Svätý Bonaventúra patrí medzi veľké osobnosti, ktoré dalo Cirkvi a svetu 13. storočie.

Pochádzal zo strednej Itálie, z mestečka Bagnoregio pri Viterbe. Narodil sa pravdepodobne roku 1218. Pri krste dostal meno Ján. Jeho otec Giovanni di Fidanza bol lekárom. Chlapcove vzťahy k sv. Františkovi, ktorého bol neskôr významným synom, sa začali už od skorého detstva. Raz totiž malý Janko ochorel tak, že mu hrozila smrť. Ale nábožná matka sa s dôverou modlila k sv. Františkovi Assiskému a chlapec sa nečakane uzdravil. S mladou rehoľou sv. Františka sa Ján dostal po prvý raz do styku v rodnom meste; v tamojšom františkánskom kláštore pravdepodobne dostal výchovu i základné vzdelanie. Keďže mal veľké nadanie a živý záujem o štúdium, odišiel niekedy v rokoch 1236-38 do Paríža na slávnu sorbonnskú univerzitu.

V Paríži študoval mladý Ján di Fidanza najprv filozofiu a dosiahol akademický titul magistra slobodných umení. Roku 1243 vstúpil do františkánskej rehole a prijal meno Bonaventúra. Františkánsky rád mal v tom čase v Paríži už niekoľko významných členov. Pod vedením jedného z nich, Alexandra Halského, študoval Bonaventúra teológiu. Od roku 1248 získal rozličné akademické tituly (bakalárstvo, licenciát) z biblických vied, sentencií a teológie, až napokon roku 1253 dosiahol doktorát teológie. Odvtedy vyučoval ako riadny profesor teológie a prefekt štúdií na františkánskom teologickom učilišti. Obdivuhodné na tomto učenom synovi sv. Františka bolo, že veľkú učenosť spájal s nemenej veľkou nábožnosťou, ktorá zachádzala až do mystických výšav.

Dňa 2. februára 1257 sa konala v Ríme generálna kapitula františkánskeho rádu. Bonaventúra sa na nej priamo nezúčastnil. Preto ho musela tým viac prekvapiť správa, že ho na kapitule zvolili za generálneho predstaveného rehole. Františkánsky rád v tom období potešiteľne vzrastal, ale pritom prekonával veľké vnútorné napätie a vonkajšie boje. Predstavitelia rádu pokladali Bonaventúru za najschopnejšieho viesť synov sv. Františka v tomto kritickom období. A nesklamali sa.

Bonaventúra viedol rehoľu "menších bratov" - ako sa františkáni nazývali a nazývajú - plných 17 rokov. Za ten čas sa osvedčil ako múdry zákonodarca, rozvážny, ale pritom rozhodný usmerňovateľ vnútornej disciplíny, ozajstný otec a učiteľ a zároveň aj dokonalý vzor františkánskeho života. Vo viacerých okružných listoch upozornil na chyby, ktoré sa objavovali v reholi, a predložil jasné smernice na ich odstránenie. Prepracoval a doplnil všeobecné rehoľné konštitúcie. Preto ho niektorí nazývajú druhým zakladateľom františkánskeho rádu.

Starostlivý generálny predstavený menších bratov nemohol ostať ľahostajný ani voči útokom zvonka. Najviac sa ho dotýkali obvinenia a znevažovania svetského duchovenstva, ktoré žiarlilo na privilégiá a úspechy žobravých rádov, predovšetkým františkánov a dominikánov. Zvlášť silne sa toto napätie prejavovalo na parížskej univerzite. Preto Bonaventúra, podobne ako jeho dominikánsky priateľ Tomáš Akvinský, zostavil niekoľko spisov na obranu rehoľných ideálov a rehoľnej činnosti. Najznámejší z nich má názov Apologia pauperum (Obrana chudobných). Mnohí ho pokladajú za najdokonalejšie dielo františkánskej literatúry.

