Niektoré slovenské kalendáre zaraďujú na deň 20. júla pripomienku sv. Pauly. V celocirkevnom kalendári sa v tento deň uvádza skupina damaských (z mesta Damask v Sýrii) mučeníkov, medzi ktorými sa tiež spomína sv. Paula. Keďže však v starších zmienkach o skupinách kresťanských mučeníkov v Damasku a v palestínskej Cézarei sa v obidvoch vyskytuje iba meno Pavol (v mužskom tvare), historici predpokladajú, že medzi týmito mučeníkmi nebola Paula, ale Pavol a že ženský tvar mena vznikol iba neskorším chybným prepisom (v latinčine Paulus-Paula).

Medzi sväticami sa však vyskytujú viaceré s menom Paula, ibaže zoznamy svätých ich zaraďujú na iný deň. Osobitne významná je zo staroveku sv. Paula Rímska, ktorá žila v rokoch 347-406 a o ktorej sa zachovalo pomerne veľa údajov. Patrila do skupiny rímskych dám, ktoré viedli Bohu zasvätený život pod vedením cirkevného učiteľa sv. Hieronyma.

Paula sa narodila v Ríme 5. mája 347. Jej rodičia boli kresťania. Matka Blesilla pochádzala z popredných rímskych rodov Scipiónov a Grakchovcov, kým otec Rogatus bol gréckeho pôvodu. Jej plné meno bolo Cornelia Emilia Paula Asinia. Ako 15-ročná sa vydala za istého Tossocia, ktorý sa nazýval aj Július.

Tossocius bol pohan a nejavil záujem o kresťanstvo. No na druhej strane nerobil nijaké ťažkosti manželke pri vykonávaní náboženských povinností a v živote podľa kresťanských zásad. Žili vo vzájomnom porozumení.

Mali päť detí. Najprv sa im narodili štyri dcéry: Blesilla, Paulína, Rufína a Eustochium, nazývaná aj Júlia. Piaty bol syn-dedič nazvaný Tossocius podľa otca. Zvláštnosťou bolo meno najmladšej dcéry Eustochium a nie Eustochia, hoci aj toto sa vyskytovalo v staroveku.

Rodina bola bohatá a Paula aj primerane tomu žila. Prepychovo sa obliekala, dala si upravovať účes podľa najnovšej módy a do bazilík či na návštevy sa dala nosiť na nosidlách alebo sa vozila na koči, aby si nezašpinila drahocenné črievice. Avšak na rozdiel od iných rímskych matrón, ktoré boli surové voči slúžkam, ba neraz trýznili aj svoje kaderníčky, Paula sa správala veľmi láskavo voči svojmu služobníctvu. Okrem toho s netajeným obdivom sledovala život a činnosť nábožných panien a vdov, ktoré sa stretali na rímskom pahorku Aventíne v paláci matróny Marcely (bližšie o nej v životopise na 31. januára, kde pestovali vysokú náboženskú kultúru a usilovali sa žiť podľa evanjeliových rád.

Veľký obrat v Paulinom živote znamenala nečakaná predčasná smrť jej manžela. Zomrel r. 379 po sedemnástich rokoch manželstva, keď ona mala 32 rokov. Ťažký zármutok ju takmer priviedol do hrobu. Ale spamätala sa a po krátkom čase kráčala s mladučkou dcérou Eustochium na Aventín, kde žiadala Marcelu, aby ich prijala do svojho asketicko-študijného krúžku, ktorý sa v mnohom podobal rehoľnej komunite.

Marcela s družkami ich privítali s otvoreným náručím, lebo vedeli o ich príkladnom kresťanskom živote. Dospievajúca dcéra sa mohla dlhšie zdržiavať v Marcelinom dome, kým Paula dochádzala iba na isté vážnejšie programy, lebo sa musela starať o rodinu. Zato sa však usilovala zmeniť svoj život a život svojej domácnosti vrátane služobníctva. Odvtedy sa veľmi jednoducho šatila: nosila iba tmavú tuniku. Pre všetkých vo svojom dome zaviedla spoločnú modlitbu, rozjímanie o Sv. písme a charitatívne skutky, na ktoré venovala veľkú časť svojho majetku. Jej štedrosť pociťovali chudobní zo všetkých rímskych štvrtí. Príbuzní ju za to karhali a vyčítali jej, že márni dedičstvo svojich detí. Ona im odpovedala, že im zanecháva cennejšie dedičstvo: Kristovo milosrdenstvo.

