V osobe tohto svätca sa stretáme s kresťanským humanistom, ktorý vedel klasickú renesančnú učenosť spojiť s poníženou, ale pritom účinnou kresťanskou láskou.

Sv. Bernardín (Bernardino) Realino pochádzal zo severného Talianska. Tam sa narodil 1. decembra 1530 v dobre situovanej rodine. Vzdelanie získal najprv od súkromných učiteľov, ktorých mu vybrala rodina, neskôr na akadémii v Modene, kde študoval s veľmi dobrým prospechom. V r. 1548 prešiel na bolonskú univerzitu, kde študoval filozofiu a medicínu. Ale po troch rokoch si zvolil štúdium občianskeho a cirkevného práva, ktoré skončil doktorátom 3. júna 1556.

Vďaka študijným úspechom a s pomocou milánskeho guvernéra kardinála Cristofora Madruzza, v ktorého službách pracoval jeho otec, mohol Bernardín nastúpiť sľubnú kariéru ako starosta a sudca na viacerých miestach. Takto sa v službe pescarského markíza dostal do Neapola, kde mal príležitosť zoznámiť sa s jezuitskou rehoľou. Páčili sa mu jej ideály, jej život i jej apoštolát. Otcovi takto písal o jezuitoch: "Vyznačujú sa dobrým životom, zdravou náukou, hmotnou chudobou, duchovným bohatstvom, horúcou láskou k Bohu a blížnemu." K vstupu do rehole sa údajne rozhodol na pokyn Panny Márie, ktorá sa mu zjavila s Ježiškom. Prijal ho v októbri 1564 páter Alfonz Salmeron, jeden z prvých spoločníkov zakladateľa jezuitov sv. Ignáca Loyolského.

Bernardín mal vtedy už 34 rokov a mal za sebou štúdium filozofie a práva. Okrem toho predstavení zbadali, že nie je nováčikom v duchovnom živote. Pri predošlých zodpovedných zamestnaniach dosiahol solídnu duchovnú zrelosť, na ktorej sa dalo budovať v reholi. Preto už po necelých troch rokoch od vstupu do kláštora predstavení dali Bernardína vysvätiť za kňaza v máji 1567. A hneď ho určili za špirituála a za magistra novicov. Pritom viedol Mariánsku kongregáciu mužov v Neapole.

V r. 1574 ho predstavení poslali do mesta Lecce v juhovýchodnom cípe Apúlie, aby tam založil kolégium. Toto mesto sa mu stalo domovom až do konca života, t. j. vyše 40 rokov. Tam založil kolégium, v ktorom bol niekoľkokrát rektorom alebo vicerektorom a rnedzitým jednoduchým kňazom koadjútorom. Svätosťou života, láskavou trpezlivosťou pri styku s inými a ochotnou službou si získal titul "otec mesta". So svojimi starosťami i radosťami sa naňho obracali tak jednoduchí ľudia, ako aj rytieri, preláti, kniežatá, biskupi. Priťahovala ich jeho duchovná veľkosť otvorená pre všetkých a povesť divotvorcu.

Keď sa predstavenstvo mesta dozvedelo, že páter Realino ide zomrieť, vybrala sa k nemu veľká úradná delegácia a prosila ho, aby sa po smrti stal patrónom, nebeským ochrancom ich mesta. Zomierajúci kňaz im to sľúbil.

Páter Bernardín Realino zomrel vo veku 86 rokov 2. júla 1616. Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Lev XIII. v septembri 1895 a za svätého pápež Pius XII. v júni 1947. Jeho sviatok sa v jezuitskej reholi slávi spolu s inými 2. júla, kým v niektorých iných kalendároch 3. júla.