O jeho pôvode nemajú historici jednoznačné náhľady. Nemci ho pokladajú za Germána, kým Taliani za Rimana. Tiež rok narodenia nie je známy. Predpokladá sa, že sa narodil okolo r. 410.

Žil ako mních na území Norika (dnešné Rakúsko) v pohnutom období sťahovania národov, keď upadala moc rímskej ríše a v strednej Európe sa takmer neustále bojovalo. Po smrti obávaného vodcu Hunov Atilu (r. 453) prišiel v r. 454 odkiaľsi z východu do mesta Asturis, dnešný Klosterneuburg pri Viedni. Tam upozorňoval obyvateľov na inváziu bojovných barbarov. Avšak ľudia nedbali na jeho napomenutia. Preto sa utiahol viac na západ do mesta Komagéne. Tam ľudia prijali jeho varovanie pred nešťastím. Modlili sa a robili pokánie. Po troch dňoch údajne zemetrasenie zapríčinilo úplný rozvrat vo vojsku útočníkov, takže mestu sa nič nestalo.

Pre prvých učeníkov, ktorí sa zoskupili okolo Severína, postavil kláštor v blízkosti mesta Favianis, dnešného Mautern pri Dunaji. Svojich spoločníkov vychovával k nábožnosti a k uctievaniu cirkevných otcov a mučeníkov. Osobitne si uctieval sv. mučeníkov Gerváza a Protáza.

Veľmi sa staral o chudobných a smelo vystupoval proti vodcom plieniacich vojsk. Tí mali k nemu rešpekt pre jeho svätosť spojenú s nevšednou energiou. Tak mu prejavoval vrcholnú úctu alemanský kráľ Gibuld a rugerský kráľ Flaciteus, ktorý sa s ním radil v ťažkostiach. O požehnanie ho žiadal vojvodca Odoaker, ktorý sa neskôr stal rímskym kráľom. Vplyvom na kráľov a vojvodcov Severín zachránil nejedno mesto od spustošenia. Postupne založil viaceré kláštory na brehoch Dunaja a Innu.

Severín sa zaslúžil aj o náboženský mier v tejto oblasti. Pri sťahovaní národov sa tu totiž miešali domáci katolícki veriaci s prisťahovanými ariánskymi Germánmi, čo viedlo k napätiu a otvoreným zrážkam. Severín najprv dosiahol u germánskych náčelníkov, že ariáni bývali oddelene, ale napokon vytvoril zmierlivé ovzdušie, v ktorom sa obidve skupiny znášali.

Sám voči sebe bol Severín prísny: obliekal sa do jednoduchej tuniky či v zime, či v lete, chodil bosý a namiesto lôžka používal drsný kajúci pás, ktorý si prestieral na zem. Jedával skromne, a to raz za deň po západe slnka. Vo veľkom pôste jedol iba raz za týždeň. Pre tento spôsob života, ako aj pre zázraky a proroctvá si ho ľud ctil ako svätca a ako divotvorcu.

Opát Severín zomrel 8. januára 482 obklopený svojimi mníchmi. Pred smrťou ešte s poslednými silami začal spievať 150. žalm na Božiu oslavu. No už ho nedokončil na tomto svete. So slzami v očiach ho dospievali okolostojaci učeníci.

Ctihodného opáta pochovali najprv v Heiligenstadte pri Viedni. Ale keď pod tlakom Germánov pokresťančené a porimančené obyvateľstvo sa presídľovalo na juh, mnísi previezli Severínove telesné pozostatky do južného Talianska, kde boli uložené najprv v Montefeltre, neskôr v Castrum Luculanum pri Neapole a od r. 902 v kostole benediktínskeho kláštora v Neapole. V r. 1807 sa občania mesta Frattamaggiore (na sev. od Neapola) zmocnili ostatkov sv. opáta spolu s ostatkami sv. Sossa, spoločníka sv. Januára, a uložili ich vo svojom kostole zasvätenom obidvom svätcom.