrmov. Nemal však odvahu definitívne sa rozísť so svetom, nadovšetko sa bál priateľov. Ale čítanie výkladu sv. Augustína 36. žalmu mu pomohlo pretrhnúť váhanie a venovať sa asketickému, mníšskemu životu.

Onedlho sa odobral k biskupovi Faustovi, ktorý v Byzacene založil kláštor a prosil ho, aby ho prijali medzi svojich rehoľníkov. Tak sa aj stalo. Keď sa však o tom dozvedela jeho matka, s veľkým plačom pribehla k biskupovi: "Faust, vráť mi syna! Cirkev bola vždy ochrankyňou vdov, ako môžeš byť taký ukrutný a vytrhnuť mi syna?? Matkine slzy sa dotkli mladíkovho srdca, lebo miloval svoju matku. Na chvíľu zaváhal. Ale vtedy mu prišli na um Pánove slová: "Kto miluje otca a matku viac ako mňa, nie je ma hoden,? a zotrval vo svojom rozhodnutí. Svoj podiel na majetku ponechal mladšiemu bratovi Klaudiovi s tým, aby sa staral o matku.

Keď bludárski ariáni znovu začali prenasledovať biskupa Fausta, bol donútený rozpustiť svojich mníchov, ktorí sa roztratili, kam kto mohol. Fulgent našiel útočište v blízkom kláštore, ktorý spravoval opát Félix. Po upokojení pomerov sa Félix a Fulgent rozhodli vrátiť do svojej provincie Byzaceny a usadili sa v Mididi, kde istý čas žili v pokoji.

Ale Fulgent znovu pocítil potrebu a túžbu po samote a utiahol sa na ostrov Junca pri pobreží Byzanceny. Biskup Faustus, jeho bývalý predstavený v kláštore, ho odtiaľ vytiahol, zaviedol medzi mníchov a napokon, aby ho urobil stálejším, vysvätil za kňaza.

Trasimund, kráľ Vandalov, horlivý arián, zakázal voliť a vysviacať nových pravoverných biskupov, a tak mnoho afrických cirkevných obcí už roky bolo bez pastiera. Byzacenskí biskupi sa však vtedy rozhodli konať proti kráľovmu zákazu a vysvätili toľko biskupov, koľko potrebovali na uprázdnené stolce. Fulgent vedel, že mnohé obce by si ho želali za biskupa, preto ušiel, ukryl sa na neznámom mieste a objavil sa až vtedy, keď sa nazdával, že všetky miesta sú obsadené. Zostalo však ešte voľné malé mesto Ruspe (južne od Tunisu) a biskupi sa poponáhľali vyvoliť ho na to miesto proti diakonovi Félixovi, ktorý sa oň uchádzal. Stalo sa to v roku 507.

Trasimund, rozhnevaný odvážnosťou biskupov, odsúdil ich do vyhnanstva na ostrov Sardínia. Medzi nimi bol aj Fulgent. V tej početnej skupine vyhnaných biskupov vynikal Fulgent vzdelanosťou a rečníckym talentom. Trasimund sa zaujímal o náboženské problémy. Keď sa dozvedel, že Fulgent je najučenejší znalec a obranca pravej viery, dal si ho priviezť do Kartága, aby s ním viedol dišputy o ariánskom učení, ktoré vyznával. Nedebatoval však s ním zoči-voči, ale písomne mu predkladal rozličné otázky, na ktoré mu Fulgent zasa písomne odpovedal. Takto vznikli dve Fulgentove diela: Proti ariánom jedna kniha s desiatimi odpoveďami na desať námietok a Trasimundovi tri knihy. Fulgent žil v Kartágu v pomernej voľnosti dva roky. Mohol vykonávať bohoslužby a posilňovať vo viere pravoverných kresťanov proti ustavičným úkladom bludárskych ariánov. Poúčanie a svätosť života mu získali veľa obdivu a veľmi mnoho priateľov.

V čase vyhnanstva napísal teologické i asketické spisy, no takmer vždy vo forme odpovedí na otázky, ktoré predložili buď jemu osobne alebo iným vyhnaným biskupom. K jeho spisom patrí aj Regula verae fidei (Pravidlo pravej viery). Svojimi spismi sa tak preslávil, že ho nazývali druhým sv. Augustínom.

Po smrti Trasimunda (28. Mája 523) jeho nástupca Hilderich udelil milosť týmto vyhnaným pravoverným biskupom. V Kartágu im veriaci pripravili triumfálne privítanie, najmä Fulgentovi, ktorého dobre poznali a obdivovali.

Keď sa znovu vrátil do svojho biskupského mesta Ruspe, deväť rokov mohol v pokoji vykonávať pastierske povinnosti. Ako mal vo zvyku, svoje účinkovanie začal zriadením kláštora pri svojom biskupskom chráme, kde sám býval. Obliekal sa jednoducho ako mních, žil ako mních. Nechcel však donútiť svojho budúceho nástupcu, aby viedol taký istý kláštorný život, preto dal pri katedrále postaviť priestranný biskupský dom, zariadil ho nábytkom, ale on sám tam nikdy nebýval. Mníchov a svojich kňazov mal rád a staral sa o nich duchovne i hmotne.

Keď cítil, že sa blíži koniec jeho života, znovu zatúžil po samote a utiahol sa na ostrovček Chilmi (teraz Circina), 40 km od byzacenského pobrežia. Zakrátko ho však napadli výčitky, že opustil svoj ľud a vrátil sa do svojho biskupského mesta. V posledných niekoľkých mesiacoch veľmi trpel. Lekári mu radili, aby sa podrobil liečeniu v kúpeľoch, ale on to rázne odmietol jednak preto, že to považoval už za zbytočné, jednak zo zásady, že sa nepatrí, aby duchovná osoba navštevovala podobné zariadenia. Keď sa priblížila jeho posledná hodina, zavolal si k posteli svojich kňazov a mníchov, odovzdal im peniaze, ktoré mu zostali, aby ich rozdali chudobným. S láskou všetkých požehnal a odporúčal im vytrvalosť vo viere. Potom sa pohrúžil do modlitby a usnul v Pánovi v Ruspe 1. januára 532 v 65. roku svojho života a v 25. roku správy biskupstva.

Jeho pozostatky teraz odpočívajú v meste Bourges vo Francúzsku.