Svätý Jakub Starší, syn galilejského rybára Zebedeja, bol starším bratom apoštola Jána. Prímenom "Starší" sa označuje preto, aby sa odlíšil od apoštola Jakuba "Mladšieho", Ježišovho príbuzného. Matka Jakuba Staršieho a Jána sa volala Salome a patrila medzi ženy, ktoré sprevádzali Ježiša, pomáhali mu, neopustili ho ani pri ukrižovaní a boli svedkami jeho zmŕtvychvstania.

Jakub Starší patril medzi popredných apoštolov. Biblické zoznamy apoštolov ho uvádzajú na druhom (Mk 3,17) alebo na treťom mieste (Mt 10,3; Lk 6,14; Sk 1,13). S Petrom a Jánom patril do trojice apoštolov, ktorých chcel mať Ježiš pri sebe pri osobitných príležitostiach: pri premenení na hore Tábor (Mt 17,In; Mk 9,ln; Lk 9,28n), pri uzdravení Petrovej testinej (Mk 1,29), pri vzkriesení Jairovej dcéry (Mk 5,37n; Lk 8,51n), pri smrteľnej úzkosti v Getsemanskej záhrade (Mt 26,37n; Mk 14,33n).

Pred povolaním za apoštola Jakub rybárčil spolu so svojím otcom Zebedejom a bratom Jánom na Genezaretskom jazere. Pravdepodobne rybárčili vo väčšom rozsahu, lebo evanjelium spomína, že mali aj najatých pomocníkov (por. Mk 1,20). Spolu so Šimonom-Petrom a jeho bratom Andrejom tvorili akési rybárske družstvo (por. Lk 5,7.10). O Jakubovi nie je známe, že by patril medzi učeníkov Jána Krstiteľa ako jeho mladší brat a Šimonov brat Andrej. Ale keď ho Ježiš i s bratom Jánom povolal, obidvaja veľkodušne opustili otca i loďku a nasledovali ho. Stalo sa to pravdepodobne po zázračnom rybolove, o ktorom hovorí Lukášovo evanjelium (Lk 5,1-11).

Evanjelium prezrádza aj niektoré menej pekné charakterové vlastnosti, ktoré mal Jakub a s ním aj jeho mladší brat. V Lukášovom evanjeliu čítame, ako obidvaja reagovali na nepohostinnosť Samaritánov. Pýtali sa svojho Učiteľa: "Pane, chceš, aby sme povedali: ,Nech zostúpi oheň z neba a zničí ich?' " Ale on ich za to pokarhal. (Por. Lk 9,52-56.) Pre výbušnú povahu dal Ježiš horlivým bratom meno "synovia hromu" (Mk 3,17).

Veľmi dobre sa dá chápať, že sa Jakubovi a Jánovi páčili prejavy Ježišovej dôvery. Horšie však bolo, že sa začali vyvyšovať nad ostatných apoštolov. Ich sebavedomie išlo až tak ďaleko, že žiadali Ježiša, aby im vo svojej sláve rezervoval najčestnejšie miesta. Možno, že na nich v tomto smere pôsobila ich matka Salome, ktorá - ako každá normálna starostlivá matka - chcela zaistiť svojim synom čo najlepšiu budúcnosť. Tak sa dá ľahšie rozumieť udalosť, o ktorej hovorí Matúšovo evanjelium: "Vtedy k nemu prišla matka Zebedejcov so svojimi synmi, poklonila sa mu a prosila ho o čosi. On sa jej opýtal: 'Čo si praješ?' Odpovedala mu: ,Rozkáž, aby títo dvaja moji synovia sedeli s tebou v tvojom kráľovstve jeden na pravej a druhý na ľavej strane!´ ale Ježiš jej riekol: ,Neviete, o čo žiadate. Či môžete piť kalich, ktorý mám ja piť?' Odpovedali mu: 'Môžeme.' Riekol im: ,Z môjho kalicha budete piť, ale dať niekomu sedieť po mojej pravej alebo ľavej strane nie je v mojej moci; to patrí tým, ktorým to určil môj Otec.' " (Mt 20,20-23.) Je prirodzené, že ostatných apoštolov pobúrilo počínanie Zebedejcov. Hrozila vážna roztržka. Ježiš musel zasiahnuť. Keďže však vedel, že nik z jeho učeníkov nie je bez pokušenia vyvyšovať sa nad iných, na všetkých sa obrátil miernymi, ale veľmi vážnymi slovami: "Viete, že panovníci tvrdo vládnu nad národmi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa chce stať medzi vami popredným, nech sa stane vaším služobníkom!" (Mt 20,24-26).

Apoštol Jakub Starší možno netušil, že mu Božia prozreteľnosť ponúkne tak skoro kalich, z ktorého bol ochotný piť. Po Ježišovom nanebovstúpení sa spolu s ostatnými apoštolmi zdržiaval v Jeruzaleme. Spolu s nimi prijal Ducha Svätého a zúčastnil sa na organizovaní prvej kresťanskej obce. Nemáme nijaký spoľahlivý dôkaz o tom, že by podnikol nejakú apoštolskú cestu, ako o tom hovoria legendy.

V roku 40-41 prevzal vládu nad Palestínou vnuk Herodesa Veľkého - Herodes Agripa I. Ten sa okrem iného chcel zavďačiť Židom tým, že začal prenasledovať vedúce osobnosti mladej Cirkvi. A práve Jakub Starší mal to privilégium, že ako prvý z apoštolov bol uväznený a popravený. Sťali ho mečom. Bolo to niekedy v rokoch 42-44.

Podľa starej tradície, ktorá sa však nedá potvrdiť hodnovernými historickými dokumentami, telesné pozostatky sv. Jakuba Staršieho sa ešte v rímskom období dostali do severozápadného Španielska, kde boli uložené v menšom mramorovom mauzóleu na mieste dnešnej veľkolepej svätyne v Santiagu de Compostela. V pohnutom období sťahovania národov (5.-7. stor.) a maurského vpádu (8. stor.) ostal hrob zabudnutý. Znovuobjavený bol až začiatkom 9. storočia. Španielski králi nad ním postavili najprv menší chrám. Terajšiu svätyňu vybudovali v rokoch 1075-1128. Neskôr chrám doplnili niektorými prístavbami.

Od 10. do 15. storočia sa stalo Santiago de Compostela cieľom pútí z celej kresťanskej Európy. Tým sa zo Španielska rozšírila úcta sv. Jakuba i do iných krajín. Pri hlavných cestách, po ktorých chodili pútnici, vznikali bratstvá, útulky, nemocnice, kláštory a kostoly zasvätené sv. Jakubovi. Neskôr prílev zahraničných pútnikov poklesol, ale pre Španielov ostalo Santiago de Compostela i naďalej významným pútnickým miestom, ktoré je úzko späté s ich náboženskými a národnými dejinami.