Život bl. Petra Juraja Frassatiho prebehol v prvej štvrtine 20. storočia a bol silno poznačený problémami, ideálmi a zápasmi tejto epochy. Preto mu venujeme trocha väčšiu pozornosť. Základné postoje tohto blahoslaveného, jeho reakcie na rozličné situácie a dôležité životné rozhodnutia sú veľmi aktuálne aj na konci toho istého storočia.

Bl. Peter Juraj, známy pod menom Pier Giorgio (čít. Pijer Džordžo/ pís. aj Piergiorgio) Frassati pochádzal z piemontského kraja v severozápadnom Taliansku. Narodil sa v meste Turíne 6. apríla. 1901. Jeho otec Alfredo Frassati bol liberálny politik a majiteľ turínskych novín "Gazzetta Piemontese". Neskoršie založil denník "La Stampa", ktorý doteraz patrí medzi najrozšírenejšie celotalianske noviny. Matka Adelaida rod. Ametis bola takisto liberálne založená. Veľa času a energie venovala maľovaniu. Niektoré jej obrazy dosahovali slušnú úroveň a dostali sa na verejné výstavy.

Hoci manželia Frassatiovci boli nábožensky chladní, rešpektovali katolícku Cirkev a aj svojho syna Pier Giorgia dali pokrstiť vo vlastnom dome štyri dni po narodení. Ináč v domácnosti udržiavali prísny režim a deti učili dôslednému poriadku. Hoci táto domáca disciplína bola niekedy prichladná a pritvrdá, nepotlačila v deťoch cit hrejivej ľudskosti.

Pier Giorgio prejavoval od malička silnú povahu. Bol hrmotný a rád bol pánom situácie. Keď mal 17 mesiacov, narodila sa mu sestra Luciana. Sprvoti v nej videl rušiteľku jeho nárokov, ale postupne sa s ňou spriatelil a dobre si rozumeli.

Chlapcovi vychovávatelia čoskoro zbadali, že jeho snaha presadiť sa a dosiahnuť svoje nebolo číre sebectvo. Pier Giorgio vedel byť dobrosrdečný a veľkodušný voči iným. Keď býval s rodičmi vo vidieckej vile v obci Pollone, ako trojročný chodil do tamojších detských jasieľ. Raz pri obede zbadal, že jedno z detí dali jesť osobitne do kúta miestnosti, lebo malo akúsi vyrážku. Dieťa sa nešťastne tvárilo a nemalo chuť do jedla. Pier Giorgio vzal svoju misku s jedlom a šiel k malému vydedencovi. Tam sa s ním poctivo podelil o jedlo systémom: jednu lyžičku tebe, druhú mne. V malom kamarátovi sa takto objavila chuť do jedla a bol celý šťastný. Inokedy zas u nich doma prosila almužnu akási mladá žena. V náručí mala bosé dieťa. Pier Giorgio si vyzul topánky a punčochy a dal jej pre dieťa. Potom sa rýchlo stratil, aby to druhí nezbadali. Teda láska k slabším a dobročinná veľkodušnosť bola chlapcova charizma, ktorá sa už od detstva začala rozvíjať.

Na česť pani Adelaide Frassatiovej treba povedať, že nielen dala pokrstiť svoje deti, ale dbala aj o ich základnú náboženskú výchovu. Pravda, zväčša ju prenechala katechétom a duchovným, ale aj ona sa pričinila tam, kde nemožno nahradiť rodinnú výchovu. Tak v nedele a sviatky chodila s deťmi do kostola a pravidelne sa s nimi ráno a večer modlila. Nie dlhé modlitby, ale pekne po kľačiačky a sústredene. Niekedy vedela dokonca riešiť katechetické ťažkosti svojich ratolestí. Tak keď sa malý Pier Giorgio pri vyučovaní katechizmu dozvedel, že sv. Jozef nebol skutočným otcom Pána Ježiša, bol celý nesvoj. Večer už v nočnej košeli prišiel za matkou a pýtal sa jej: "Bol Ježiško sirota?" Matka ho uspokojila, že nie. "Mal úžasnú mamu a dokonca dvoch otcov: jedného na nebi a druhého na zemi." Chlapcova tvár sa vyjasnila a šiel spokojne spať.

