Po rozdelení západného kresťanstva v 16. storočí sa stalo Švédsko silnou baštou protestantizmu. Dokonca v tridsaťročnej vojne (1618-1648) švédske vojská bojovali proti katolíckej Cirkvi a katolíckym panovníkom až v južnom Nemecku, v Čechách a južnom Poľsku. No dve storočia predtým bolo Švédsko katolíckou krajinou, ktorá dala Cirkvi viacerých svätých. Medzi nimi zaujíma popredné miesto sv. Brigita.

Táto svätica pochádzala z významného rodu, ktorý dal Švédsku v 13. a 14. storočí niekoľko kráľov. Narodila sa v júni roku 1302 alebo 1303 v zámku Finsta pri Uppsale. Jej otec bol guvernérom provincie Uppland v juhovýchodnom Švédsku. Rodičia vychovávali Brigitu a jej dvoch mladších súrodencov, sestru a brata, v hlbokom náboženskom duchu.

Brigita bola inteligentná a už v mladom veku si osvojila veľké vzdelanie. Pritom sa u nej od detstva prejavovali zvláštne mystické dary, ktoré ju sprevádzali po celý život. Už sedemročná mala raz v noci videnie Panny Márie. Dôležité videnie zažila v nedeľu pred veľkým pôstom roku 1314. Mala vtedy približne 11 rokov. Videnie sa odohralo v podobe rozhovoru s ukrižovaným Kristom. Brigita sa ho pýtala: "Ó, môj milý Pane, kto ťa tak doriadil?" A on odpovedal: "Všetci, čo na mňa zabúdajú a pohŕdajú mojou láskou!" Tieto slová zachytili Brigitino srdce na celý život. Krátko po tomto videní umrela dorastajúcemu dievčaťu matka. Otec dal dcéru na výchovu tete Kataríne, ktorá jej bola i krstnou matkou. Pri náboženskej výchove dievčaťa si starostlivá teta pribrala na pomoc učeného biskupa sv. Brynjolfa zo Skary.

Keď dosiahla Brigita 14 rokov, otec sa rozhodol vydať ju za mladého veľmoža Ulfa Gudmarssona. Dcére to nebolo po vôli, lebo pomýšľala na rehoľný život, ale podriadila sa otcovmu želaniu. Potešilo ju, keď zistila, že Ulf je ušľachtilý a nábožný muž. Po svadbe sa mladí manželia dohodli, že dva roky budú žiť v zdržanlivosti a modlitbe podľa príkladu biblického Tobiáša a jeho manželky Sáry. V ďalších rokoch manželského spolunažívania sa im narodilo osem detí. Najstaršia z detí bola dcéra Marta. Nasledovali štyria chlapci: Karl, Birger, Bengt a Gudmar. Napokon sa narodili ešte tri dcéry: Karin (Katarína), Ingeborg a Cecília.

Rodičia sa usilovali dať deťom čo najlepšiu výchovu a vzdelanie. Otec sa im nemohol veľmi venovať, lebo bol správcom provincie Närike. Tým viac sa im venovala matka Brigita okrem rokov 1335-38, keď bola pomocníčkou a učiteľkou mladej kráľovej manželky. Na doplnenie výchovy a vzdelania detí, najmä chlapcov, Brigita požiadala o pomoc nadaného a charakterného študenta Nielsa Hermanssona, ktorý sa neskôr stal kňazom a biskupom a uctieva sa ako svätý.

Deti mali rozdielne povahy a zvolili si rozličné povolania. Najstarší chlapci Karl a Birger sa stali otcovými nástupcami v miestodržiteľskom úrade. Syn Bengt a dcéra Ingeborg si vybrali rehoľný stav. Najmladší syn Gudmar zomrel ako 11-ročný chlapec. Rehoľníčkou sa stala aj dcéra Karin, ale až po predčasnej smrti svojho manžela roku 1350. Odvtedy bola hlavnou pomocníčkou a pokračovateľkou duchovného dedičstva svojej matky. V Cirkvi sa uctieva ako svätá Katarína Švédska.

Rodinné starosti a vážne verejné povinnosti neprekážali Brigite venovať sa modlitbe a skutkom kresťanskej dobročinnosti. Manžel jej nielen nebránil v nábožnom živote, ale podľa svojich možností sa pripájal k podivuhodnej manželke. Často sa spolu modlili, spolu založili v blízkosti svojho domu menšiu nemocnicu, kde spolu pomáhali ošetrovať chorých. Brigita okrem toho na česť svätých apoštolov takmer každý deň pozývala na obed dvanástich chudobných a sama im slúžila pri stole. Vo štvrtok im na pamiatku Poslednej večere umývala nohy a obšívala šaty. Okrem toho sa veľmi často postila a rozjímala o Kristovom umučení.

Nábožní manželia, ktorí sa medzičasom stali členmi. tretieho rádu. sv. Františka, sa rozhodli, že 25. výročie manželstva oslávia púťou do známej španielskej svätyne sv. Jakuba apoštola v Compostelle. Po návrate domov sa dohodli, že odteraz budú žiť v zdržanlivosti a obidvaja vstúpia do rehole. Usporiadali svoje rodinno-majetkové záležitosti a koncom roku 1342 Brigitin manžel Ulf vstúpil do cisterciánskeho kláštora Alvastra, kde bol mníchom jeho syn Bengt. Ulfa prijali najprv iba ako pomocníka, ale keď po roku vážne ochorel, dovolili nm obliecť si biely habit cisterciánskych mníchov. Ulf zomrel v povesti svätosti 12. februára 1344.

