Vincent sa narodil 1. januára 1745 v Civitavecchia (severozápadne od Ríma), kde mal jeho otec Jozef Strambi lekáreň. Už v detstve vynikal zbožnosťou, nevinnosťou a skromnosťou, ale aj veselosťou a chlapčenským šibalstvom. Bol dobročinný voči chudobným, obľúbený u učiteľov i spolužiakov. Pätnásťročný premohol odpor otca, prijal predkňazskú tonzúru a nižšie rády, ako bolo vtedy zvykom, a 4. novembra 1762 vstúpil do kňazského se-minára v Montefiascone. Už od r. 1763 cítil povolanie do rehoľného stavu, ale po odmietnutí kapucínmi i lazaristami požiadal o prijatie u pasionistov. Aj tam ho odmietli, ale potom ho prijal sám zakladateľ rádu pasionistov sv. Pavol z Kríža počas exercícií pred kňazskou vysviackou, ktorá bola v Bagnoregiu 19. decembra 1767. Až 24. septembra 1769 mohol konečne zložiť rehoľné sľuby s rehoľným menom Vincent Mária od sv. Pavla.

Po dvoch rokoch biblického a patristického štúdia, ktoré mal nesmierne rád, začal svoju kazateľskú činnosť. Skoro všetky mestá stredného Talianska sa tešili z jeho apoštolských námah. Bol najpopulárnejším kazateľom v Ríme a viac ráz kázal aj kardinálskemu kolégiu. Od r. 1781 bol provinciálom Horného Lazia, potom prvým provinciálnym konzultorom, druhým generálnym konzultorom a generálnym postulátorom až do smrti. Ako duchovný vodca bol veľmi vyhľadávaný, aj ctih. Lujza Mauriziová a za istý čas aj bl. Anna Mária Taigi zverili sa jeho vedeniu.

5. júla 1801 mu oznámili vymenovanie za biskupa Maceraty a Tolentina (južne od Ancony, stredné Taliansko), ktoré prijal iba preto, že na to "neochvejne" trval jeho veľmi dobrý priateľ kardinál L. Antonelli a aj pápež Pius VII. (1800-1823). Ako biskup viedol skromný život, aby mohol podporovať chudobných a stavať útulky pre siroty. Rozšíril Somaschov sirotinec i dievčenský internát v Tolentine a pre starých zasa postavil starobinec.

Zaviedol vyučovanie katechizmu aj pre dospelých a otvoril školu katechetickej pedagogiky.

Pre kňazov obnovil konferencie o kazuistike, často zvolával farárov a spovedníkov, a mal k nim vhodné príhovory. Pre kňazov zaviedol každodenné slúženie sv. omše a nosenie kňazského rúcha. Podarilo sa mu obnoviť dva zo šiestich ženských kláštorov, ktoré boli predtým v Macerate. Usiloval sa aj o návrat niekoľkých rehoľných rádov.

Francúzske vrchnosti ho všemožným spôsobom navádzali zložiť sľub vernosti cisárovi Napoleonovi, ale on to 26. septembra 1808 rozhodne odmietol, keď sa bol predtým radil s pápežom Piom VII.

Preto ho vypovedali do Novary až do októbra 1809, keď ho priviedli do Milána. Tam bol najprv hosťom rehoľníkov barnabitov a potom markíza G. A. Zittu Modignaniho. Jeho duchovnými žiakmi boli vtedajšie mnohé významné osobnosti v Miláne.

Pápežovi viac ráz ponúkol svoje zrieknutie, až mu Lev XII. (1823-1839) nakoniec vyhovel listinou breve z 1. novembra 1823, ale vymenoval ho za svojho radcu a poskytol mu byt v Ríme na Kvirináli. Strambi tam však býval veľmi krátko, len 40 dní. Za tých štyridsať dní každý večer mal dlhú audienciu u pápeža. Keď pápež smrteľne ochorel, svätec ponúkol Bohu svoj život za neho. A Boh ho vyslyšal. Strambi 28. decembra 1823 dostal porážku a 1. januára 1824 zomrel. Po ôsmich dňoch ho pochovali v bazilike sv. Jána a Pavla v Ríme. Za blahoslaveného ho vyhlásili 26. apríla 1925 a za svätého 11. júna 1950. Napísal niekoľko spisov z kazateľského, teologického a asketického odboru, z ktorých niektoré vyšli tlačou, niektoré zostali v rukopise a niektoré sa stratili.