Pochádzala z juhoamerickej krajiny Chile, kde sa narodila v hlavnom meste Santiagu 5. apríla 1891. Jej otec Jozef Dominik bol šľachtic a dôstojník chilského vojska, kým matka Mercedes pochádzala z jednoduchej roľníckej rodiny.

Krátko po narodení Laury vypukla v krajine revolúcia, pri ktorej povstalci zabíjali okrem iných aj príslušníkov rodu Vicuňovcov. Jozef Dominik s rodinou utiekol na juh do mesta Temuco, kde sa im narodila druhá dcérka Júlia. Otec zakrátko ochorel a zomrel. Matka Mercedes s dievčatami po istom čase spolu s inými emigrantmi prekročila pohorie Andy a rozhodla sa usadiť v argentínskom mestečku Junín de Los Andes, kde krátko predtým saleziánske rehoľné sestry (Dcéry Panny Márie Pomocnice) otvorili vychovávací ústav pre dievčatá.

Ale matka nemohla nájsť ubytovanie pre rodinu. Napokon jej ho poskytol istý chovateľ dobytka Manuel Mora na svojom ranči v Quilquihué. Bol to však surovec a nemravník. Ľudia ho nazývali jastrabom. Matku dievčat prinútil, aby s ním žila v konkubináte a keď dosiahla Laura 10 rokov, aj na tú sa začal pozerať pohľadom, ktorý nesľuboval nič dobré. Mercedes dala obidve dcérky do opatery saleziánskym sestrám. Laura už vtedy chápala ponižujúce postavenie svojej matky.

Laura sa v ústave veľmi dobre správala a takisto dobre sa učila. Keď na konci školského roka prvý saleziánsky biskup mons. Cagliero dával odmeny najlepším chovankám, Laure daroval knižočku evanjelií. V júni 1901 pristúpila k prvému sv. prijímaniu. Vtedy sľúbila Pánu Ježišovi neochvejnú vernosť a ochotu priniesť obety ako náhradu za hriechy, ktorými ho uráža jej matka.

Cez prázdniny prosila matku, aby odišla od toho násilného muža, najmä keď zistila, že aj ona sa musí mať pred ním na pozore.

Po návrate do ústavu Laura konala všetko usilovne ako predtým, ale vnútorne veľmi trpela. Keď raz v kázni o Dobrom pastierovi, ktorý je ochotný položiť život za stratenú ovečku, kňaz vyzval prítomných, aby aj oni boli ochotní obetovať život za spásu duší, Laura sa rozhodla: obetuje svoj život za matku. Radila sa o tom so spovedníkom. Ten najprv skúmal dôvody a vážnosť úmyslu, až jej to napokon dovolil.

Laura predniesla svoje obetovanie Bohu v modlitbe a aj navonok sa podľa toho zariadila. Začala nosiť kajúci pás, do topánok si vkladala kamienky, v noci bdela a modlila sa. Od sestier si žiadala prácu, ktorej sa iné dievčatá vyhýbali... To všetko bolo priveľa na mladé dievča. Laura začala kašlať a chradnúť. No bola pokojná a nedala na sebe znať nijakú bolesť.

V júli 1903 rieka Chimehuin zaplavila mestečko Junín de Los Andes. Utrpel aj ústav. Sestry iba s námahou zachránili všetky chovanky. Laura im zo všetkých síl pomáhala. Ale už tých síl nemala veľa. Zdravotne sa zrútila. Matka ju priviedla domov, aby sa trochu zviechala. Avšak Manuel nenávidel dievča a robil mu čo najhoršie. Vtedy sa konečne matka rozhodla odísť od neho aj s dievčatami. Urobila to, keď nebol doma. Chlap zúril. Vyhľadal nešťastnú rodinu na novom mieste a po ostrej hádke vyšľahal chorú Lauru bičom.

Laura cítila, že dokončieva svoju obetu. Dňa 22. januára 1904 prijala sviatosti zomierajúcich. Potom prezradila matke, že sa za ňu obetovala a žiadala, aby jej sľúbila, že opustí zlý život. Dojatá matka sľúbila a prosila umierajúcu dcérku o odpustenie. Laura zomrela s výrazom pokoja a šťastia. Mala necelých 13 rokov.

Matka Mercedes uzavrela svoju bolestnú minulosť úprimnou spoveďou a sv. prijímaním v deň pohrebu svojej dcérky. Odvtedy sa statočne bránila Manuelovým pokusom stiahnuť ju naspäť na svoj ranč. Napokon ktosi v hádke zabil "jastraba" a Mercedes s dcérkou Júliou mali pokoj.

Lauru Vicuňovú vyhlásil za blahoslavenú pápež Ján Pavol II. 3. septembra 1988 na Colle Don Bosco počas slávnostnej sv. omše v rámci osláv storočnice sv. Jána Boska.