Medzitým sa Brigita postarala o tri najmladšie dcéry a po smrti manžela sa na dva roky utiahla do jednoduchého príbytku pri kláštore Alvastra. Tam žila v modlitbe a tvrdom pokání, a tam zakúsila aj mnoho zjavení. Roku 1346 opustila samotu a s prorockou otvorenosťou žiadala veľkých tohto sveta i Cirkvi, aby zmenili svoj život k lepšiemu. Švédskeho panovníka a jeho dvor napomínala osobne. Písomné výzvy poslala francúzskemu a anglickému vladárovi, ktorí boli zapletení do "storočnej vojny", a pápežovi, ktorí v tom čase sídlil mimo Ríma v juhofrancúzskom Avignone.

Brigita však chcela aj priamo prispieť k reforme Cirkvi a spoločnosti. Preto sa po dôkladnom uvažovaní a nadprirodzených vnuknutiach rozhodla založiť novú rehoľu. Táto mala byť akousi protiváhou svetáckeho spôsobu života: prísnou životosprávou mala robiť zadosťučinenie za hriechy spoločnosti a mala pestovať úctu k utrpeniu Božského Spasiteľa a k spoluutrpeniu jeho Matky. Nová rehoľa sa nazývala Rádom Najsvätejšieho Spasiteľa a mala zvláštne usporiadanie. Základnou jednotkou bol tzv. dvojitý kláštor. Boli to vlastne dva kláštory, ženský a mužský, ktorých komunity žili oddelene, ale mali spoločný kostol. Okrem toho mali spoločného predstaveného, a tým - napodiv - bola vždy abatiša ženského kláštora (ako symbolická predstaviteľka Panny Márie). Duchovné vedenie zasa zaisťoval mužský kláštor. Prvý takýto dvojitý kláštor vznikol so štedrou podporou švédskych kráľovských manželov vo Vadstene na východnom brehu jazera Vättern. Brigita žiadala pápeža Klementa VI. o schválenie novej rehoľnej ustanovizne. Jej žiadosť podporoval aj cisár Karol IV. Ale pápež odkladal definitívne vyriešenie jej žiadosti.

Roku 1349 sa Brigita vybrala do Ríma. Mala pre túto ďalekú cestu niekoľko dôvodov. Predovšetkým chcela získať odpustky Svätého roku, ktorý pápež Klement (okrem iného aj na Brigitinu žiadosť) vyhlásil na rok 1350. Ďalej mienila posúriť schválenie svojej rehole. Okrem toho zamýšľala čo najúčinnejšie spolupracovať s inými na dosiahnutí návratu papeža z Avignonu do Ríma. Napokon v ústredí kresťanstva chcela rozšíriť svoj duchovný obzor a apoštolát.

Rím sa stal čoskoro Brigitinou druhou otčinou. No zažila tam nielen radostné, ale aj veľmi trpké chvíle. Viac ráz bola v krajnej hmotnej biede. Ale najviac ju trápila mravná bieda a opustenosť vtedajšieho Ríma. Pod dojmom tejto situácie a podporovaná častými zjaveniami švédska vizionárka napomínala svetské i cirkevné osobnosti, prosila, modlila sa, robila pokánie. Roku 1367 sa konečne dožila radosti, že pápež Urban V. sa vrátil do Ríma. Tento pápež i potvrdil ňou založenú rehoľu 5. augusta 1370. Jej radosť by takto bola úplná, keby sa pápež pod dojmom nepokojnej situácie v Ríme a vážnej situácie vo Francúzsku nebol rozhodol znova sa vrátiť do Avignonu. Brigita mu pre tento krok predpovedala skorú smrť, čo sa aj stalo. S konečnou platnosťou presídlil do Ríma až Urbanov nástupca Gregor XI. roku 1377. Toho sa však už Brigita nedožila.

Počas dlhého rímskeho pobytu si Brigita vykonala púte do viacerých pamätných svätýň v Taliansku. Po schválení svojej rehole chcela navštíviť ešte Svätú zem. Túto vážnu púť uskutočnila s rozličnými ťažkosťami a zastávkami v čase od jari 1372 do februára 1373. No bola to jej posledná cesta. Už v Jeruzaleme ju prepadla akási neodbytná choroba žalúdka s horúčkami, ktorá sa nedala zastaviť. Onedlho po návrate do Ríma Brigita umrela. Stalo sa to 23. júla 1373.

Pochovali ju na jej žiadosť v klariskom kostole San Lorenzo in Panisperna, ale len dočasne. 13. novembra toho istého roku vyzdvihli jej telesné pozostatky v prítomnosti syna Birgera a dcéry Karin a odviezli ich do rodného Švédska. Tam ich slávnostne uložili v materskom kláštore jej rehole vo Vadstene.

Pre mimoriadny život a veľké množstvo zázrakov, ktoré sprevádzali Brigitu za života i po smrti, ju pápež Bonifác IX. už roku 1391 vyhlásil za svätú. V jej diele i svätosti pokračovala dcéra Katarína, ktorá sa stala abatišou materského kláštora Rádu Najsvätejšieho Spasiteľa vo Vadstene. Rehoľa sv. Brigity Švédskej sa rozšírila do viacerých krajín a mala takmer 100 kláštorov. Mnohé zanikli v období odpadu germánskych krajín od katolíckej Cirkvi. V súčasnosti jestvuje ešte niekoľko kláštorov rehole sv. Brigity, ale všetky majú iba ženské komunity.