Bonaventúra ostal aj ako generálny predstavený v Paríži, kde urobil veľa pre svoj rád i pre teologickú vedu. No viac ráz sa musel vydať na dlhé cesty do Itálie, Španielska, Nemecka, Holandska, Anglicka. Vyžadovali to záujmy rehole a niekoľko ráz i priamy pápežov rozkaz. V máji 1273 vymenoval pápež Gregor X. Bonaventúru za albanského (Albano pri Ríme) biskupa a kardinála. Zároveň ho poveril prípravou 2. lyonského cirkevného snemu. Bonaventúra prišiel do Lyonu spolu s pápežom v novembri 1273 a viedol prípravné práce tohto dôležitého koncilu, na ktorom sa malo okrem iného rokovať o zjednotení východných pravoslávnych s katolíckou Cirkvou.

Snem sa začal 7. mája 1274. V tom istom období sa zišla v Lyone aj františkánska generálna kapitula, na ktorej sa Bonaventúra zriekol funkcie hlavného predstaveného rehole. Odvtedy všetku energiu venoval snemovým prácam. Veľkú radosť mu spôsobilo zjednotenie s gréckymi pravoslávnymi, ktoré sa dosiahlo po dlhých a ťažkých rokovaniach. Ako sa neskôr ukázalo, zjednotenie nebolo trvalé, lebo v ňom hrali veľkú úlohu politické pohnútky. Byzantský cisár totiž očakával od Západu účinnú pomoc proti Turkom. Ale keď táto pomoc nestačila, znova prerušil zväzky s Rímom. Práca Lyonského snemu a Bonaventúrovo vyčerpávajúce úsilie však neboli zbytočné, lebo sa dosiahlo vyjasnenie sporných otázok, ktoré sa stalo základom aj všetkých neskorších rokovaní o zjednotení.

Bonaventúra sa ešte zúčastnil na namáhavom štvrtom koncilovom zasadaní, ktoré sa konalo 6. júla. No na druhý deň sa na ňom prejavila úplná vyčerpanosť. Bolo vidieť, že je na konci so silami. Nijaké zásahy vtedajšieho lekárskeho umenia už nepomohli. Učený a svätý františkán zomrel v ranných hodinách v nedeľu 15. júla. Pochovali ho v lyonskom kostole sv. Františka. Na pohrebe sa zúčastnil pápež i s celým koncilovým zhromaždením.

Veľkého Božieho služobníka si jeho spolubratia i kresťanský ľud uctievali hneď po smrti. No vplyvom rozličných okolností sa úradné cirkevné svätorečenie uskutočnilo až roku 1482. Za cirkevného učiteľa ho vyhlásil pápež Sixtus V. v roku 1588. V cirkevných dejinách je sv. Bonaventúra známy i pod menami "nábožný učiteľ"' (Doktor devotus) a ešte viac "serafínsky učiteľ" (Doctor seraphicus).

Na záver možno uviesť prehľad literárneho dedičstva sv. Bonaventúru. Jeho písomné diela možno rozdeliť do šiestich skupín.

1. Filozoficko-teologické spisy. Z nich sú najvýznamnejšie komentáre k sentenciám, teologicko-polemické úvahy (Quaestiones disputatae) o Kristovom poznaní, o Najsvätejšej Trojici, o evanjeliovej dokonalosti, štúdie o špekulatívnej teológii a o nadradenosti teológie nad filozofiou.

2. Spisy zamerané proti ideám arabského filozofa Averroa, ktorý vyvolal zmätky medzi teológmi svojským vysvetľovaním Aristotela. Bonaventúra diskutoval s averroistickými náhľadmi v dielach o desiatich prikázaniach, o siedmich daroch Ducha Svätého a o stvorení sveta podľa biblickej rozpravy.

3. Výklady Svätého písma, z ktorých je najznámejší komentár k Lukášovmu evanjeliu.

4. Mystické spisy. Najznámejšia a zo spisov sv. Bonaventúru vôbec najčítanejšia je Cesta mysle k Bohu (Itinerarium mentis ad Deum). Ďalej sem patria diela: O trojakej ceste, Strom života, Mystický vinič, O šiestich krídlach serafínov.

5. Pre františkánsku rehoľu bola dôležitá už spomenutá Obrana chudobných, ďalej tzv. Narbonské konštitúcie (prepracované a doplnené pôvodné rádové konštitúcie), veľký a menší životopis sv. Františka (Legenda maior a Legenda minor S. Francisci).

6. Zbierky kázní: O čase, O svätých, O Panne Márii.