Nazývajú ho západoindickým sv. Františkom Xavérskym, apoštolom Južnej Ameriky, divotvorcom Nového sveta.

Sv. František Solano pochádzal z južného Španielska. Tam sa narodil v meste Montille pri Cordobe 10. marca 1549. Ako 20-ročný vstúpil do granadskej provincie františkánskej rehole. Filozofiu a teológiu študoval v kláštore Loretskej Panny Márie pri Seville. Za kňaza bol vysvätený začiatkom októbra 1576.

Už o päť rokov sa stal novicmajstrom v Arrizafe pri Cordobe. O dva roky neskôr zastával tú istú funkciu v kláštore San Francisco del Monte, kde bol aj gvardiánom, predstaveným kláštora. Keď v blízkom meste Montore vypukol vredový (pľuzgierový) mor (pestis bubbonica), dobrovoľne sa ponúkol do služby nakazených. Neskôr ho predstavení preložili do kláštora v Zubii pri Granade, kde vynikol ako kazateľ i ako apoštol chorých a väzňov.

Aby sa vyhol úcte, ktorú mu prejavovali ľudia, žiadal sa do ťažkých afrických misií. Ale predstavení ho poslali do Ameriky. Dňa 28. februára 1589 nastúpil na loď v prístave Sanlúcar di Barrameda s jedenástimi spolubratmi pod vedením tucumánskeho provinciála. Do prístavu Cartagena v Kolumbii priplávali v máji. Odtiaľ pokračovali do Panamy, kde prešli pešo k Tichému oceánu.

Tam ich vzala loď, ktorá plávala na juh. Ale tá stroskotala pri ostrove Gorgona v blízkosti kolumbijských brehov. Ľudia vrátane 80 čiernych otrokov sa zachránili. Páter František sa stal otcom a ochrancom stroskotancov. Černochov poučil o kresťanskej viere a pokrstil. Po dvoch mesiacoch ich vzala loď, ktorá tade prechádzala a previezla ich do prístavu Paita v severnom Peru. Misionár pokračoval peši do hlavného mesta Limy odkiaľ ho poslali do misie Tucumán (v dnešnej severnej Argentíne). Bolo to tritisíc kilometrov peši alebo na biednom koníkovi, pričom bolo treba prekonať vysoké pohorie Andy.

Páter František prišiel do Tucumánu v novembri 1590 a hneď začal pracovať. Pre domorodcov založil dve misie, nazývané aj redukcie: Socotonio a Magdaléna. Pre divé deti prírody sa stal hlásateľom evanjelia, šíriteľom civilizácie, zmieriteľom v nepokojoch a vojnách, obrancom proti zneužívaniu kolonizátorov. Pri dorozumievaní sa s rozličnými indiánskymi kmeňmi bolo vidno, že mal mimoriadny dar jazykov.

Hovorí sa, že celkove katechizoval a pokrstil do dvestotisíc ľudí. V r. 1592 ho vyšší predstavení vymenovali za provinciála a vizitátora tucumánskych misií, pričom mal apoštolovať aj medzi belochmi a kreolmi, najmä v mestách S. Miguel de Tucumán, Santiago del Estero, Rioja a Cordoba.

V r. 1595 ho predstavení poslali do Peru, kde bol gvardiánom v Lime a neskôr (r. 1602) v meste Trujillo.

Z Trujilla sa vrátil do Limy, kde bol znovu gvardiánom. Usiloval sa všetkými možnými prostriedkami odstrániť hriechy a neporiadky tohto bohatého mesta, ktoré bolo sídlom španielskeho miestokráľa. Dňa 20. decembra 1604 prechádzal po uliciach a námestiach s krížom v ruke a hrozil ťažkými Božími trestami, ak sa ľudia nepolepšia. Jeho vystúpenie vyvolalo taký rozruch, že musel zasiahnuť aj miestokráľ.

Avšak hoci bol taký prísny a energický, keď išlo o dobro duší, celkove z neho vyžarovala františkánska spokojnosť a veselosť Božích dietok. Často hral na husliach, aby duševne pozdvihol seba a svojich spolubratov.

Kto videl jeho apoštolské práce a jeho skutky pokánia, mohol mať dojem, že jeho energia nepozná hranice. Ale v r. 1608 bolo vidno, že ani jeho telesné sily nie sú neobmedzené. Museli ho umiestniť na rehoľnú ošetrovňu v jednom kláštore v Lime. Tam aj zomrel 14. júla 1610. Keď zomieral, na jeho žiadosť mu spolubratia spievali "Credo" - vyznanie viery. Jeho posledné slová boli: "Nech je Boh oslávený". Pochovali ho v kláštornom kostole. Jeho rakvu niesli popredné limské osobnosti, medzi nimi aj arcibiskup a španielsky miestokráľ.

Františkánskeho misionára Františka Solana vyhlásil za blahoslaveného pápež Klement X. v januári 1675 a za svätého Benedikt XII. v decembri 1726. Mnohé mestá v Peru, Bolívii, Paraguaji, Uruguaji, Chile a Argentíne ho uctievajú ako svojho patróna.