Svätá Margita Uhorská sa narodila niekedy v roku 1242 alebo začiatkom roku 1243. Pochádzala z uhorskej kráľovskej rodiny. Jej otcom bol kráľ Béla IV., jej matka, kráľovná Mária, pochádzala z Byzancie. Margita bola mladšou príbuznou, neterou, ďalšej uhorskej svätice, svätej Alžbety Durínskej (Uhorskej).

Malá Margita prežila iba prvé detské roky na kráľovskom dvore. Keď mala štyri roky, dali ju na výchovu rehoľným sestrám dominikánkam. Najprv bola v ich kláštore vo Veszpréme. Ako 10-ročná prešla do kláštora na Zajačom ostrove na Dunaji (dnešný Margitin ostrov v Budapešti). Tento kláštor založil jej otec a zveril ho dominikánkam. Keď dosiahla Margita dvanásť rokov, zložila rehoľné sľuby dominikánskeho rádu.

Ale príbuzní vtedy ešte nepokladali Margitino rehoľné povolanie za jej konečné životné rozhodnutie. Preto sa o ňu zaujímali aj niektorí európski vladári, ako poľský kráľ Boleslav Pobožný, český kráľ Otakar II. a brat francúzskeho kráľa Karol z Anjou, neskorší neapolský kráľ. Margita však odmietla manželské ponuky a roku 1261 prijala verejne z rúk ostrihomského arcibiskupa dominikánske rehoľné rúcho. Mala vtedy 19 rokov.

Celý ďalší život prežila Margita v kláštornej chudobe, v poníženej práci, v modlitbe a dobročinnosti. Veľa času venovala modlitbe. Zvlášť si uctievala Eucharistiu a Kristovo utrpenie. Hlbokou nábožnosťou dospela k takému vysokému stupňu spojenia s Bohom, že sa jej dostalo mimoriadneho omilostenia a mystických darov.

Nevedno, či bola Margita vážnejšie chorá alebo či prísny spôsob života a veľká horlivosť predčasne strávili jej životné sily. Zomrela vo veku 28 rokov 18. januára 1270. Pochovali ju v kláštore na dunajskom ostrove.

Ľud hneď po smrti začal uctievať Margitu ako svätú. Jej hrob sa stal cieľom pútí a miestom mimoriadnych milostí. Už rok po jej smrti sa začal cirkevný proces jej svätorečenia, ale vplyvom nepriaznivých okolností trvalo takmer 700 rokov, kým konečne roku 1943 pápež Pius XII. vyhlásil Margitu Uhorskú za svätú.

Medzitým však ľud v Uhorsku a dominikánska rehoľa prejavovali Margite veľkú úctu, ktorú postupne schválila i Cirkev pre túto oblasť. V čase tureckej okupácie museli dominikánske rehoľníčky roku 1541 opustiť kláštor na dunajskom ostrove. Odišli do Trnavy, kam vzali so sebou aj Margitine telesné pozostatky. Neskôr (r. 1618) ich preniesli do kláštora klarisiek v Bratislave. Takto malo i Slovensko česť hostiť vzácne relikvie kráľovskej dcéry, ktorá dala prednosť Božiemu kráľovstvu pred ľudským.