Mladosť tohto svätca nenasvedčovala, že z neho bude kňaz a tým menej svätý. Sv. Kamil z Lellis pochádzal zo stredného Talianska. Narodil sa na Turíce roku 1550 v mestečku Bucchianico pri Chieti. Jeho matka bola vtedy už v pokročilom veku. Toto bolo jej druhé dieťa. Prvé dieťa mala pred mnohými rokmi, ale zomrelo jej skoro po narodení. Preto keď sa oneskorene hlásilo vytúžené druhé dieťa, matka s obavou očakávala jeho narodenie. Ale narodil sa zdravý chlapec, ktorý sa dobre vyvíjal. Nábožnej matke robila starosti iba jeho živá a nepokojná povaha. Ňou sa ponášal väčšmi na otca, ktorý bol po celý život vojakom, až sa napokon stal veliteľom posádky v jadranskom prístave Pescare.

Keď mal Kamil 13 rokov, zomrela mu matka. Odvtedy žil dospievajúci mládenec s otcom medzi vojakmi. S nimi sa zabával, s nimi hral karty a kocky. Hra sa mu stala nebezpečnou vášňou. Napokon sa aj Kamil stal vojakom. Roku 1570 sa chcel s otcom pripojiť k vojenskej výprave, ktorá roku 1571 porazila Turkov v námornej bitke pri Lepante. Ale otec náhle zomrel ešte pred nalodením v blízkosti prístavu Ancony. Kamil vtedy tiež upustil od účasti na výprave. Okrem otcovej smrti ho k tomu prinútila otvorená rana na nohe, ktorá sa nechcela hojiť.

Kamil sa vybral do Ríma, aby si tam liečil nohu v nemocnici sv. Jakuba pre nevyliečiteľne chorých. Tam pri vlastnom liečení pomáhal ošetrovať chorých. Ale po deviatich mesiacoch, koncom roku 1571, ho prepustili z nemocnice pre veľkú hašterivosť. Keďže noha sa mu medzitým takmer celkom zahojila, znova sa prihlásil k vojsku. Zúčastnil sa bojov proti Turkom v Dalmácii a v Tunise. No v októbri 1574 ho prepustili z vojny. Všetko imanie, čo mal, stratil v hazardnej hre.

24-ročný Kamil sa stal doslova žobrákom. Aby mohol vyžiť, obzeral sa po nejakej práci. Tá sa mu naskytla pri stavbe kapucínskeho kláštora v jadranskom prístave Manfredonia. Kapucíni sa ujali opusteného robotníka a v ich dome Kamil zažil 2. februára 1575 veľkú vnútornú premenu. Rozhodol sa celkom zasvätiť Bohu. Požiadal o prijatie do kapucínskej rehole. Vyhoveli jeho žiadosti. Ale keď sa mu rana na nohe zhoršila, prepustili ho, aby sa mohol liečiť v rímskej nemocnici sv. Jakuba. Ostal tam štyri roky, pričom veľmi obetavo ošetroval iných chorých. Zdalo sa, že noha sa mu zahojila. Preto ho kapucíni prijali späť do noviciátu. Ale keď sa o krátky čas rana znova otvorila, kapucínski predstavení ho s konečnou platnosťou prepustili z rehole. Vtedy si Kamil zaumienil zasvätiť sa ukrižovanému Kristovi v službe chorý. S týmto úmyslom sa vrátil do nemocnice sv. Jakuba.

V Ríme sa bližšie zoznámil so sv. Filipom Nerim, ktorý sa so svojimi oratoriánmi okrem iného venoval tiež službe chorým. Na odporúčanie sv. Filipa Kamil za istý čas študoval v Rímskom kolégiu a v máji 1584, vo veku 34 rokov, prijal kňazskú vysviacku. Vtedy sa k nemu už pridali aj prví nasledovníci, z ktorých vznikla rehoľná "Spoločnosť služobníkov chorých", nazývaná podľa zakladateľa kamiliáni. Novú rehoľu schválil roku 1586 pápež Sixtus V. a dovolil jej nosiť čierne rúcho s červeným plátenným krížom na prsiach. Kamilovi "služobníci chorých" pracovali najprv v rímskej nemocnici Svätého Ducha (v blízkosti Vatikánu), ale od roku 1594 začali zakladať nové spoločenstvá aj v iných mestách Talianska. Kamiliáni sa okrem troch tradičných sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti zaväzovali osobitným sľubom, že budú telesne a duchovne pomáhať chorým.

Zakladateľ novej charitatívnej rehole veľmi kládol na srdce svojim spoločníkom, aby odolávali pokušeniu dirigovať, reformovať, naprávať, ale aby sa usilovali len slúžiť. No má to byť čo najlepšia služba. Preto sa mali Kamilovi rehoľníci dobre vyznať tak v teológii, ak aj v nových zdravotníckych poznatkoch. Mali byť kňazmi, ošetrovateľmi, prípadne aj lekármi v jednej osobe. Mala sa v nich spájať stará kresťanská láska s novými metódami zdravotnej služby. Kamil sám bol žiarivým príkladom týchto zásad. Roku 1607 sa zriekol hodnosti hlavného predstaveného vzrastajúcej rehole, aby sa mohol celkom oddať službe chorým.

Veľký služobník chorých zomrel v Ríme 14. júla 1614. Vtedy sa už jeho dielo šírilo i za hranice Apeninského polostrova a postupne preniklo do všetkých svetadielov. Roku 1742 bol Kamil z Lellis vyhlásený za blahoslaveného a o štyri roky neskôr za svätého. V 19. storočí vznikli dve ženské rehole (Služobníčky chorých a Dcéry sv. Kamila), ktoré žijú a pracujú podľa ideálov sv. Kamila. Pápež Lev XIII. vyhlásil koncom minulého storočia tohto svätca za nebeského ochrancu nemocných a chorých, kým Pius XI. mu dal roku 1930 titul patrón ošetrovateľov.