Začiatkom 9. storočia vznikla na dnešnom západnom Slovensku a juhovýchodnej Morave dŕžava našich predkov, ktorú pomenovali podľa ústrednej rieky Moravy. Keď k nej boli neskôr pripojené aj ďalšie územia, dostala meno Veľká Morava alebo Veľkomoravská ríša.

Na území tvoriacom jadro tejto ríše, teda v povodí riek Moravy a Nitry, sa začalo šíriť kresťanstvo už okolo roku 800. Prvými misionármi boli írsko-škótski mnísi a tiež nemeckí kňazi. O ich činnosti svedčí naše náboženské názvoslovie, v ktorom máme viacej slov z latinčiny (kríž, pohan, kostol, cmiter, kmotra, kláštor a i.) alebo z nemčiny (biskup, farár, žehnať atď.), ako aj archeologické vykopávky chrámov spred polovice 9. storočia. V historických prameňoch máme vzácny záznam, že knieža Pribina vo svojom sídle v Nitre dal postaviť doteraz prvý známy kostol na Slovensku, ktorý roku 828 posvätil salzburský arcibiskup Adalrám na počesť sv. Emeráma.

Ale misijná činnosť spomínaných misionárov nedosiahla veľké výsledky, lebo naši ľudia nerozumeli cudziemu jazyku, a ešte väčšou prekážkou boli pre nich nepriaznivé vzťahy medzi Nemeckou ríšou a Moravským kniežatstvom, ktoré často vyústili do sporov a vojen. Preto sa vtedajší knieža Rastislav rozhodol získať misionárov, ktorí by neboli z Nemeckej ríše a hovorili by ľudu zrozumiteľným jazykom. Okolo roku 861 sa najprv obrátil k pápežovi do Ríma, a keďže odtiaľ mu nemohli vyhovieť, roku 862 sa obrátil do Carihradu k byzantskému cisárovi Michalovi III. Ten určil pre veľkomoravskú misiu dvoch bratov: Konštantína a Metoda. Tí aj s niekoľkými učeníkmi došli k našim predkom.

Konštantín (ktorý neskôr prijal meno Cyril) a Metod pochádzali z mesta Thessaloniky (Solún). Hoci mesto bolo grécke, na okolí vtedy žili skoro samí Slovania, a tak sa aj títo dvaja bratia naučili tamojší starosloviensky jazyk (tzv. macedónske nárečie). Ba niektorí bulharskí dejepisci tvrdia, že ich rodičia, a teda aj oni, boli Slovania. No táto mienka nie je dosť odôvodnená. Ba naopak, iní autori prinášajú dôkazy, že ich rodina bola grécka a spríbuznená s významnými byzantskými osobnosťami toho obdobia.

Ich otec, menom Lev, bol vysoký vojenský dôstojník. Ich matka sa podľa niektorých prameňov volala Mária. Spolu mali sedem detí, medzi ktorými Metod bol jeden z najstarších (narodil sa okolo roku 815), kým Konštantín bol najmladší (narodil sa roku 827). Keď mal Konštantín sedem rokov, zomrel im otec.

Svätí bratia boli charakterove a nadaním veľmi odlišní. Metod mal vyvinutý zmysel pre praktické veci, študoval právo a stal sa náčelníkom jednej byzantskej župy, kde bolo slovanské obyvateľstvo. V tom úrade prežil 10 rokov. Jeho životopisec neskôr poznamenal, že to tak zariadila Božia prozreteľnosť, aby sa cvičil v slovanskej reči, lebo sa mal stať prvým arcibiskupom Slovanov.

Konštantín mal mimoriadne nadanie na filozofiu a iné humanistické náuky. Po otcovej smrti ho vysoký cisársky úradník Theoktistos povolal do Carihradu, aby tam na cisárskej škole študoval spolu s budúcim cisárom Michalom III. V učení tak vynikal, že mu dali prímenie "filozof". Okrem toho však napredoval aj v duchovných veciach a v svätosti, lebo sa zriekol pozemských vecí a za životný cieľ si vyvolil vynikať v poznaní Božej múdrosti. Keď mu po skončení štúdií vyššie spomenutý úradník ponúkol svoju dcéru za ženu, Konštantín odmietol, hovoriac, že jeho cieľom je znovuzískanie "pradedovskej Adamovej cti", totiž posväcujúcej milosti.

