Sv. Justín de Jacobis pochádzal z južného Talianska. Narodil sa 9. októbra 1800 v obci San Fele pri meste Potenza. Bol siedmy zo štrnástich detí.

Keď mal 18 rokov, odišiel do Neapola, kde vstúpil do Misijnej kongregácie. Toto združenie kňazov založil sv. Vincent de Paul. Všeobecne je známe pod menom lazaristi. Po vykonaní potrebných štúdií Justín vo veku 24 rokov (v júni 1824) prijal kňazskú vysviacku v meste Brindisi.

Spočiatku pôsobil ako ľudový misionár v južnom Taliansku, najmä v Apúlii. V r. 1836-1837 bol anjelom dobročinnosti pri epidémii cholery v Neapole. V r. 1838 žiadal a dostal dovolenie odísť do zahraničných misií. Loďou odcestoval z prístavu Civitavecchia spolu s pátrom Montuorim ako apoštolský prefekt pre Etiópiu 24. mája 1839. Do eritrejského prístavu Massaua prišli 13. októbra toho istého roku.

Páter Justín bol určený pre misionársku prácu v provincii Tigre v severnej Etiópii. Jeho hlavné stanice boli v mestách Adua a Guala. Ako je známe, v Etiópii sú väčšinou kresťania, a to tzv. kopti. Tí sa od 5. storočia pridŕžajú bludu monofyzitizmu, ktorý pripúšťa v Ježišovi Kristovi iba jednu, a to božskú prirodzenosť. Inakšie nie sú medzi katolíkmi a koptami veľké vieroučné rozdiely, takže v ich prípade ide viac o schizmatikov, kresťanov oddelených od všeobecnej Cirkvi.

Ale ako prakticky vo všetkých východných kresťanských spoločenstvách, ktoré sú oddelené od Ríma, najväčšiu ťažkosť pri získavaní týchto kresťanov pre všeobecnú Cirkev netvoria vieroučné, ale psychologické ťažkosti: stáročné nepriateľstvo voči Rímu sa pre nich stalo normou pravovernosti a každý krok k zblíženiu s Rímom sa pokladá za ponižujúci ústupok a zradu. Tak si je možné vysvetliť ťažkú situáciu katolíckych misionárov medzi etiópskymi koptami, najmä keď týmito misionármi boli navyše ešte cudzinci.

Preto jednou z prvých starostí pátra Justína bolo pestovať domáce kňazské povolania. Založil seminár, ktorý nazval "Kolégium Nepoškvrnenej". V rokoch 1841-1842 sprevádzal do Ríma k pápežovi Gregorovi XVI. a do Sv. zeme skupinu popredných Etiópčanov, ktorí vtedy ešte nepatrili do katolíckej Cirkvi. V spomenutej skupine sa nachádzal aj neskorší blahoslavený mučeník Abba Ghebre Michal, mních a doktor teológie.

Justínov návrat do Aduy znamenal nový rozbeh v misionárskej práci. Mnohí sa hlásili do katolíckej Cirkvi. Ale ani neprajníci neodpočívali. Najviac vystupoval proti katolíckym misionárom, a to aj s pomocou úradov a polície, istý koptický biskup, ktorý sa nazýval Abuna Salama.

V júli 1847 vymenovala Sv. stolica pátra Justína de Jacobis za biskupa a etiópskeho apoštolského vikára. Ale trvalo poldruha roka, kým sa lazaristický misionár podvolil prijať túto hodnosť a funkciu. Za biskupa ho vysvätil v súkromí a chudobe poverený apoštolský vikár biskup Massaia. Bolo to 8. januára 1849.

Keď sa o tejto vysviacke dozvedel nepriateľský Abuna Salama, prešiel k otvorenému prenasledovaniu. Dal uväzniť biskupa aj s jeho kňazmi. Prvý, ktorého biskup Justín vysvätil za kňaza, keď ho predtým prijal do Cirkvi, bol Abba Ghebre Michal. Toho na popud koptického biskupa utýrali k smrti. (Jeho osudy sú opísané v životopise na 1. sept.) Aj ostatných rozličným spôsobom mučili.

Biskup Justín de Jacobis zomrel v horúcej suchej pustatine s hlavou opretou o kameň 31. júla 1860. Boli pri ňom niekoľkí z jeho najvernejších žiakov, ktorí ho pochovali v lokalite Hebó.

Pápež Pius XII. vyhlásil tohto lazaristického biskupa a misionára za blahoslaveného v júni 1939. Pápež Pavol VI. ho vyhlásil za svätého v októbri 1975.