Teda Pier Giorgio bol veľkodušný, rád sa modlil a pozorne sa učil katechizmus. Ale mal jednu veľkú slabosť - nerád študoval. A to robilo starosti rodičom, ktorí chceli, aby ich pekný, inteligentný a energický syn dosiahol významné postavenie v živote.

Základné vzdelanie dosiahli obidve deti doma pomocou súkromných učiteľov. Ale bolo treba prejsť na verejnú školu. Rodičia dali študovať obidve deti spoločne, aby si navzájom pomáhali, lebo hoci v praktickom živote bol zreteľne samostatnejší Pier Giorgio, v štúdiu bola serióznejšia a dôslednejšia jeho o poldruha roka mladšia sestra Luciana. V októbri 1911 nastúpili do gymnázia D'Azeglio. Prvý rok sa skončil dobre. Ale na konci druhého roka Pier Giorgio prepadol z latinčiny. Prešiel do jezuitskej školy, ktorá mala meno "Istituto Sociale" (Sociálny ústav). Keď tam šťastlivo skončil školský rok, v októbri 1914 sa vrátil do štátneho lýcea D'Azeglio. Tam však po troch rokoch znovu prepadol z latinčiny. Opäť prešiel do jezuitského Sociálneho ústavu.

Rodičia boli nešťastní. Chceli mať zo syna najmenej riaditeľa novín La Stampa, ak nie viac. Veď jeho otec sa medzitým stal senátorom. Vedeli, že chlapec má patričné rozumové schopnosti, ale jeho záujmy boli kdesi inde. Usiloval sa študovať, lebo to pokladal za svoju prvoradú povinnosť. Avšak jeho hlavný záujem bol v duchovnom živote a v starostlivosti o tých, ktorí potrebovali pomoc. Azda preto bol úspešnejší v Sociálnom inštitúte, lebo tam mohol dobre spojiť štúdium s duchovným životom. Tam si osvojil každodennú účasť na sv. omši a na sv. prijímaní, čo si potom udržal po celý život. Tam sa stal členom náboženských združení Mariánskej kongregácie, Apoštolátu modlitby a Eucharistickej ligy. Často sa modlieval ruženec; vo svojej izbe i vonku, sám aj s inými.

To bol pre rodičov ďalší úder. Nechceli mať zo syna náboženského "bigota". A ešte keby chcel byť rehoľníkom alebo kňazom! Matka prezradila istej rehoľnej sestre, že v takom prípade by bolo lepšie, keby po skončení štúdia zomrel. Bolo to strašné želanie - proroctvo matky, ktorá mala rada tohto čudného živáňa a vedela, že on ju tiež má rád. Veď neraz jej posluhoval pri maľovaní, zvlášť keď bolo treba niesť celé maliarske zariadenie do terénu. A aký bol nadšený, keď kráľ Viktor Emanuel III. kúpil na Benátskom bienále obraz, ktorý namaľovala mama.

Kto však videl atletického mládenca, ako pláva ako jazdí na koni alebo na bicykli a pritom si spieva a ako stúpa do hôr medzi ľadovce, ten nemal dojem, že takémuto chlapcovi hrozí bigotnosť. Najmä do hôr chodil rád. Niekedy šiel na takú túru ešte za tmy a celkom lačný, aby sa mohol po ceste zastaviť v niektorej dedine na sv. omši a na sv. prijímaní. Pri pobyte v rodičovskej vile v Pollone si neraz zavčas ráno vybehol do blízkej mariánskej svätyne Oropa. Robil to tak, aby sa vrátil, kým ostatní budú vstávať, aby nerušil domáci denný program.

Do Pier Giorgiovho dospievania vážne zasiahla prvá svetová vojna. Po jej vypuknutí sa Taliani rozdelili na "neutralistov", ktorí nechceli zasahovať do vojny, a na "interventistov", ktorí chceli vypovedať vojnu Rakúsku. Frassatiovci boli jednoznačne proti vojne. V tom boli otec so synom zajedno. Iba v odôvodnení svojho postoja sa líšili. Kým otec myslel iba na dobro svojej krajiny, syn myslel na záujmy všetkých, ktorých môže vojna postihnúť. Myslel na všeobecné bratstvo, ktoré hlásal Ježiš Kristus, myslel na svätého pápeža Pia X., ktorý vystríhal pred vojnou a zomrel od žiaľu po jej vypuknutí, myslel na jeho nástupcu Benedikta XV., ktorý vojnu odsúdil, myslel na nevyčísliteľné škody na veciach i na životoch.

