Je to učeník sv. Cyrila a Metoda a patrí medzi spoločníkov sv. Gorazda. Volá sa aj sv. Klement Slovenský. U autorov nachádzame obidve pomenovania. A. Teodorov-Balan a M. Kussev ho v zborníku Kniga za Kliment ochridski volajú ochridským, kým jeho najvýznamnejší životopisec N. L. Tunickij ho volá slovenským (v diele Sv. Kliment, episkop slovenskij). Výraz "slovenský" treba brať v starobylom zmysle ako sloviensky.

O živote sv. Klementa sme dobre informovaní, lebo sa zachovali dva staré životopisy: takzvaný väčší a menší. Väčší životopis napísal ochridský arcibiskup Theofylakt (1078-1108) po grécky okolo roku 1100. Z vnútorného rozboru vyplýva, že pritom použil omnoho staršie slovienske Žitie Klimentovo, ktoré sa nám však nezachovalo. Asi o 100 rokov neskôr arcibiskup Demetrios Chmatianos urobil z gréckeho životopisu krátky výťah, ktorý bol preložený aj do staroslovienčiny a to je tzv. kratší Klementov životopis. Keď tu hovoríme o Klementovi ako o slovenskom svätcovi, nechceme tvrdiť, že bol Slovák, ale robíme to preto, lebo asi 23 rokov života strávil v apoštolskej práci na Veľkej Morave.

Klement (to je asi jeho rehoľné meno na počesť rímskeho pápeža Klementa) pochádza najpravdepodobnejšie z Macedónie, z okolia Solúna. Bol Slovan, ako to nasvedčujú výrazy "náš národ, náš jazyk" v staroslovienskom Žití Konštantína-Cyrila, ktorý sa pripisuje práve jemu. Nevedno, ako došlo k tomu, že si ho svätí bratia vzali za učeníka a pomocníka. Možno, že sa s nimi zúčastnil už na misijnom podujatí u Chazarov, no je isté, že roku 863 prišiel s nimi na Veľkú Moravu a tu ostal až do vyhnania roku 886. Poznal teda dobre sv. bratov a čoskoro po smrti sv. Cyrila napísal jeho životopis. Či je autorom aj životopisu sv. Metoda, v tom nie sú slavisti jednotní. No ich mienky sa zhodujú v tom, že je aj autorom Pochvalného slova na česť oboch sv. bratov.

Klement už v mladosti dostal dobrú výchovu a vzdelanie v niektorej byzantskej škole. Z jeho spisov vidieť, že dobre poznal grécko-byzantskú filozofiu a teológiu. Preto ho jeho životopisec nazýva "veľmi učeným mužom". Po smrti sv. Metoda, keď Viching a jeho spoločníci napadli cyrilometodských učeníkov, počas dišpút pred kráľom Svätoplukom Klement spolu s Gorazdom bránili svetlú pamiatku svojich učiteľov, svätých bratov. Napr. v VIII. kapitole čítame: "A Metodovi učeníci odpovedali prostredníctvom Gorazda a Klementa: Že Metod je ešte živý, my veľmi dobre vieme od Pána hovoriaceho, že kto v neho verí, bude žiť, aj keby zomrel... V čomže hrešíme, keď máme takého učiteľa, ktorý žije v Bohu, ktorý je duchovne s nami a posilňuje nás proti vám ..."

No Svätopluk nakoniec rozhodol, že cyrilometodskí učeníci (najmä tí, čo prišli z Macedónie), majú opustiť krajinu. Klementov životopis o tom zaznamenáva v XI. kap.: "Aké slovo môže vyjadriť, čo potom urobila zloba, keď dostala moc... Jedných neľudsky mučili, u druhých rozkrádali príbytky, spájajúc ziskuchtivosť s bezbožnosťou. Iných nahých vláčili po tŕní, a pritom ľudí starých a takých, ktorí prekročili Dávidove hranice veku" (t. j. 70 rokov). Výslovne sa tu potom spomínajú Gorazd, Klement, Vavrinec, Naum a Angelár. Týchto piatich spolu so sv. Cyrilom a Metodom Bulhari uctievajú ako svätcov pod titulom "sedmopočetníci".

Ako som spomenul, Svätopluk sa rozhodol vyhnať cyrilometodských učeníkov. "Klement, vezmúc so sebou Nauma a Angelára, dal sa na cestu k Dunaju... A keď prišli do Belehradu, do mesta najslávnejšieho z tých, čo leží na Dunaji, prišli k vojenskému veliteľovi Boritakanovi. Jemu rozpovedali všetko, čo sa im prihodilo. Z toho si urobil predstavu, že sú to veľkí ľudia a blízki Bohu, a pokladal za nevyhnutné poslať týchto cudzincov bulharskému kniežaťu Borisovi, lebo vedel, že Boris túži za takými ľuďmi... Keď prišli k Borisovi, prijal ich s poctami, ako sa patrilo na ctihodných mužov..."

