Sv. Ulrich pochádzal z poprednej nemeckej rodiny. Jeho kmotrom bol neskorší nemecký cisár Henrich III. a jeho strýko Nitker bol freisinským (v Bavorsku) biskupom.

Ulrich sa narodil okolo r. 1020 v meste Regensburgu. Vzdelanie získal v kláštornej škole sv. Emeráma. Po skončení štúdií prešiel na cisársky dvor, kde mal plnú podporu svojho kmotra cisára Henricha III. a jeho manželky Agnesy. Ale po istom čase si uvedomil márnivosť dvorného prepychu a pocítil povolanie k cirkevnej službe. Preto prešiel do Freisingu k strýkovi biskupovi Nitkerovi. Ten ho vysvätil za diakona a vymenoval ho za prepošta a archidiakona freisinskej katedrály. Ulrich sa vyznačil starostlivosťou o bohoslužby v katedrále, ako aj dobročinnosťou voči chudobným. V čase hladu im rozdal väčšinu svojho majetku.

Raz sa vybral na púť do Svätej zeme. Keď sa po dlhšom čase vrátil, jeho strýko biskup bol už mŕtvy. Aj svoje miesto v katedrále našiel obsadené iným klerikom. Avšak Ulrich sa preto nemrzel. Rozhodol sa stať mníchom. Vstúpil do slávneho benediktínskeho kláštora Cluny vo východnom Francúzsku. Bolo to r. 1052. Opát sv. Hugo ho dal vysvätiť za kňaza a keďže v ňom vybadal pozoruhodnú duchovnú zrelosť, vymenoval ho za spovedníka a špirituála veľkej kláštornej komunity. Niektorí spolubratia boli nespokojní, že cudzinec, Nemec, dostal takú dôležitú funkciu vo francúzskom kláštore. Preto ho sv. Hugo poslal vo funkcii priora do kláštora Marcigny pri Autune, kde mal prevziať aj zodpovednosť za ženský kláštor.

Tam sa mu však začala prejavovať vážna očná choroba. Preto sa po istom čase vrátil do Cluny. Ale predstavení ho poslali na územie terajšieho Švajčiarska, aby tam založil kláštor Rüeggisberg pri Berne. V r. 1073 šiel s novými úlohami do Peterlingenu v lausanskej diecéze. Odtiaľ však musel r. 1080 odísť pre nezhody s biskupom Burkardom, ktorý sa pridŕžal protipápeža Klementa III. Ulrich sa ho márne usiloval získať pre poslušnosť pápežovi Gregorovi VII.

Keď sa vrátil do Cluny, predstavení ho poslali vizitovať nemecké kláštory, ktoré sa pripojili ku clunyjskej reforme. V tom období na žiadosť hirschauského opáta Viliama napísal tri knihy o clunyjskom rehoľnom poriadku: "Consuetudines Cluniacenses". Mal založiť benediktínsky kláštor pri Breisachu (neďaleko Freiburgu i. Br.), ale nenašiel tam vhodné miesto. Napokon založil mužský kláštor v Zelle vo Schwarzwalde a ženský kláštor v Bollschweile. Ten neskôr (v r. 1115) preložili do Söldenu. Ulrichovu činnosť podporoval bazilejský biskup Gebhard, ktorý si veľmi vážil poloslepého horlivého mnícha.

V r. 1091 Ulrich celkom oslepol. Preto nemohol už vykonávať úrad predstaveného v zellskom kláštore. No ostal tam a tam aj zomrel o dva roky neskôr 10. júla 1093.

Ľudia si ctili nábožného a obetavého mnícha už za života. Po smrti táto úcta ešte vzrástla. Cirkev ju slávnostne uznala v r. 1139. Na pamiatku zázračných uzdravení, ktoré svätý prior vykonal už za života, clunyjskí mnísi požehnávali tzv. "vodu sv. Ulricha".

Na rozlíšenie od iných svätcov toho istého mena, tento sa nazýva sv. Ulrich z Zellu alebo z Regensburgu alebo z Cluny.