Napokon sa predsa presadili interventisti. Taliansko vstúpilo do vojny 24. mája 1915. Pier Giorgia sa to veľmi dotklo. Vyhlásil, že by hneď obetoval život za to, aby sa vojna skončila. No neostal nečinný. Pomáhal utečencom a rodinám vojakov, ktorí šli na front. V r. 1917 mal konať "predvojenskú službu". Prihlásil sa na poľnohospodársky kurz na inštitúte Bonafous v Turíne. Takto dosiahol diplom pre civilnú službu. Keďže vedel jazdiť na koni, dali mu za úlohu viesť poľné práce.

Dňa 4. novembra 1918 sa rozšírila správa, že Taliansko uzavrelo prímerie s Rakúskom. Pier Giorgio bol vtedy v obci Pollone. Keď počul veľkú novinu, vybehol na zvonicu a dal sa zvoniť, ako keby nikdy nemal prestať. Skupine mladých priateľov napísal:

V novembri 1818 sa Pier Giorgio zapísal na inžiniersku fakultu Turínskej polytechniky. Chcel byť banským inžinierom. Ovzdušie na univerzite bolo ťažké, lebo okrem mladých maturantov prišli študovať aj starší muži, ktorí sa vrátili z frontu, odkiaľ si priniesli veľa hrubosti a násilia. Nad mladým Frassatim sprvoti ohŕňali nos ako nad panským deckom. Avšak čoskoro zbadali, že slušný senátorov syn nie je z mäkkého cesta a že vie byť z neho dobrý kamarát a verný pomocník. On sa však tiež neskrýval s nárokmi na ich správanie. Keď sa dali neslušne rozprávať, začal si hvízdať. Previnilci vedeli, čo to znamená. Radšej prestali s hlúpymi rečami, ako by mali stratiť priateľstvo tohto sympatického mladého muža.

Pier Giorgio chcel aj na univerzite pokračovať v dobročinnosti. Preto sa 29. novembra 1918 prihlásil do "Konferencie sv. Vincenta". Bolo to medzinárodné združenie, ktoré založil v r. 1833 parížsky univerzitný profesor Frédéric Ozanam na pomoc chudobným rodinám. Mladý Frassati ako študent nemal veľa peňazí na rozdávanie, ale robil, čo mohol: nezamestnaným pomáhal nájsť prácu, chorým a starým zháňal lekársku pomoc, pričom im neraz sám poskytoval tie najnižšie služby. A podľa potreby telesnú pomoc dopĺňal duchovnou.

V r. 1919 sa objavila v talianskom politickom živote ľudová kresťansko-demokratická strana, ktorú založil kňaz Luigi Sturzo s politikom Alcide de Gasperim. Pier Giorgio sa stal oduševneným stúpencom tejto strany, v ktorej videl obrankyňu kresťanských zásad vo verejnom živote. Otec patril k inému politickému táboru, a preto bol nespokojný. No matka nemala nič proti tomu, aby sa syn stal členom katolíckeho univerzitného krúžku "Cesare Balbo". V tom istom čase chodil na schôdze protimarxistického robotníckeho krúžku "Girolamo Savonarola".

Tak to bolo aj na Kongrese talianskej katolíckej mládeže v Ríme začiatkom septembra 1921. Zišlo sa tam 50 000 mladých katolíkov z rozličných častí Talianska. Prišiel aj Pier Giorgio s priateľmi a so zástavou univerzitného krúžku Cesare Balbo. Dňa 4. septembra chceli usporiadať verejnú manifestáciu. S pápežom Benediktom XV. sa stretli vo vatikánskych záhradách.

Keď začali niektorí v sprievode - azda provokatéri - volať na slávu pápežovi, pripravená polícia sa usilovala rozohnať manifestantov. Pier Giorgio to vydržal dovtedy, kým jeden ozbrojenec nezačal biť mladíka v jeho blízkosti. Vtedy skočil ako lev a zrazil útočníka. Napriek tejto šarvátke sa masa mladých pohybovala dopredu. Prelomila aj policajný zátaras pri kostole Sta. Maria in Valicella. Až na Piazza Argentina sa oddielom kráľovskej gardy podarilo zablokovať mladým ďalší pochod.