Nábožná a učená matróna Marcela hľadala pre svoje spoločenstvo primeraného duchovného vodcu. Nebolo to ľahké, lebo Marcela a jej družky boli nábožnejšie a teologicky vzdelanejšie ako mnohí kňazi tých čias. Nečakane im prišla na pomoc Božia prozreteľnosť. V r. 382 prišiel z Carihradu do Ríma veľký askéta a cirkevný učenec sv. Hieronym. Sprevádzal na rímsku biskupskú synodu dvoch východných biskupov: Paulína z Antiochie a Epifania z Konštancie (Salaminy) na ostrove Cyprus.

Paula poskytla pohostinstvo 74-ročnému cyperskému metropolitovi Epifaniovi. Od neho sa dozvedela o kvitnúcich asketických spoločenstvách v Palestíne a Egypte. Zatúžila vybrať sa do tých končín.

Keď dvaja východní biskupi odišli, Hieronym zostal v Ríme. Pápež Damaz si ho ponechal ako tajomníka, ako cirkevného učenca a znalca východných vecí a zvlášť ako odborníka vo Sv. písme. Pápež chcel, aby Hieronym zrevidoval starý latinský preklad Nového zákona a aby na základe znalosti východných jazykov urobil nový preklad starozákonných kníh.

Marcela využila túto príležitosť a požiadala učeného biblistu o duchovné vedenie dámskeho asketického spoločenstva a o pomoc pri štúdiu Sv. písma. Učený askéta po istom váhaní súhlasil. Na Hieronymových biblických prednáškach sa s veľkým záujmom zúčastňovala aj Paula. Bolo jej to možné, lebo dobre ovládala latinský a grécky jazyk. Naučila sa aj po hebrejsky, takže zakrátko mohla spievať žalmy v hebrejskom origináli.

Paulu nasledovala do asketického spoločenstva aj najstaršia dcéra Blesilla. Táto sa síce vydala, ale už po siedmich mesiacoch jej zomrel manžel. Vtedy sa pripojila k matke. Avšak tvrdý život a pôsty podlomili jej slabé zdravie, takže čoskoro zomrela. Bolo to na jeseň 384. Citlivá matka ťažko prežívala túto stratu. Pri pohrebe dcéry zamdlela, takže ju museli odniesť. Mnohí ľudia vtedy reptali tak proti nej, že ničí rodinu, ako aj proti Hieronymovi, že navádza ženy na spôsob života, ktorý nie je pre ne.

Hieronym si popudil proti sebe aj časť rímskeho duchovenstva. Mnohí ťažko znášali jeho mravokárne pripomienky a búrili sa aj proti úprave starolatinského prekladu Sv. písma, ktorý sa nazýval Itala. Hoci Hieronym robil nový preklad na žiadosť pápeža Damaza, dlho trvalo, kým sa ujal v Cirkvi a stal sa známym pod menom Vulgata. Po Damazovej smrti (11. decembra 384) nový pápež Siricius nejavil o Hieronymove služby záujem. Preto tento asketický učenec v auguste 385 odcestoval na Blízky východ, kde sa napokon usadil v jednej jaskyni pri Betleheme.

Vtedy sa Paula rozhodla spolu s dcérou Eustochium a niektorými inými družkami odísť do Svätej zeme. Jednak chcela byť v blízkosti sv. Hieronyma a jednak chcela založiť ženský kláštor na miestach posvätených životom a utrpením Pána Ježiša. Trom deťom, ktoré ostali v Ríme, dala dostatočný podiel z rodinného majetku. Dcéra Paulína sa medzitým vydala za istého Pammachia. Tej matka zverila mladšiu dcéru Rufínu, ktorá už bola dospelá, a nedospelého syna Tossocia. Zvyšnú časť majetku Paula predala, aby mala peniaze potrebné na podujatia, ktoré chcela uskutočniť.

