Svätá Mária Magdaléna (Magdalská, z Magdaly) je biblická svätica. ktorú po Panne Márii spomínajú evanjeliá najviac. Patrila medzi ženy, ktoré sprevádzali Krista, podľa možností mu slúžili, stáli pod jeho krížom a boli prvými svedkami jeho vzkriesenia.

Západná kresťanská tradícia od čias sv. Gregora Veľkého (koniec 6. stor.) stotožňovala Máriu Magdalskú s hriešnicou, ktorá Ježišovi umývala nohy slzami a utierala ich svojimi vlasmi (Lk 7,36-50). Kristus jej odpustil mnohé hriechy, lebo preukázala veľkú lásku. Západní cirkevní otcovia spájali túto udalosť so zmienkou evanjelií, že Ježiš vyhnal z Márie Magdalény sedem zlých duchov (Mk 16,9; Lk 8,2). Preto pokladali túto sväticu za kajúcnicu, za obrátenú hriešnicu.

Toto ponímanie prešlo aj do liturgie. Niektorí dokonca pokladali nepomenovanú hriešnicu z Lukášovho evanjelia, Máriu Magdalénu, a Máriu z Betánie za jednu a tú istú osobu. No kým Máriu z Magdaly a Máriu z Betánie treba jasne odlíšiť, bezmennú hriešnicu by bolo možné stotožniť s jednou z nich. Lebo silné citové prejavy kajúcej hriešnice majú istú podobnosť s citovo silnou scénou stretnutia sa Magdalény so zmŕtvychvstalým Ježišom (por. Jn 20,11n). No takisto možno v poníženom utieraní nôh vlasmi vidieť gesto, ktoré sa opakovalo v Betánii, keď Lazárova sestra Mária pomazala Ježišove nohy vzácnou masťou a poutierala ich svojimi vlasmi.

Novší západní biblisti sa prikláňajú k mienke východných cirkevných otcov, že tri spomínané ženy treba pokladať za tri celkom odlišné osoby. V tom prípade ostáva nejasná poznámka evanjelií, že Ježiš vyhnal z Márie Magdalskej sedem zlých duchov. No je aspoň jasné, že treba opatrnejšie narábať s výrazom "verejná hriešnica".

Čo vieme o živote Márie Magdalény?

Jej prímenie prezrádza, že pochádzala z rybárskeho mestečka Magdala, ktoré ležalo na západnom brehu Genezaretského jazera. Na Západe zaužívaný výraz Magdaléna pochádza z latinského tvaru tohto mena a znamená jednoducho "Magdalská".

Táto Mária z Magdaly sa stretla s Ježišom Kristom, keď bola vo veľmi zlom duševnom, možno i telesnom rozpoložení. Markovo a Lukášovo evanjelium iba skúpo poznamenáva, že Ježiš z nej vyhnal sedem diabolstiev. Čo to bolo? Mimoriadne ťažký stav posadnutosti alebo veľké neresti, ktoré držali v zajatí túto ženu? Mnohí, najmä západní vysvetľovatelia Svätého písma pripúšťali druhý prípad, a preto pokladali Magdalénu za veľkú hriešnicu, ktorá po stretnutí s Kristom celkom zmenila svoj život.

Mária Magdalská sa pravidelne zdržiavala v skupine žien, ktoré pomáhali Ježišovi v každodenných hmotných potrebách a vytrvali pri ňom, aj ked' sa rozutekali jeho najbližší učeníci.

Evanjeliá hovoria o galilejských ženách iba málokedy a akoby mimochodom. Ale aj z týchto kusých správ vidieť, že šľachetné ženy milovali Krista úprimnou a praktickou láskou. Keď mu mohli nejako pomôcť, ochotne mu pomohli. A keď to nebolo možné, aspoň ostali pri ňom a spolucítili s ním. Tak to bolo pri ukrižovaní. Učeníci sa zo strachu rozutekali. Ženám azda nehrozilo také nebezpečenstvo, akého sa mohli obávať apoštoli, ale byť v Ježišovej blízkosti, keď ho židovské a rímske úrady odsúdili na smrť ako zločinca a keď' ho rozdivená masa ľudí preklínala a opľúvala, si vyžadovalo veľa statočnosti.

Úprimnú lásku galilejských žien, medzi ktorými evanjeliá spomínajú takmer vždy na prvom mieste Máriu z Magdaly, možno vidieť z ich počínania po Ježišovom ukrižovaní. Ženy starostlivo sledovali všetko, čo sa robí s Ježišom. Videli, ako Jozef z Arimatie s Pilátovým dovolením prevzal Kristovo telo, ako Nikodém priniesol myrhu zmiešanú s aloe a ako mŕtveho Ježiša, natretého masťamí a zavinutého do plátna odniesli do skalného hrobu, ku ktorému potom privalili veľký kameň. Robili to náhlivo, lebo po západe slnka sa začínala veľká sobota a vtedy sa už nič také nesmelo robiť.

