Za všetkých čias žili ľudia, ktorých neuspokojoval svet svojím zhonom za márnymi rozkošami, ľudia, ktorí túžili po lepšom, čistejšom svete. Medzi nich patril sv. Teodoz.

Narodil sa okolo roku 424 v Garissose, malej dedinke v Kapadócii v Malej Ázii. Už od mladosti s obľubou čítal Sväté písmo a ako mladík ho čítal ľudu ako lektor. Božie Slovo však i jeho tak mocne dojímalo, že si želal nasledovať Spasiteľa po celý život. Aby to mohol ľahšie urobiť, opustil otca, matku i svoju domovinu a putoval do Jeruzalema a na miesta, ktoré Spasiteľ posvätil svojou prítomnosťou. Cestou sa zastavil u slávneho sv. Simeona Stylitu, ktorý zo stĺpa, kde býval, hoci ho nikdy nevidel, volal na neho: "Buď mi vítaný, Teodoz, Boží muž! Budeš pastierom mnohých duší!? Teodoz užasol nad týmto pozdravom. Prijal od Simeona poučenie a požehnanie, a putoval ďalej. Navštívil Spasiteľov hrob v Jeruzaleme, ale stále bol v neistote, aký spôsob života si má vybrať. Navštívil starého pustovníka Longina, ktorý na zrúcaninách starého mesta býval v Dávidovej veži a podľa jeho rady sa rozhodol pre samotársky, pustovnícky život. No na prosbu istej panej prijal duchovnú správu pri kostole, ktorý ona dala postaviť na ceste do Betlehema. Celé zástupy prichádzali k nemu, aby z jeho úst počúvali Kristovu náuku a z jeho príkladu sa učili zbožnému životu. Teodoz sa však obával, že by tento úrad mohol byť na prekážku jeho zmýšľaným nábožným cvičeniam, zanechal ho a utiahol sa na pustý vrch blízko Betlehema.

Tam na vrchu si vyhľadal jaskyňu, kde chcel v ústraní a skrytosti slúžiť Bohu sebazapieravým životom, v modlitbách a rozjímaní.

Ako to však v prírode býva, ak niekde aj vysoko v horách zakvitne medonosný krík, hoci je ďaleko od včelína, včely si ho hneď nájdu, tak to bolo aj s Teodozom, "Božím mužom?: nábožní ľudia ho našli aj v jeho odlúčenosti a navštevovali ho. Teodoz zatúžil slúžiť Pánu Bohu v samote, ale vedel aj to, že človek nie je na svete iba sám pre seba, ale aj pre blaho svojich blízkych. Preto prosil Boha o osvietenie, čo má robiť. Na Boží pokyn vystaval z príspevkov veriacich a s pomocou tých, čo sa rozhodli žiť s ním v Cathimose, 7 km južne od Betlehema, kláštor, ktorý sa rýchlo zaplnil učeníkmi. Okrem toho vystaval i viac budov: jednu pre nemocných ako nemocnicu, ktorú vydržiavala istá dobrodinka, druhú ako starobinec pre starých a chorľavých, tretiu pre duševne chorých, ktorých vtedy pokladali za diablom posadnutých a štvrtú budovu pre pútnikov, ktorých tam bývalo vždy mnoho. K tomu aj štyri kostoly: osobitný pre Grékov, pre Sýrčanov, pre Arméncov a štvrtý pre kajúcnikov.

V kláštore i v ostatných ústavoch a kostoloch vždy vládol vzorný poriadok. Všetci tam našli pohostinné prístrešie a kresťanskú opateru. Teodoz sa musel niekedy postarať o sto i viac stolov a postelí, a predsa nikdy nepripustil, aby jeho hostia boli ukrátení čo i len na jednom jedle. Niekedy sa minuli kláštorné zásoby, ale vždy sa našli noví a noví dobrodinci. Raz sa stalo, že zásoby sa tak vyčerpali, že nemali ani chlieb, ani víno na obetu sv. omše. Mnísi boli malomyseľní, ale opát Teodoz pokojne povedal: "Nermúťte sa, bratia, a nestarajte sa príliš! Boh, ktorý živil Izraelitov na púšti a ktorý v Novom zákone toľko tisíc ľudí nasýtil niekoľkými chlebmi, aj nám sa postará o chlieb. Božia moc a dobrota sa nezmešila.? A hľa! Na druhý deň dvaja neznámi muži priviezli toľko potravy, že mnísi aj chudobní mali dostatok na dlhší čas.

Teodozovi mnísi pracovali, a predsa zavše boli hladní, lebo smeli jesť iba to, čo ostalo po chudobných, ktorých podporovali a opatrovali. Ale Teodoz sebazapieraním vynikal nad všetkých. Jeruzalemský biskup ho v roku 493 vymenoval za predstaveného všetkých mníchov vo Svätej zemi, za coenobiarcha.

Cisár Atanáz sa veľmi plietol do náboženských otázok. Zjavne nadŕžal bludu kňaza Eutycha, ktorý hlásal, že v osobe Ježiša Krista Božská i ľudská prirodzenosť sú zmiešané tak, že v Ježišovi Kristovi je len jedna, a to Božská prirodzenosť, naproti tomu katolícka Cirkev učí, že v Ježišovi Kristovi sú dve prirodzenosti, Božská i ľudská, nerozlučne zjednotené v jednej osobe bez toho, žeby splynuli v jednu prirodzenosť. V Ježišovi Kristovi sú teda dve prirodzenosti: Božská, pretože je Boh, a ľudská, pretože je človek. Eutychiáni uznávali iba jednu prirodzenosť, z toho pomenovanie ich bludu: monofyzitizmus.

Cisár podporoval bludárov a prenasledoval pravoverných kresťanov. Veľmi mu záležalo na tom, aby aj Teodoza získal na svoju stranu. Poslal mu mnoho peňazí, naoko, aby ich rozdal chudobným, ale v skutočnosti preto, aby si ho tým naklonil a získal. Teodoz peniaze prijal, rozdal ich chudobným, ale cisárovi odpísal, že radšej volí zomrieť ako zaprieť svoju vieru. Preto ho cisár poslal do vyhnanstva. Po smrti cisára Anastáza v roku 515 sa Teodoz vrátil z vyhnanstva a ešte 11 rokov horlivo účinkoval v Pánovej vinici.

Teodoza volali "Božím mužom", ako ho po prvý raz nazval sv. Simeon Stylita. Toto pomenovanie si zaslúžil pre svoju zbožnosť, horlivosť vo viere, činorodú lásku k blížnemu a mimoriadnu dôveru v Boha. Do pravej vlasti odišiel 11. Januára 529 v 105. Roku svojho života.