Clelia Barbieriová nemala dlhý život, no za 23 rokov dokázala premeniť chudobnú štvrť, odkiaľ pochádzala, na ohnisko duchovného života. Kongregácia Malých sestrier Panny Márie Bolestnej , ktorú založila, sa rozšírila z Talianska až do Indie a Tanzánie a dnes má viac ako 300 členiek.

Clelia Rachele Maria Barbieriová sa narodila 13. februára 1847 v Budriu pri Bologni v rodine Giuseppa Barbieriho a Giacinty Nannettiovej. Rodičia pochádzali z rozličných pomerov - zatiaľ čo otec bol chudobným pomocníkom miestneho lekára, matka vyrastala vo vplyvnej zámožnej rodine. Ich sobáš bol, pochopiteľne, proti vôli Giacintiných rodičov. No ťažká skúška, ktorej boli vystavení, upevnila ich vzťah a ich rodina vyrástla na skale viery a praktického kresťanského života. Clelia bola odmalička vychovávaná ku vzťahu k Bohua z praktických zručností ju matka naučila najmä priasť a tkať konopné plátno. Roku 1855 počas epidémie cholery stratila otca. Spolu s matkou a malou sestrou sa presťahovali do domu blízko kostola. Nasledujúce roky trávila buď doma pri práci, alebo v kostole v modlitbách. Hoci v tom čase pristupovali veriaci k prvému svätému prijímaniu až v dospelom veku, ona prijala sviatostného Ježiša po prvý raz už v 11 rokoch. Ten deň bol rozhodujúcim pre jej budúcnosť. Zaumienila si kajať sa za vlastné prečiny i za hriechy ostatných. Od tej chvíle bol jej inšpiráciou Ukrižovaný a jeho trpiaca Matka.

Cleliin život mal kontemplatívny aj aktívny rozmer. Vedela tráviť celé hodiny pred svätostánkom. Do práce s konopou, ktorá bola v kraji jediným zdrojom obživy, zasa vnášala radosť a lásku. Celý život zasvätila Bohu, no zároveň ju to priťahovalo k chudobným a opusteným. Clelia sa nevyznačovala iba krásnou dušou, bola obdarená aj fyzickou príťažlivosťou, takže nemala núdzu o ponuky na sobáš. Jej srdce však patrilo iba jedinému Ženíchovi. V tom čase pôsobili v regióne katolícki nadšenci, ktorí bojovali proti náboženskej ľahostajnosti. Nazývali sa robotníkmi kresťanskej doktríny. Aj Clelia sa stala členkou ich hnutia a čoskoro sa jej podarilo oživiť duchovný život v najchudobnejšej časti Budria, odkiaľ pochádzala. Jej túžbou však bolo viac: chcela založiť spoločenstvo mladých žien povolaných na kontemplatívny a apoštolský život, na službu vyvierajúcu z Eucharistie.

Jej želanie dostalo konkrétnu podobu až v roku 1868. Clelia spolu s niekoľkými spoločníčkami začali žiť v spoločnom dome a nazývať sa malými sestrami Panny Márie Bolestnej. V prvých rokoch boli svedkyňami nekonečnej Božej lásky a jeho starostlivosti, ale vytrpeli si aj veľa poníženia a ústrkov od ľudí v okolí. Clelia v tom čase prežívala "noc duše", no jej viera ostala neotrasená, upevnená v práci a modlitbe. V Budriu zavanul nový duch, ľudia boli skutočne hladní po Bohu a misia malých sestier ho zasycovala s nesmiernou fantáziou. Animátorkou všetkých aktivít bola Clelia, ktorú začali v jej necelých 22 rokoch nazývať matkou.

Neúnavná aktivita sa však podpísala na jej zdraví. Zomrela 13. júla 1870 na tuberkulózu. Najmladšiu zakladateľku rehole blahorečil 27. októbra 1968 pápež Pavol VI. Svätorečená bola 9. apríla 1989 pápežom Jánom Pavlom II.