Sv. Teobald (lat. Theobaldus, franc. Thibaud, čít. tybó) pochádzal zo šľachtickej rodiny v meste Provins v champanskom kraji (na východ od Paríža). Otec sa volal Arnulf a matka Gizela. Teobald sa im narodil r. 1033.

Keď mal 20 rokov, zatúžil po pustovníckom živote. Po porade s istým pustovníkom odišiel tajne so zbrojnošom Valterom do ardenského kraja, kde žil oblečený ako žobrák. Pomáhal ľuďom pri práci na poli a v lese. Spolupracovníci obdivovali tohto skromného a nábožného žobráka a keď mimoriadnym spôsobom vyvolal prameň vody, aby mohli uhasiť smäd, povesť o ňom sa rýchle rozšírila.

Preto odišiel do lesnatého kraja pri meste Pettingen v terajšom Luxembursku. Tam sa dal do služby bezcitného sedliaka, ktorý s ním zachádzal ako s otrokom. Aj v tomto kraji si postupne získal obdiv nábožnosťou a spokojným znášaním ťažkostí. Aby sa vyhol prejavom úcty, rozhodol sa putovať do vzdialených svätýň.

Tak sa vybral do španielskeho pútnického chrámu sv. Jakuba - Santiago de Compostela. Po návrate sa stretol so svojím otcom, od ktorého však nechcel prijať ani objatia ani dary. A aby bol čo najďalej od rodného kraja, odišiel do Talianska, kde si vykonal púť do Ríma. Chcel ísť aj do Svätej zeme, ale keď šiel z Ríma do Benátok, kde chcel nastúpiť na loď, upútal ho kraj Lumignano blízo mesta Vicenzy. Podľa starej tradície tam žil istý čas sv. Romuald a postavil si tam pustovňu. Tam sa Teobald rozhodol usadiť aj so spoločníkmi, ktorí sa k nemu pridali.

Na tomto mieste si zvolil veľmi prísny pustovnícky život. Najprv sa zriekol mäsa a mastných jedál. Postupne zjednodušil svoj jedálny lístok len na jačmenný chlieb a vodu. Napokon sa zriekol aj chleba a jedol iba byliny a korienky, prípadne dajaké ovocie. Nosil kajúci pás, bičoval sa až do krvi, spával na doske s kusom dreva pod hlavou.

Nechýbali mu ťažké pokušenia, no na druhej strane mu Boh dal pocítiť aj nadprirodzenú útechu. Teobald mal dar zázrakov a poznania skrytých či budúcich vecí. Tak predpovedal aj príchod svojho otca.

Otec naozaj prišiel sprevádzaný skupinou jazdcov. Tento raz ho Teobald prijal veľmi srdečne. O niekoľko mesiacov prišla za Teobaldom aj matka Gizela a už sa nechcela odlúčiť od svojho syna. Dala si v jeho blízkosti postaviť pustovnícku celu, v ktorej sa venovala modlitbe a pokániu. Syn jej každý deň priniesol jedlo a zotrval s ňou istý čas v duchovnom rozhovore. Tak bývala pri synovi päť alebo šesť rokov až do jeho smrti. Potom ostala na tom istom mieste ešte ďalších dvanásť rokov do konca svojho života.

Teobald zomrel vyčerpaný prísnym životom a bolestivou chorobou vo veku 33 rokov 30. júna 1066. Pochovali ho v krypte katedrály v meste Vicenze. Pápež Alexander II. ho vyhlásil za svätého v r. 1073. Jeho úcta sa rýchle rozšírila v diecéze Vicenza a ešte viac vo Francúzsku.

Neskôr preniesli jeho telesné pozostatky do kamaldulského opátskeho kostola vo Vangadizze a v r. l810 do arcikňazského kostola v meste Badia Polesine.