Ženy sa mohli uspokojiť s vedomím, že urobili, čo mohli. Ich obdivovaný učiteľ a divotvorca je už pochovaný a uzavretý veľkým kameňom, ktorý je pre slabé ženy neprekonateľnou prekážkou. Ale milujúce ženy tak nerozmýšľali. Nevedeli ešte, ako to budú môcť uskutočniť, ale rozhodli sa, že hneď po skončení sviatku si ony vezmú na starosť Kristovo telo a poriadne ho zabalzamujú, aby mu urobili aj túto poslednú službu a zároveň poctu. Preto si dobre všímali, kam ho muži pochovávajú. Evanjelista Marek hovorí: "Mária Magdaléna a Mária, matka Jozefova, pozorovali, kam ho položili." (Mk 15,47.) A len čo v sobotu zapadlo slnko, to znamená, že sa skončil záväzok sviatočného pokoja, ženy sa dali hneď do práce. Evanjelista píše: "Keď sa pominula sobota, Mária Magdaléna a Mária, matka Jakubova, i Salome nakúpili voňaviek, aby ho mohli ísť pomazať" (Mk 16,1). Večer sa už nedalo viac urobiť. Ale na druhý deň včasráno sa vybrali k hrobu. Trápilo ich len jedno: kto im odvalí veľký kameň. Keď však prišli na miesto, s údivom zistili, že je odvalený. Stalo sa to, čo nečakali: ich vernú lásku, ktorá sa neskončila s Ježišovou smrťou, odmenil Kristus tým, že sa tieto statočné služobníčky stali prvými svedkami jeho zmŕtvychvstania.

Pri opisovaní tejto scény evanjelista Ján prezrádza mimoriadnu horlivosť Márie Magdalény. Nemohla sa dočkať toho pamätného rána. "Prišla ešte za tmy k hrobu a zbadala, že kameň je odvalený. Bežala teda k Šimonovi Petrovi a tomu ďalšiemu učeníkovi, ktorého Ježiš miloval, a hovorí im: 'Vzali Pána z hrobu a nevieme, kde ho uložili´. Peter a ten ďalší učeník sa teda pobrali k hrobu ..." (Jn 20,l-3n.) K hrobu sa vrátila aj Magdaléna. Lenže muži boli rýchlejší. Kým prišla, dvaja apoštoli už zistili, že hrob je prázdny a ponáhľali sa oznámiť to ostatným učeníkom.

Mimoriadna láska Márie Magdalény k Ježišovi sa neuspokojila prázdnym hrobom ani zjavom anjelov, o ktorých hovorí evanjelium. Kristus ju oslobodil od "siedmich diablov", on dal zmysel jej životu a ona sa nevedela zmieriť s myšlienkou, že by ho mala celkom stratiť. Preto sa nemohla odlúčiť od prázdneho hrobu a plakala. A keď sa jej akýsi muž opýtal, prečo plače, ona - predpokladajúc, že je to záhradník - mu predložila nezvyčajnú prosbu: "Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kam si ho položil a ja si ho vezmem!" Vtedy ju zdanlivý záhradník oslovil jej vlastným menom a ona spoznala, že je to Ten, ktorého hľadá. A naradostená utekala znova, tentoraz s Ježišovým posolstvom, k učeníkom a zvestovala im, že videla Pána. (Por. Jn 20,11nn.)

Jánovo evanjelium pri opisovaní Ježišovho zmŕtvychvstania azda priveľmi zaostruje pozornosť na Máriu Magdalénu. Ale môžeme povedať, že právom, lebo nám tým približuje pamätnú udalosť, o ktorej sa iba krátko zmieňuje Markovo evanjelium: "Po zmŕtvychvstaní, ráno prvého dňa v týždni, ukázal sa najprv Márii Magdaléne... " (Mk 16,9.).

O ďalších životných osudoch magdalskej svätice nevieme nič určité. Je veľmi pravdepodobné, že sa spolu s inými ženami aspoň za istý čas pridŕžala apoštolov a spolupracovala s nimi v prvej Cirkvi. Istotne bola medzi ženami, ktoré spolu s Ježišovými učeníkmi očakávali zoslanie Ducha Svätého a o ktorých Skutky apoštolov poznamenávajú: "Títo (apoštoli) všetci svorne zotrvávali v modlitbe spolu so ženami i s Máriou, Ježišovou matkou, a s jeho bratmi." (Sk 1,14.)

Neskoršie legendárne správy o sv. Márii Magdaléne sa zhodujú v tom, že odišla z Jeruzalema. Niektoré tvrdia, že prišla spolu s Lazárom z Betánie až do Provensalska (terajšie južné Francúzsko). Azda vážnejšie treba brať početné a pomerne staré zmienky, že Magdaléna prišla do Efezu v Malej Ázii, tam zomrela a tam bola aj pochovaná. Odtiaľ údajne preniesli koncom 9. alebo začiatkom 10. storočia jej telesné pozostatky do Carihradu.

Akákoľvek je už skutočnosť, nám môže postačiť to, čo vieme o Márii Magdaléne z evanjelií, aby sme mohli obdivovať jej ušľachtilú lásku a aby sme sa jej príkladom povzbudili k vernosti Ježišovi Kristovi. K vernosti, ktorú nemôže otriasť ani nenávisť Kristových nepriateľov, ani hrob.