Cirkevní historici pokladajú sv. Antona Pečerského za zakladateľa ruského mníšstva.

Narodil sa v meste Lubeč pri Černigove na Ukrajine. Už v skorej mladosti ho priťahoval pustovnícky život. Keďže v Rusku v tom čase ešte nežili pustovníci, šiel na mníšsku horu Athos v severnom Grécku. Život tamojších mníchov ho očaril. Vstúpil (asi r. 1028) do kláštora Esfigmenon.

Po niekoľkých rokoch na radu svojho predstaveného Teotista sa vrátil do rodnej krajiny, aby tam vzbudil záujem o mníšsky život. Anton sa usadil pri meste Kyjeve, kde si vytesal jaskyňu na vŕšku Berestov pri rieke Dnepri. Podľa niektorých životopiscov počas vojnových nepokojov odišiel na horu Athos, odkiaľ sa znovu vrátil do svojej jaskyne.

Keď sa ľudia dozvedeli o pustovníkovi, jeho jaskyňa sa stala cieľom početných pútnikov, ktorí prišli požiadať Antona o radu a pomoc. Niektorí mladí mužovia ostali pri ňom a usilovali sa napodobňovať jeho spôsob života. Medzi prvých patril kňaz Nikon, ďalej mladík menom Teodor a Barlaam.

Zvýšený ruch okolo jaskyne znepokojoval Antona. Preto odovzdal vedenie mladej komunity Barlaamovi a sám sa pobral na odľahlejšie miesto. Knieža Izjaslav daroval vrch Berestov mníchom a tí tam začali budovať jaskynný kláštor, ktorý je známy pod menom Pečerskaja Lavra. Na stavbu a výzdobu kostola si mnísi povolali architektov a umelcov z Carihradu.

Okolo r. 1055 knieža Izjaslav podozrieval Antona, že nadŕža jeho súperovi Vsjeslavovi. Preto Anton odišiel do Černigovského kniežatstva, kde založil tiež kláštor. Ale je veľmi pravdepodobné, že pred smrťou sa vrátil do kyjevského kláštora, kde zomrel vo svojej cele 10. júla 1073.

Pečerskú Lavru vyplienili Turci v r. 1299 a 1316. Ale mnísi ju s pomocou kniežat a veriacich vždy obnovili, takže si udržala prvenstvo medzi ruskými kláštormi. Pri kláštore boli aj ubytovne pre pútnikov. Už Barlaamov nástupca sv. Teodózius založil pri kláštore útulok pre pútnikov, ktorý sa tak rozrástol, že v 19. storočí mohol pojať odrazu 20 tisíc pútnikov.