Knieža Boris práve vtedy rozmýšľal, ako uviesť do Bulharska sloviensku kultúru a bohoslužbu. A preto mu vyhnaní cyrilometodskí učeníci prišli veľmi vhod. Boris si niektorých ponechal vo svojom sídle Preslave, kým Klementa a iných poslal do Macedónie. Tu sa stal Klement učiteľom ľudu a hlásateľom evanjelia. "Vskutku, navštevujúc všetky kraje, ktoré sme spomenuli (totiž krajinu okolo Ochridského jazera), velehlasne hlásal pohanom Božie spasenie a vôbec všetkým, a viedol rozhovory o spasiteľných Božích prikázaniach a o božských dogmách, a dokazoval, že ako pobožný život bez zdravých zásad je v skutočnosti mŕtvy, tak aj dogmy bez života neprivádzajú k večnému životu" (XVIII. kap.).

Jeho životopis nás potom informuje, že Klement zakladal tak základné, ako aj vyššie školy, hlavne školu pre výchovu kňazov. Životopisec zaznamenal, že tam vychoval 3 500 kňazov. O výchove detí hovorí: "Nikdy sme ho nevideli nečinného. Keď vyučoval deti, jedným ukazoval, ako sa píšu písmená, druhým vysvetľoval zmysel napísaného, iným prispôsoboval ruky na písanie... Inokedy sa oddával modlitbe, a to nielen vo dne, ale aj v noci; alebo sa zaoberal čítaním, alebo písal knihy... (XVIII. kap.).

Tu si môžeme položiť otázku, aké písmo učil deti? Odpoveď je jasná: glagolské. Hoci si Boris vo východnom Bulharsku žiadal, aby niekto zostavil jednoduchšie písmo, a zostavil ho kňaz Konštantín Preslavský, Klement zostal po celý život verný pôvodnému glagolskému písmu a v tom smere pokračovala aj jeho škola. Tam v Macedónii vznikli až dodnes zachované staroslovienske bohoslužobné knihy napísané glagolským písmom (zachovali sa na hore Sinaj).

Okrem vyučovania v škole Klementov životopisec spomína ešte jednu osvetovú činnosť medzi ľudom: sadenie a štepenie ovocných stromov. "Pretože v tom kraji rástli iba divé stromy,... priniesol z Grécka ovocné stromy rôzneho druhu a štepením urobil plodonosnými plané stromy ..." (XXIII. kap.)

Veľký obrat v Klementovom živote nastal roku 893, keď ho cár Simeon ustanovil za velického biskupa. Je to kraj okolo rieky Velika na sever od Ochridského jazera. Týmto činom sa Klement stal vôbec prvým slovanským biskupom. Lebo Gorazd, hoci bol sv. Metodom určený za biskupa, bol vysvätený pravdepodobne až roku 898. Odvtedy "starostlivosť o národ učinil pre seba pokrmom a potešením" (XXI. kap.).

Medzitým, ako sme spomenuli, sa venoval aj literárnej práci. Okrem už spomenutých Žití a Pochvál svojich učiteľov Cyrila a Metoda preložil liturgickú knihu Pentekostár, ktorá sa tiež nazýva Mineja cvietnaja a obsahuje liturgické texty od Veľkej noci po sviatok Zoslania Ducha Svätého. Ďalej zostavil životopisy svätých Otcov (najmä pustovníkov), Pochvalné slová na česť presvätej Bohorodice, sv. Jána Krstiteľa atď., a Kázne na rôzne sviatky cirkevného roku. Týchto sa doteraz našlo asi 30.

"Napokon zhrbený starosťou a zmorený prácou sa rozhodol zriek-nuť biskupského úradu..." (XXV. kap.). No cár Simeon neprijal toto zrieknutie, a tak Klement ostal biskupom do svojej smrti. No v starobe sa utiahol do kláštora sv. Pantelejmona, ktorý sám založil a zriadil v Ochride. Tu zomrel vo vysokom veku 27. júla 916 a bol pochovaný v kláštornom chráme.

Jeho životopisec takto zhŕňa jeho život: "Za vzor života si postavil veľkého Metoda a staral sa a modlil za to, aby sa neodklonil od jeho nasledovania. Jeho život a činnosť postavil za základ svojho osobného konania. Podľa neho starostlivo zobrazoval seba akoby nejaký obraz maliara, skúseného v umení. Veď on ako nikto iný poznal jeho (t. j. Metodov) život, lebo od mlada ho nasledoval a videl svojimi očami všetky skutky svojho učiteľa (XXIII. kap.)."

Sv. Klement Ochridský je u Slovákov skoro celkom neznámy. A nie je to správne. Veď 23 rokov svojho života venoval slovenskému ľudu. Bolo by potrebné vzbudiť a rozšíriť medzi nami jeho úctu. V Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme sa prechováva jeho relikvia, ktorú daroval tomuto ústavu skopsko-ochridský arcibiskup Macedónskej cirkvi Dositej.

Sviatok sv. Klementa Ochridského je spolu so sv. Gorazdom a spoločníkmi 27. júla. No niektoré kalendáre ho uvádzajú osobitne 9. augusta.