Keď teda videli jeho životné zameranie, dali ho vysvätiť najprv za diakona a potom za kňaza a ustanovili ho za tajomníka carihradského patriarchu. No vtedajší vysoký ceremoniál sa mu nepáčil. Preto jedného dňa jednoducho utiekol a utiahol sa do samoty. Ale skoro ho našli a prehovorili, aby sa vrátil do Carihradu, kde ho cisár vymenoval za profesora na spomínanej cisárskej škole. Profesori tejto školy mali byť okrem vyučovania k dispozícii cisárovi vo vážnych veciach. Tak roku 851 Konštantína, keď mal 24 rokov, zaradili do byzantského posolstva k Arabom v Mezopotámii, kde mal teologické dišputy s tamojšími mohamedánmi. Po návrate pokračoval vo vyučovaní v Carihrade.

No rok 855 priniesol veľkú zmenu v živote obidvoch bratov. Takzvaná "palácová revolúcia" odstránila cisárovnú Theodoru a dosadila na trón mladého Michala III. Spomenutý Theoktistos, ochranca oboch bratov, bol zabitý. Vládu prevzal cisárov strýko Bardas. Konštantín a Metod sa nechceli zapliesť do politických rozbrojov, a preto sa zriekli svojho postavenia, zanechali verejný život a utiahli sa do samoty. O krátky čas ich oboch vidíme v jednom z kláštorov na hore Olymp v Malej Ázii. Tu sa venovali duchovnému životu. Metod, ako skúsený administrátor, sa stal v kláštore predstaveným (igumenom).

No ani tu ich nenechali na pokoji. Keď' sa veci utíšili a cisár vysielal posolstvo k Chazarom, ktorých dŕžava sa rozprestierala medzi Čiernym a Kaspickým morom, zavolal si Konštantína a Metoda a zaradili ich do tohto posolstva. Cestou k Chazarom sa posolstvo zastavilo na polostrove Kryme, kde Konštantín našiel pozostatky sv. Klementa, štvrtého pápeža, ktorý tam zahynul mučeníckou smrťou. Neskoršie priniesol tieto pozostatky do Ríma, kde ich uložili v bazilike zasvätenej tomuto svätcovi.

Kým vedúci posolstva vyjednávali s Chazarmi o politických otázkach, Konštantín mal teologické rozhovory. Keď jedného dňa chazarský chán (vladár) dával na počesť byzantského posolstva veľkú hostinu, usporiadatelia sa pýtali Konštantína, aká je jeho hodnosť, aby ho podľa toho usadili pri stole. On odpovedal: "Mal som kedysi veľmi bohatého praotca, ktorý však premrhal svoj majetok. Ja sa ho teraz musím usilovať znovu získať. Som totiž Adamov vnuk." Vieme, o čo ide. Adam svojou vinou stratil posväcujúcu milosť a Konštantín sa ju usiloval znova získať. Je to pekná epizóda z jeho života, ktorá prezrádza jeho hlboké duchovné založenie.

Po návrate z chazarskej misie sa obidvaja bratia znova utiahli do kláštora na hore Olymp v Malej Ázii. No nie nadlho.

Ako sme poznamenali na začiatku, roku 862 prišlo do Carihradu posolstvo, vyslané moravským kniežaťom Rastislavom. Okrem iných záležitostí politického charakteru poslovia žiadali, aby cisár Michal III. určil pre slovienske kraje "učiteľa a biskupa" a s ním aj iných misionárov, ktorí by v národnom jazyku ohlasovali Slovienom kresťanské náboženstvo. Cisár Michal určil na túto misiu svätých bratov Konštantína a Metoda. Tí si vybrali niekoľkých mladších spolupracovníkov. Prv než sa vydali na cestu, Konštantín zostavil slovienske písmo, hlaholiku (glagolica), a začal prekladať do staroslovienskej reči najpotrebnejšie sväté knihy, začínajúc evanjeliom sv. Jána: "Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Bohom bolo Slovo." Toto sú prvé slová napísané v staroslovienskej reči. Touto činnosťou sa svätí bratia stali zakladateľmi našej a vôbec slovanskej kultúry.

Roku 863 prišli Konštantín a Metod so svojou družinou na Veľkú Moravu k našim predkom. Knieža Rastislav ich privítal s veľkou radosťou. Žiaľbohu, nevieme, kde to bolo, lebo doteraz nepoznáme, kde bolo ústredie dŕžavy a sídlo moravských kniežat. Dnes sa zdajú najpravdepodobnejšími miestami Staré Město v povodí rieky Moravy a hradisko pri Mikulčiciach.