Vojaci bili manifestantov pažbami pušiek a usilovali sa im vziať zástavy. Tak sa vrhli aj na zástavu turínskeho univerzitného krúžku. V zápase o ňu zlomili žrď, ktorá ostala v rukách študenta. Pier Giorgio stačil ešte zachytiť zástavu. Traja gardisti sa mu ju usilovali vytrhnúť. Mladý Frassati odrážal útoky s neuveriteľnou energiou, pričom nedbal na údery, ktoré utŕžil. Jeden z kamarátov mu podal palicu, aby sa mohol brániť. Pier Giorgio chytil zástavu medzi zuby a palicou sa oháňal okolo seba. Konečne ho premohli a spolu s mnohými inými ho zatisli do nádvoria blízkej väznice. Ale zástavu nepustil, hoci bola veľmi dotrhaná. Na väzenskom nádvorí posmeľoval a utešoval ostatných.

Privliekli a hodili do dvora aj istého doráňaného kňaza. Mladí s krikom protestovali. Stráže ich začali znovu biť puškami. Vtedy Pier Giorgio šiel k dôstojníkovi a ostro mu vyčítal, čo sa robí. Keď dôstojník zistil, že mladík je syn talianskeho veľvyslanca v Nemecku (vtedy bol Alfredo Frassati veľvyslancom v Berlíne), ospravedlnil sa a dovolil skrvavenému mladíkovi odísť. Ale ten vyhlásil, že odíde len vtedy, keď budú môcť odísť ostatní. Potom si Pier Giorgio kľakol na dlažbu vedľa raneného kňaza a vyzval aj ostatných, aby tak urobili a aby sa s ním pomodlili ruženec "za nás i za tých, ktorí nás bili". V jednej ruke držal ruženec a v druhej zachránenú zástavu.

Napokon v priebehu odpoludnia všetkých prepustili na slobodu.

Pier Giorgio mal neskôr príležitosť bojovať aj na pôde vlastného domu. Bolo to v r. 1924, keď Benito Mussolini prevzal moc a fašisti sa usilovali ovládnuť celý verejný život. Senátor Alfredo Frassati už nebol veľvyslancom v Nemecku. V istú júnovú nedeľu napoludnie, keď otec nebol doma, ktosi zvonil pri vchodových dverách. Keď šla slúžka otvoriť, stretla sa so šesťčlennou skupinkou mladých fašistov. Tí ju odsotili a bežali hore schodmi. Ich vodca hneď priskočil k telefónu a chcel vytrhnúť prípojku zo steny. Domáci sa práve chystali obedovať. Keď Pier Giorgio začul výkrik slúžky vyskočil od stola a bežal oproti útočníkom. Vrhol sa na chalana pri telefóne a tak ho zasypal údermi, že ten pokladal za najrozumnejšie utiecť. Ostatní nasledovali jeho príklad. Na bojisku ostala rozbitá váza, zrkadlo a poškodené obrazy. Pier Giorgio sa trocha upravil, umyl si ruky a pustil sa pokojne do "pastasciutty" (predkrmová cestovina), ktorú mal naloženú na tanieri.

Bolo obdivuhodné, ako sa mladý Frassati pokojne správal uprostred toľkých nebezpečenstiev. Čisté svedomie, dôvera v Boha a oddanosť spravodlivej veci ho robili silným a slobodným. Pokojne, bez obzerania sa chodil denne na sv. omšu a sv. prijímanie, bez obáv o svoju bezpečnosť navštevoval svojich chudobných chránencov v zlopovestných Štvrtiach mesta, a keď mu to čas dovolil, s nezakalenou radosťou vystupoval na končiare pokryté večným snehom a ľadom. Všetci obdivovali túto zdanlivú bezstarostnosť mladého človeka, ktorý mal toľko vážnych záujmov a podujímal sa na také ťažké úlohy. Rodičia v tom videli čosi detské, čo vážne ohrozuje synovu kariéru, a preto mu stále zdôrazňovali, aby sa poriadne venoval štúdiu.

