Vo všeobecnom cirkevnom kalendári je sviatok sv. Antona Máriu Zaccariu zaradený na 5. júl. Keďže však na Slovensku pripadá na ten deň veľký sviatok sv. Cyrila a Metoda, liturgická pripomienka sv. Antona Máriu sa prekladá na 7. júla.

Svätec, ktorého si tu pripomíname, žil v čase, keď sa v strednej a severnej Európe šírila proticirkevná reformácia. Na rozdiel od nej sa sv. Anton Mária Zaccaria svojím životom a dielom zapojil do pravej cirkevnej reformy, ktorá sa úprimne usilovala o vnútornú a vonkajšiu obnovu Cirkvi.

Sv. Anton Mária Zaccaria sa narodil roku 1502 v severotalianskom meste Cremone. Krátko po jeho narodení mu zomrel otec. Mladá 18-ročná matka sa usilovala zabezpečiť chlapcovi všetko potrebné na živobytie a dobrú výchovu. Nebolo to ľahké, lebo severným Talianskom zmietali v tom období časté vojny.

Základné školské vzdelanie dosiahol Anton Mária v rodnej Cremone. V štúdiách pokračoval na padovskej univerzite, kde dosiahol roku 1524 doktorát medicíny. Po návrate do Cremony však nevykonával lekárske povolanie, ale pod vedením jedného dominikánskeho kňaza sa oddal hlbokému duchovnému životu a verejnému apoštolátu. Predovšetkým sa usiloval prehĺbiť náboženské vedomosti svojich spolurodákov. Preto im vysvetľoval katechizmus a poučoval ich o dôležitých pravdách kresťanskej viery.

Po smrti svojho duchovného otca si Anton Mária zvolil za duchovného vodcu ďalšieho dominikánskeho kňaza. Ten mu odporúčal, aby sa stal kňazom. Anton Mária súhlasil a po kratšej príprave prijal kňazskú vysviacku roku 1528.

Mladý kňaz sa venoval telom i dušou svojmu povolaniu. Aby ľahšie dosiahol duchovnú a mravnú obnovu spoločnosti, organizoval a viedol špeciálne krúžky veriacich. Keď videl, že hmotne výhodné benefícium, ktoré dostal v Cremone, obmedzuje jeho apoštolskú prácu, zriekol sa ho a ako kaplán grófky Torelliovej odišiel roku 1530 do Milána. Tam sa stal členom nábožného bratstva "Oratórium večnej Múdrosti", ktoré čoskoro pozdvihol k veľkému duchovnému rozkvetu. Pod jeho vedením sa z bratstva vyvinuli tri nové spoločenstvá, ktoré mali reformovať Cirkev a ľudskú spoločnosť v mene ideálov svätého apoštola Pavla. Bolo to kňazské združenie "Rehoľní klerici sv. Pavla", nazývaní barnabiti podľa ich prvého kostola (sv. Barnabáša), ďalej ženská rehoľná spoločnosť "Angeliky sv. Pavla" a laické združenie manželov, zasvätené takisto sv. Pavlovi.

Aby otriasol svedomím ľudí a pohol ich k náprave života, Anton Mária vyzval barnabitov a angeliky, aby robili verejne na milánskych uliciach skutky prísneho pokánia. Na ľudí zapôsobilo toto nezvyčajné divadlo veľmi dobre, lepšie ako veľké kázne. Ale niektorých duchovných to pobúrilo. Obžalovali horlivého reformátora a jeho spoločníkov ako škodlivých novátorov a bludárov. Žaloba išla až do Ríma, kde sa konali v rokoch 1534-5 a 1537 procesy, ktoré vyšetrovali Antonovu pravovernosť. Tie však iba zistili, že jeho učenie a počínanie je bezchybné, ba hodné chvály a nasledovania.

Po tomto úradnom uznaní z najvyšších cirkevných miest Anton Mária ešte zosilnil svoj apoštolát. Zaviedol niektoré pobožnosti a zvyky, ktoré mali pravidelne udržiavať a obnovovať ducha nábožnosti medzi veriacimi. Bola to 40-hodinová pobožnosť k Oltárnej sviatosti, ďalej zvonenie v piatok o tretej hodine popoludní na pamiatku Kristovej smrti, ďalej pravidelné systematické kázne a prednášky v kostoloch i mimo nich, sústavné ľudové misie a reforma kláštorov. Zakladateľ barnabitov kládol veľký dôraz na pravidelné duchovné vedenie a na časté sv. prijímanie, čo bolo v tých časoch nezvyčajné. Nezvyčajné bolo aj Antonovo rozhodnutie neviazať ženskú rehoľnú spoločnosť angelík prísnou klauzúrou, ale zapojiť ju do vonkajšieho apoštolátu.

V máji 1539 sa Anton Mária odobral do Guastally pri Parme, aby sprostredkoval mier medzi pápežom a mestom, ktoré bolo postihnuté pápežským interdiktom (zákazom vysluhovania sviatostí a obradov). Táto úloha však už prekročila hranicu jeho síl, ktoré boli predtým využité až do krajnosti. Klesol vyčerpaním. Len prosil, aby ho previezli do Cremony, kde zomrel 5. júla 1539. Nedožil sa ani 37 rokov. Pochovali ho v Miláne, a to najprv v kostole sv. Pavla, odkiaľ preniesli jeho telesné pozostatky do kostola sv. Barnabáša.

Anton Mária Zaccaria bol po niekoľkých prerušeniach beatifikačného procesu vyhlásený za blahoslaveného roku 1890 a za svätého roku 1897.