Svätí bratia so svojimi pomocníkmi sa hneď dali do práce. Jedni ohlasovali evanjelium, kým druhí vyučovali mládež, najmä kandidátov na kňazstvo. Rastislavovi totiž išlo o to, aby mu vychovali čím skôr domácich kňazov. Po troch rokoch intenzívnej činnosti sa veci vyvinuli natoľko, že bolo potrebné riešiť niektoré vážne cirkevnoprávne otázky. Preto sa svätí bratia rozhodli ísť do Ríma k pápežskej stolici, ktorá jediná mohla riešiť tieto otázky. Koncom roku 866 alebo začiatkom roku 867 sa vydali na cestu, pričom viedli so sebou početnú skupinu učeníkov. V Panónii pri Blatnom jazere sa zastavili na dvore kniežaťa Koceľa (Pribinovho syna), ktorý si obľúbil "slovienske písmená" a tým celý cirkevnoprávny program kniežaťa Rastislava. Aj on hneď zhromaždil asi 50 mladíkov a poprosil Konštantína, aby ich hneď pripravil a najlepších vzal so sebou do Ríma.

Rímskym pápežom bol vtedy Hadrián II. Keď sa dozvedel, že svätí bratia nesú so sebou pozostatky sv. Klementa, vyšiel im v ústrety osobne v slávnostnej procesii. Pozostatky uložili v bazilike, zasvätenej sv. Klementovi, a tam sa nachádzajú dodnes.

V Ríme mali svätí bratia vybaviť predovšetkým tri záležitosti:

1. potvrdenie staroslovienskej reči v liturgii západného, čiže rímskeho obradu;

2. vysviacku učeníkov na diakonov a kňazov (lebo ich nechceli dať vysvätiť nemeckým biskupom);

3. zriadenie samostatnej hierarchie pre Veľkú Moravu, ktorá by bola závislá priamo od pápeža.

Môžeme hneď povedať, že pápež vybavil kladne všetky tri žiadosti. Bolo to pravdepodobne na Vianoce roku 867, keď pápež v bazilike Sv. Márie (dnes Santa Maria Maggiore) pri jasličkách položil staroslovienske evanjelium na oltár (a tým ten preklad schválil) a Konštantín hneď slúžil starosloviensku bohoslužbu. O krátky čas potom pápež prikázal niektorým biskupom, čo sa nachádzali v Ríme, aby slovienskych učeníkov vysvätili za diakonov a kňazov. Otázka samostatnej hierarchie bola veľmi chúlostivá, lebo na to územie si nárokovali právo nemeckí biskupi, a preto sa pápež rozhodol obnoviť starobylé sriemske arcibiskupstvo (Sirmium, dnes Sriemska Mitrovica v Juhoslávii) a rozšíriť ho aj na územie Panónie a Moravy.

Kým sa tieto veci vybavovali, Konštantín v Ríme ochorel. Cítiac blížiacu sa smrť, prijal vyšší stupeň mníšskeho stavu, a zároveň aj meno Cyril, pod ktorým je všeobecné známy. Zomrel v Ríme 14. februára 869. Pochovali ho slávnostne v bazilike sv. Klementa.

Po jeho smrti neostávalo nič iné, ako ustanoviť sv. Metoda za arcibiskupa pre novozriadenú veľkomoravskú cirkevnú provinciu. A skutočne ho vysvätil pápež Hadrián II. Keď odchádzal, pápež mu dal list adresovaný veľkomoravským kniežatám Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. V ňom oznamuje, že im posiela Metoda ako arcibiskupa a pápežského legáta aj pre ostatné slovanské národy, že potvrdil starosloviensku reč v bohoslužbe a hrozí cirkevnými trestami tým, čo by sa opovážili protiviť týmto rozhodnutiam. To bol ohromný úspech svätých bratov. Vieme totiž, že ani pred nimi, ani potom (až po 2. vatikánsky koncil) nikto nedosiahol povolenie používať vlastnú reč v rímskom obrade.

