Sv. Viliam (Guillaume, Wilhelm), ktorého si uctievame 10. januára, pochádzal z grófskej rodiny Nevers vo Francúzsku. Narodil sa niekedy v polovici 12. stor. na hrade Arthel. Pomerne veľké vedomosti a nábožnú výchovu získal od svojho strýka Petra Pustovníka. Podobne ako on tiež sa stal kňazom a čoskoro aj kanonikom v meste Soissons a potom v Paríži.

Avšak priťahoval ho mníšsky život. Najprv vstúpil do kláštora v Grandmonte, neskôr sa stal cisterciátskym rehoľníkom. V reholi zastával úrad opáta v kláštoroch Pontigny, Fontaine-Jean a Chaalis.

V čase, keď viedol posledný spomenutý kláštor, zomrel v septembri r. 1200 arcibiskup v meste Bourges. Vznikli vážne ťažkosti pri ustanovení jeho nástupcu. Vtedy sa parížsky biskup Oddo po modlitbách rozhodol riešiť bezvýchodiskovú situáciu losovaním. Lós padol na opáta Viliama.

Opátovi to nebolo po vôli, ale podriadil sa. Ako arcibiskup sa naplno venoval spravovaniu diecézy. Vynikal láskavosťou a poníženosťou, no keď bolo treba, vedel byť pevný.

V tom období sa šíril v južnom Francúzsku blud albigéncov, ktorí neuznávali ani svetskú ani cirkevnú vrchnosť, a hmotu i zmyslový svet pokladali za čosi zlé. Arcibiskup proti nim horlivo bojoval kázňami. Na žiadosť pápeža Inocenta III. pripravoval proti nim aj križiacku výpravu. No prv, ako by ju mohol uskutočniť, ťažko ochorel a zomrel 10. januára 1209.

Arcibiskupa Viliama si už za života ctili ako ochrancu Francúzska. Táto úcta ešte vzrástla po jeho smrti, keď sa stali na jeho príhovor rozličné zázraky. Preto ho už deväť rokov po smrti pápež Honorius vyhlásil za svätého.

Jeho telesné pozostatky uložili v bourgeskej katedrále, niektoré ostatky aj v opátstve Chaalis a v iných kostoloch. Avšak v náboženských bojoch sa svätcových ostatkov zmocnili kalvíni a rozhádzali ich. No nábožní ľudia ich pozbierali. Znovu ich rozhádzali stúpenci Francúzskej revolúcie v r. 1793. Hlavnú časť ostatkov z bourgeskej katedrály spálili hugenoti.