Pier Giorgio sa usiloval v tomto bode vyhovieť rodičom, ako sa len dalo. Aj on sám mal záujem o úspešné zakončenie štúdia, lebo ako banský inžinier nechcel byť len technickým odborníkom, ale aj apoštolom medzi baníkmi. Preto usilovne študoval a s dobrým výsledkom skladal skúšky.

Štúdium prerušil iba keď ho otec volal do Berlína, kde bol od konca 1920 veľvyslancom. Pier Giorgio sa zdržal v Nemecku od marca do júna 1921. Otec i sestra Luciana chceli, aby sa s nimi zúčastňoval na rozličných recepciách a slávnostiach. On však prišiel vždy iba ku koncu a hoci sa správal spoločensky, bolo badať, že tam nie je vo svojej koži. Keď mu Luciana vyčitovala jeho počínanie, odpovedal jej s drsnou úprimnosťou: "Aký hlupák vymyslel tie recepcie?!"

Napriek neúčasti na diplomatických slávnostiach Pier Giorgio sa v Nemecku nenudil. Povojnové Nemecko bolo v zlom hospodárskom a spoločenskom stave. Veľvyslancov syn sa živo zaujímal o to, ako žijú študenti, robotníci a jednoduchí ľudia. Nadviazal mnohé priateľstvá s aktivistami študentskej mládeže a robotníkov. Zvlášť ho zaujala činnosť výnimočného kňaza dr. Karla Sonnenscheina, ktorého nazývali "berlínskym sv. Františkom". Tento dobrý a veľkodušný kňaz sa usiloval nielen o celkové (hmotné aj duchovné) povznesenie robotníkov a mládeže, ale chcel preklenúť triedne rozpory medzi robotníkmi a inteligenciou. Preto zakladal krúžky, v ktorých pracovali spoločne študenti s mladými robotníkmi. Čosi podobné chcel Pier Giorgio propagovať aj v Taliansku.

Pri navštevovaní chudobných a krúžkov používal tie najlacnejšie dopravné prostriedky, aby ušetrené vreckové mohol niekomu podarovať. Raz sa ho pýtali, prečo on, syn veľvyslanca, cestuje treťou vlakovou triedou. Odpoveď bola jednoduchá: "Pretože nejestvuje štvrtá". Mnohí ho obdivovali a sám otec nevedel, či sa má naňho hnevať alebo má byť naňho pyšný. Ale raz sa naozaj hneval, keď syn prišiel bez plášťa, ktorý daroval akémusi chudobnému. A pritom bol vonku 12-stupňový mráz.

Nemecko navštívil ešte raz v septembri 1921 po bojovnom kongrese v Ríme. Obnovil staré priateľstvá a utvoril nové. Vo Freiburgu im Breisgau, kde sa zúčastnil na kultúrnych konferenciách, bol hosťom Rahnerovej rodiny. Neskorší jezuiti a teológovia Karl a Hugo boli o niečo mladší od neho. Zapôsobil na nich úprimnou nábožnosťou a veľkým okruhom záujmov. Zavčas ráno chodil do kostola, zúčastňoval sa na konferenciách, navštevoval chudobných, pomáhal študentom, s otcom si vyšiel na koni do lesov Schwarzwaldu, pani Rahnerovej pomáhal šúpať zemiaky. Tá vyhlásila, že má sedem detí, ale Pier Giorgia by hneď prijala za svojho.

Dňa 6. apríla 1922 Pier Giorgio dosiahol plnoletosť - dvadsaťjeden rokov. Bol doma sám s tetou Elenou. Rodičia boli v Berlíne. Teta písala matke: "Chudák Pier Giorgio mal biedny sviatok. Kúpila som mu aspoň kvety. Večer ho navštívil priateľ. A potom spal do rána ako dieťa. Je vždy spokojný so všetkým."

Ak mal plnoletý vysokoškolák záujem o dajakú slávnosť, bola to slávnosť prijatia do Tretieho rádu sv. Dominika o necelé dva mesiace neskôr. Oddávna ho priťahoval duchovný život. Myslel aj na kňazstvo, ale zriekol sa ho jednak pre odpor rodičov a jednak preto, lebo talianski kňazi (v porovnaní s nemeckými) mali vo všeobecnosti veľký odstup od laických veriacich. Preto chcel byť banským inžinierom, aby mohol takto viac vykonať pre robotníkov a ich rodiny. Ale aby mohol plnšie duchovne žiť, chcel byť spojený s niektorým rehoľným spoločenstvom.