Cestou z Ríma na Veľkú Moravu sa však stala veľmi trápna a nepredvídaná udalosť. Nemeckí biskupi dali zajať sv. Metoda a jeho sprievodcov a odvliekli ich do Bavorska. Tu ich postavili pred súd ako votrelcov, účinkujúcich na území, na ktoré si nárokujú právo nemeckí biskupi. Metod im odpovedal: "Keby bolo vaše, hneď by som ho zanechal, ale je sv. Petra," teda patrí Apoštolskej rímskej stolici. Napriek tomu ho biskupi odsúdili a uväznili v niektorom kláštore vo Švábsku. Tam strávil tri roky, kým ho na zákrok nového pápeža Jána VIII. neprepustili. Konečne sa roku 873 vrátil na Veľkú Moravu.

Tu však už nebol knieža Rastislav, ale vládol kráľ Svätopluk. Sprvu ho aj on prijal s poctami a "odovzdal mu všetky hradiská a všetkých kňazov a božie učenie sa začalo šíriť". Ale čím ďalej tým viac sa začali títo mužovia jeden druhému odcudzovať. Metodovi učeníci neskoršie zaznamenali, že to bolo preto, lebo Metod vyčítal Svätoplukovi jeho mravné poklesky. A tak sa stalo, že Svätopluk dovolil znova návrat nemeckých kňazov. Medzi nimi najznámejší je Viching, ktorý bol asi Svätoplukovým poradcom. Roku 879 spoločne obžalovali Metoda u pápeža, že nepodáva správne učenie a že bohoslužby koná v staroslovienskom jazyku. Na pápežov rozkaz sa Metod roku 880 znovu vydal na cestu do Ríma. Tu bol z obžalôb ospravedlnený a pápež Ján VIII. mu dal význämnú bulu "Industriae tuae". V nej znova potvrdil Metoda za arcibiskupa, potvrdil aj používanie staroslovienskej reči v bohoslužbe, ale na Svätoplukovu žiadosť ustanovil a vysvätil za biskupa do Nitry práve Metodovho odporcu Vichinga.

Metod sa síce vrátil na Veľkú Moravu, ale mal veľké ťažkosti. Napriek tomu tu účinkoval až do smrti, ba začal šíriť kresťanstvo aj u Čechov a u Poliakov. V posledných rokoch života ešte pokračoval v prekladoch Sv. písma a bohoslužobných kníh. Zomrel 6. apríla 885. Pochovali ho slávnostne "v hlavnom moravskom chráme z ľavej strany oltára presvätej Bohorodičky Márie". Hlavný alebo veľký chrám znamená biskupskú katedrálu. Dodnes nevieme, kde sa spomínaný chrám nachádzal. Podľa nedávnych vykopávok najpravdepodobnejším miestom je lokalita Sady pri Uhorskom Hradišti, kde sa našiel celý komplex sakrálnych budov.

Po smrti sv. Metoda Viching dosiahol, že ho pápež Štefan V. ustanovil za administrátora veľkomoravského biskupstva. Tým bol osud cyrilometodskej misie spečatený. Učeníci sv. Cyrila a Metoda boli vyhnaní z krajiny. Niektorí sa uchýlili do Čiech, iní do Poľska, ale najviac ich odišlo do Bulharska. Tam pokračovali v cyrilometodskom diele. Po čase sa odtiaľ byzantsko-slovanské kresťanstvo rozšírilo do Kyjevského Ruska, k predkom dnešných Bielorusov, Rusov a Ukrajincov. A tak sa nepriamo stali sv. Cyril a Metod apoštolmi a učiteľmi všetkých Slovanov.

Hlavné črty misionárskej činnosti sv. Cyrila a Metoda sú tieto:

Hoci pochádzali z Byzantskej ríše, vtedy najkultúrnejšej krajiny, predsa sa vedeli prispôsobiť našim slovenským predkom. Zostavili pre nich písmo a do staroslovienskej reči preložili Sväté písmo a najdôležitejšie bohoslužobné knihy. Ten istý starosloviensky jazyk s dovolením pápežskej stolice zaviedli do bohoslužieb tak byzantského, ako aj rímskeho obradu. Hneď po svojom príchode k našim predkom založili školu pre prípravu domáceho kňazstva, takže sv. Metod pred smrťou už určil za svojho nástupcu syna slovenskej krajiny sv. Gorazda (pozri 27. júla).

Sv. Cyril a Metod patria medzi najväčších misionárov kresťanstva. Ich činnosť priamo alebo nepriamo zasiahla celú východnú Európu. A preto ich pápež Ján Pavol II. dňa 31. decembra 1980 vyhlásil vedno so sv. Benediktom za spolupatrónov Európy.