Na začiatku cirkevného roku, t. j. v advente, si veriaci katolíci pripomínajú očakávanie príchodu Ježiša Krista, Spasiteľa sveta. Sviatky na oslavu tohto príchodu sú Vianoce, čiže sviatok Narodenia Pána.

Začiatok občianskeho roku pripadá práve na ukončenie oktávy sviatku Narodenia Pána. Vtedy nám Cirkev kladie pred oči ženu, ktorú Boh vyvolil za matku nášho Spasiteľa. V nej si uctievame nielen mimoriadne omilostenú osobu, ale aj najbližšiu a vernú spolupracovníčku na diele vykúpenia.

Starí kresťania, ktorí si uctievali Ježiša Krista ako vteleného Božieho Syna, nemali ťažkosti nazývať jeho matku Bohorodičkou (po grécky Theotokos). Niektorým vtedajším teológom sa zdal byť tento názov prisilný; pripúšťali iba názov Kristova rodička (Christotokos). Tento názov je sám osebe správny, ak nevylučuje skutočnosť, že v osobe Ježiša Krista sa neoddeliteľne spájali ľudská i božská prirodzenosť. No v takom prípade by sa mohla jeho matka nazývať i Bohorodička. Ale práve to nechceli spomenutí teológovia pripustiť. Preto začali v Kristovej osobe oddeľovať božstvo od človečenstva.

Najznámejším predstaviteľom takýchto náhľadov bol teológ Nestorios, ktorý bol v rokoch 428-443 carihradským patriarchom. Podľa Nestoria v Kristovej osobe bolo božstvo a človečenstvo oddelené, spojené iba morálnym zväzkom lásky. Takto potom dôsledne pokladal Pannu Máriu iba za matku Kristovho človečenstva.

Nestoriovu náuku odsúdil v r. 431 Efezský koncil (3. všeobecný) pod vedením alexandrijského patriarchu sv. Cyrila. Ten zdôraznil, že Kristova osoba je jedna; nemožno v nej oddeľovať božstvo od človečenstva. Preto možno aj Kristovu matku nazývať Bohorodičkou. Veriaci v Efeze privítali koncilové vyhlásenie s nadšením a usporiadali na počesť Spasiteľovej Matky slávnostný sprievod.

Dôkazom pradávnej úcty Panny Márie ako Bohorodičky je aj najstaršia zachovaná mariánska modlitba (zo 4. stor.): "Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička".

Avšak napriek dávnej úcte liturgické slávenie božského materstva Panny Márie je novšieho dáta. Sviatok tohto tajomstva ustanovil v r. 1931 pápež Pius XI. pri príležitosti 1500. výročia Efezského snemu. Sviatok pripadal na 11. októbra.

V rámci poslednej liturgickej obnovy (po Druhom vatikánskom koncile) sviatok Bohorodičky dostal významnejšie miesto a slávnostnejší charakter. V prvý deň občianskeho roku sa osobitným prejavom úcty ku Kristovej Matke dôstojne zakončuje oktáva sviatku jeho narodenia. Okrem toho si na začiatku občianskeho roka v Máriinom božskom materstve pripomíname počiatok našej spásy a osobitnú výsadu, ktorá je východiskom ostatných jej výsad.

Sv. Irenej a iní cirkevní otcovia zdôrazňovali, že Panna Mária nebola len biologickým nástrojom alebo prostriedkom Vtelenia, ale že spolupracovala s Bohom dobrovoľnou vierou a poslušnosťou. Známe sú ich výroky: Uzol Evinej neposlušnosti rozviazala Máriina poslušnosť; čo zviazala Eva neverou, to rozviazala Mária vierou; skrze Evu prišla smrť, skrze Máriu život.

Konštitúcia 2. vatikánskeho koncilu o Cirkvi "Lumen gentium" hovorí: "Pannu Máriu, ktorá pri anjelskom zvestovaní prijala Božie Slovo do srdca i lona a priniesla na svet Život, uznávame a uctievame ako pravú Matku Božiu a Vykupiteľovu. Vzhľadom na zásluhy svojho Syna bola vykúpená vznešenejším spôsobom a je s ním spojená úzkym a nerozlučným zväzkom. Dostalo sa jej tej najvyššej úlohy a hodnosti byť matkou Božieho Syna, a preto aj milovanou dcérou Otca a svätyňou Ducha Svätého. Týmto vynikajúcim darom milosti značne prevyšuje všetky ostatné nebeské i pozemské stvorenia..." (LG 53)

Cirkev sa vo sv. omši sviatku modlí: "Večný Bože, narodením tvojho Syna z Panny Márie poskytol si ľudom večnú spásu; prosíme ťa, aby sme vždy pociťovali účinky jej orodovania, veď skrze ňu sme dostali pôvodcu života Ježiša Krista..."