Ako stredoškolák sa zblížil s jezuitmi a bol činný v ich náboženských združeniach. V tom čase mal živé styky aj so saleziánmi, zvlášť so známym vychovávateľom mládeže donom Antoniom Cojazzim (čít. kojacim). Ale ako vysokoškolák sa najviac zblížil s dominikánom pátrom Filipom Robottim, ktorý pôsobil ako kazateľ a neohrozený sociálny apoštol. Jeho prostredníctvom sa zoznámil nielen s Tretím rádom sv. Dominika, ktorý je akousi laickou vetvou dominikánskej rehole, ale aj s krúžkom "Circolo Savonarola", ktorý sa usiloval rehabilitovať kontroverznú postavu Girolama Savonarolu, dominikánskeho askétu a revolucionára. Mladým imponoval Savonarolov dôsledný boj proti korupcii v Cirkvi i mimo nej. V tomto boji šiel až do krajnosti, čo ho napokon stálo život na popravisku.

Pier Giorgio sa stal členom Tretieho rádu sv. Dominika spolu s inými mladými ľuďmi dňa 28. mája 1922. Na znak sympatie so Savonarolom si zvolil rádové meno Fra Girolamo (Brat Hieronym). Ako člen tretieho rádu dostal malý biely škapuliar a laický breviár - "Malé ofícium Panny Márie". To sa mal pravidelne modlievať. Okrem toho sa mal denne modliť ruženec, čo robil už dlhé roky. Zo súkromného záujmu chcel preštudovať spisy Girolama Savonarolu a prečítať si "Teologickú sumu" sv. Tomáša Akvinského, najväčšieho teológa dominikánskej rehole a Cirkvi.

Na jar 1923 sa Pier Giorgio zaľubil do Laury Hidalgo. Jej rodičia pochádzali zo Španielska, ale získali talianske občianstvo. Otec sa stal dokonca generálom talianskej armády. Avšak obidvaja rodičia pomerne skoro zomreli, takže Laura ostala sirotou aj s mladším bratom. Napriek obmedzeným finančným možnostiam študovala na univerzite, bola Činná v katolíckych krúžkoch a veľkodušne podporovala sociálne slabších. Stálo ju to veľa osobných obetí. Jej obetavá veľkodušnosť spojená s vonkajším trocha exotickým pôvabom mocne zaujala sympatie mladého Frassatiho. Ale navonok nedal nič znať. Najprv chcel zistiť, ako sa na ňu bude pozerať matka. Požiadal sestru Lucianu, aby pozvala Lauru s ešte jednou priateľkou na čajové posedenie. Pri stretnutí starostlivo pozoroval všetky reakcie svojej matky. A zistil, že nie sú priaznivé. To vycítil aj s matkiných poznámok v nasledujúcich dňoch.

Nebola to posledná obeta energického, ale pritom citlivého mladíka. Dňa 3. januára 1925 mal Mussolini v parlamente prejav, ktorý znamenal koniec demokracie v Taliansku. Pre Pier Giorgia to bolo zrútenie sa jeho ideálu štátu, ktorý by slúžil ľuďom pod najvyšším patronátom Krista Kráľa podľa kresťanských zásad pápeža Leva XIII., Toniola, dona Sturza.

O tri týždne, dňa 24. januára, sa jeho milovaná sestra Luciana vydávala za poľského diplomata Jaša Gawronského. Sobáš sa konal v úzkom kruhu najbližších v kaplnke turínskeho kardinála Giuseppe Gambu. Sobášil sám kardinál. Pre Pier Giorgia to bol ďalší úder. Svojmu priateľovi sa v liste priznal, že sa teší zo sestrinho šťastia, ale že rozlúčka bola pre neho strašná.

Sestra si uvedomovala, v akej ťažkej osamotenosti ostal brat, a preto mu hneď po príchode do nového domova v Holandsku písala. Pýtala sa ho, či je smutný alebo veselý. V liste zo 14. februára jej odpovedal, že kresťan s pevnou vierou nemôže byť nikdy smutný. Ale zato môže cítiť bolesť, lebo bolesť a smútok nie je to isté.