Z rímskeho prístavu Ostia malé ženské spoločenstvo plávalo do Seleucie pri Antiochii v Sýrii. Tam ich už čakal Hieronym a antiochijský biskup Paulínus, ktorý sa im usiloval odplatiť rímske pohostinstvo. Paulínus ich odprevadil až do Jeruzalema. Pod Hieronymovým vedením a s jeho odborným výkladom pútničky navštívili pamätné miesta vo Svätej zemi a niektoré mníšske spoločenstvá v Egypte. Odtiaľ sa v lete 386 vrátili do Betlehema. Tam dala Paula postaviť tri budovy: jednu pre Hieronyma a mužských mníchov, druhú pre ženskú komunitu a tretiu pre pútnikov, ktorí prichádzali do Sv. zeme.

Do ženského kláštora sa hlásili panny a vdovy zo všetkých častí Rímskej ríše. Paula ako hlavná predstavená ich rozdelila do troch skupín podľa ich spoločenského stavu a stupňa vzdelania. Každá skupina mala svoju predstavenú. Mali však spoločný kostol, kde sa stretali pri bohoslužbách a spoločných modlitbách. V nedeľu chodili do baziliky Narodenia. Celodenný program mníšok vypĺňala modlitba, štúdium Sv. písma a práca. Väčšinou zhotovovali rúcha pre kláštor a obleky pre chudobných toho kraja. Jedli jednoducho a zdravo, bez mäsa a vína, ktoré používali iba v čase choroby.

Paula viedla mníšske spoločenstvo ani nie tak rozkazovaním a predpismi, ako skôr dobrým príkladom v modlitbe, v práci a v skutkoch pokánia. Jej najvernejšou nasledovníčkou bola dcéra Eustochium, ktorá sa napokon stala jej nástupkyňou vo vedení kláštora. Boh ju neušetril ani od vnútorných bojov ani od vonkajších skúšok. Z Ríma jej chodili správy, ako jedno za druhým zomreli jej deti: Rufína, Paulína a Tossocius, ktorý sa medzitým oženil a zanechal po sebe dcérku - Paulu mladšiu, ktorá neskôr prišla do Sv. zeme a vstúpila do kláštora, ktorý založila jej babka a menovkyňa.

Paulu nemálo trápili tiež nezhody, ktoré mal jej obdivovaný učiteľ a duchovný vodca Hieronym s aquilejským biskupom Rufínom a jeruzalemským biskupom Jánom. Miernila jeho ostrosť, s ktorou odsudzoval omyly váženého teológa a askétu Origena. Na druhej strane podporovala tak hmotne ako aj živým záujmom Hieronymove biblické práce, takže sa s dcérou Eustochium zaslúžila o trvalé hodnoty ktoré Hieronym zanechal Cirkvi na poli biblickej vedy.

Sama i spolu s Hieronymom Paula volala Marcelu, aby prišla z Ríma do Betlehema, ale tá to nepokladala za dobre možné.

Niekedy v rokoch 402-403 Paula ťažko ochorela. Dcéra Eustochium ju verne opatrovala až do 26. januára 406, kedy jej pozoruhodná matka zomrela. Mala veľmi slávnostný pohreb. Biskupi niesli jej rakvu. Žalmy sa spievali v latinskej, gréckej a sýrskej reči. Pochovali ju v Betleheme. Neskôr v blízkosti baziliky Narodenia, údajne nad jej hrobom a nad hrobom jej dcéry Eustochium, ktoré sa obidve uctievajú ako sväté, postavili im zasvätený kostol.

Dnes pripomína dávnu prítomnosť sv. Pauly v Betleheme oltár a náhrobný kameň v blízkosti jaskyne Narodenia. Jej ostatky so závojom sa od čias cisára Karola Veľkého uctievajú v striebornej schránke v katedrále francúzskeho mesta Sens.

Sviatok tejto sv. Pauly pripadá na výročitý deň jej smrti, t.j. na 26. januára.