Sv. Pavol, ktorého si Cirkev uctieva ako prvého pustovníka, pochádzal z thébskeho kraja - v dnešnom strednom Egypte. Narodil sa okolo r. 228. Jeho rodičia boli bohatí. Pavlovi umožnili vzdelanie v gréckej aj egyptskej kultúre.

Keď mal Pavol 16 rokov, rodičia mu zomreli. Spolu so staršou sestrou, ktorá bola už vydatá, zdedil veľký majetok. Keď v r. 249 vypuklo prenasledovanie, ktoré nariadil cisár Décius, Pavol mu chcel uniknúť tým, že odišiel do jedného odľahlého domca na rozsiahlych rodičovských majetkoch. Avšak dozvedel sa, že muž jeho sestry, teda švagor, ho chce udať úradom, aby sa mohol zmocniť jeho majetku.

Vtedy Pavol odišiel do pustých skalnatých hôr, ktoré sa rozprestierajú medzi riekou Nílom a Červeným morom. Tam našiel jaskyňu, ktorá bola zvonka nenápadná, ale vnútri bola priestranná s mnohými bočnými skrýšami. Prednú časť jaskyne za úzkym vchodom tvorila akási predsieň, v ktorej bol prameň vody a datľová palma s plodmi. Rozhodol sa, že tam ostane a že nedobrovoľný útek pred nebezpečenstvom premení na dobrovoľnú Bohu zasvätenú odlúčenosť od ľudí. Tak žil v tejto skalnatej samote 90 rokov. Jeho životopisci hovoria, že havran mu nosil jedlo ako kedysi prorokovi Eliášovi.

Pavol sa za ten čas s nikým nestýkal. Ani nevedel, že sa medzitým r. 313 skončilo obdobie prenasledovania kresťanov. Väčšinu svojho času venoval modlitbe a rozjímaniu. Krátko pred smrťou ho objavil iný pustovník - Anton, ktorého Božie vnuknutie priviedlo do skalnatej púšte. Anton mal vtedy 90 rokov, kým Pavol 113. Obaja svätí mužovia strávili dlhé hodiny v duchovnom rozhovore. No Pavlove životné dni sa už končili. Keď zomrel, Anton ho pochoval v hrobe, ktorý mu údajne pomohli vyhrabať dva levy. Bolo to roku 341.

Na mieste, kde býval pustovník Pavol, vybudovali už v skorom stredoveku (azda za cisára Justiniána) mohutný kláštor, ktorý však bol viackrát spustošený a opustený. Obnovili ho a znovu osídlili v 15. a 17. storočí.

Pustovníkove telesné pozostatky objavili v 12. stor. a previezli ich do Carihradu. Odtiaľ ich v 13. stor. preniesli do Benátok a napokon r. 1381 do Budína v Uhorsku, kde si ich vyžiadali "Rehoľníci sv. Pavla pustovníka".

Túto reholu, nazývanú ľudovo pavlíni, založil r. 1212 v Uhorsku ostrihomský kanonik Euzébius. Schválil ju r. 1308 pápež Klement V. Pavlíni sa z Uhorska rozšírili do Rakúska, Nemecka, Čiech a Polska. Na Slovensku mali kláštory v Trnave, Marianke, Lefantovciach, Beckove, Trebišove. Ich najznámejší kláštor je doteraz na Jasnej Hore v Čenstochovej, v Poľsku.