V druhej polovici mája Alfredo Frassati najal do vedenia novín La Stampa advokáta Garina a požiadal ho, aby oboznámil jeho syna s administratívou novín. Sám sa však neodvážil hovoriť o tom s Pier Giorgiom, ale požiadal o túto delikátnu úlohu svojho priateľa Giuseppe Cassoneho. Cassone tlmočil otcovo želanie. Pier Giorgio mlčky počúval a chvíľu ostal zamyslený. Potom sa spýtal: "Myslíte, že by sa to páčilo otcovi?" Keď počul, že áno, odpovedal: "Povedzte oteckovi, že prijímam". Bola to ťažká obeta. Nikdy nemal ani najmenší záujem o vedenie novín.

V nedeľu 7. júna si urobil s kamarátmi výlet do hôr. Vystúpili na "Lunelle". Na poslednom úseku výstupu upozornil na miesto, kde štyri roky predtým zahynul jeden mladý alpinista. Pomodlili sa zaňho žalm "De profundis" (Z hlbín volám k tebe). Pri zostupe natrafili na pekne zakvitnuté rododendrony. Vzal z nich pre matku a pre priateľky.

Doma sa oňho nik veľmi nestaral, lebo práve vtedy tam zomierala jeho stará mať. Preto prišla aj sestra Luciana. Videli, že Pier Giorgio je bledý a nemôže sa udržať na nohách, ale to ich iba znervózňovalo, keď venovali pozornosť babke. Pier Giorgio si to uvedomoval, a preto sa usiloval ostať so svojou bolesťou v ústraní, aby nikomu nezavadzal. Ale 1. júla už nevládal zísť z postele. Lekár, ktorý prišiel k babke, ho napochytre pozrel a vyhlásil, že ide o reumatizmus. V ten deň stará mať zomrela. Na druhý deň mu hovorila matka: "Zajtra pochováme babku a ty mi budeš chýbať. Nemyslím, že by si to robil úmyselne, ale vždy chýbaš, keď ťa potrebujem." Ťažko chorý syn mlčal.

V piatok 3. júla matka nešla na pohreb, ale ostala pri synovi. Prišiel znovu lekár a vtedy pochopil: ide o detskú obrnu s rýchlym priebehom. Mladý muž sa pravdepodobne nakazil pri návštevách chudobných a chorých. Prišiel ho navštíviť priateľ. Chorý ho poprosil, aby požiadal jeho spoločníka z Konferencie sv. Vincenta o vybavenie niektorých návštev chudobných a chorých. Sestra mu priniesla pripravené veci z jeho pracovne. Pier Giorgio k tomu takmer nečitateľne pripísal na lístok: "Injekcie sú pre Conversa. Poistka je pre Sappu; zabudol som na ňu. Obnov ju na môj účet."

Prišiel kňaz. Chorý sa vyspovedal a prijal sv. prijímanie. Potom poprosil ošetrujúcu sestru, aby mu pomohla prežehnať sa. Tvrdý otec plakal ako dieťa a stále volal syna po mene, akoby ho chcel zadržať.

Pier Giorgio zomrel na druhý deň v sobotu 4. júla 1925 v podvečer. Pohreb mal v pondelok. Ľudí bolo toľko, že sa nemohol rozvinúť sprievod od domu do kostola della Crocetta, kde bola sv. omša. Pochovali ho na cintoríne v obci Pollone, kde mali Frassatiovci vidiecku vilu.

Mnohí smútili za Pier Giorgiom, najmä jeho vysokoškolskí priatelia a chudobní, pre ktorých bol viac ako rodný brat. Iní zase sa pri predčasnom odchode obdivuhodného mladíka zamysleli nad svojím životom. Senátor Albertini, zakladateľ a riaditeľ novín "Corriere della Sera" bol nezmieriteľným nepriateľom senátora Alfreda Frassatiho. Keď Pier Giorgio zomrel, Albertini prišiel z Milána sprevádzaný poslancom Amendolom a pri rakve mladého muža sa verejne zmieril s jeho otcom. Ľudia v tom videli prvý posmrtný zázrak zosnulého. Tiež jeho rodičia sa pri synovej smrti zblížili a zastavili rozvodové konanie. Otec dal postaviť jeden pavilón v Cottolengovom ústave na pamiatku svojho syna, ktorý aj tam chodil pomáhať trpiacim.