Sv. Veronika Juliani, pôvodne Giuliani (č. džuliany) pochádzala z mestečka Mercatello v severnom Taliansku. Narodila sa 27. decembra 1660 ako najmladšia zo siedmich dcér Františka a Terézie Giuliani. Dve z dievčat zomreli krátko po narodení, tri sa stali klariskami a ona sa stala kapucínkou. Iba jedna ostala vo svete.

Naša svätica sa pôvodne volala Uršuľa. Keď mala štyri roky, zomrela jej matka. Ako osemročná sa presťahovala s rodinou do Piacenzy, kde bol jej otec úradníkom. V tomto meste ako desaťročná pristúpila k prvému sv. prijímaniu. Od tých čias začala pestovať rozjímavú modlitbu. Uršuľa mala však vážnu charakterovú chybu: bola svojhlavá, ako často bývajú najmladšie deti, ktorým sa pri výchove dovoľuje viac ako ostatným. Avšak dievčaťu sa s Božou pomocou podarilo ovládnuť túto chybu. Ostala jej iba pevnosť vôle, ktorá sa prejavovala v neskoršom prísnom spôsobe života.

Keď mala 17 rokov, rozhodla sa vstúpiť do rehole kapucínok. Otcovi to nebolo po vôli, ale napokon ustúpil. Deva odišla do kláštora 17. júla 1677, a to do umbrijského mesta Cittá di Castello. Dňa 28. októbra prijala rehoľné rúcho a s ním rehoľné meno Veronika. O rok neskôr, 1. novembra 1678, zložila rehoľné sľuby.

V reholi postupne zastávala všetky úlohy od najnižšej až po najvyššiu. Pracovala ako kuchárka, almužníčka, ošetrovateľka, kostolníčka, starala sa o šaty, piekla chlieb, od r. 1694 bola 33 rokov, t. j. až do konca života magistrou, čiže predstavenou a vychovávateľkou noviciek, pričom posledných jedenásť rokov (od r. 1716) bola aj opátkou, čiže predstavenou celého kláštora.

Rehoľná horlivosť bola jej každodennou skutočnosťou. Vlažnosti sa bála ako duševného moru. Preto sa v spolupráci s Božou milosťou usilovala vyvarovať aj tých najmenších dobrovoľných chýb. Celý jej život bol nepretržitým úkonom lásky k Bohu. Pod vplyvom tejto lásky si žiadala stále väčšie skúšky a bolesti. A Boh ju vyslyšal: prežila veľa telesného i duševného utrpenia, ako aj veľa ponižovania od diabla i od ľudí. Ba aj rehoľní a cirkevní predstavení jej dlho nedôverovali a podrobovali ju ťažkým skúškam vrátane odlúčenia od komunity a zákazu sv. prijímania. Tieto skúšky však napokon potvrdili hrdinskosť jej čností.

Najvyšším ideálom jej života bolo spolupracovať na diele vykúpenia tým, že bude mať telesnú i duševnú účasť na Kristovom utrpení. Preto sa už od detstva premáhala, vyhýbala sa pohodliu, zapríčiňovala si bolesti skutkami pokánia a prosila Boha o utrpenie. Boh jej okrem bolestí a krížov udelil aj stigmy, čiže viditeľné znaky Kristovho utrpenia, zvlášť bolestivé rany na rukách a nohách.

Napriek tomu, že kapucínska sestra Veronika Giuliani bola neustále pohrúžená do bolesti a utrpenia, neprejavovala ich navonok. V styku s inými bola milá, až matersky láskavá, najmä voči chorým. Je pravda, že keď bola novicmajsterkou a opátkou, vyžadovala od svojich podriadených úsilie po rehoľnej dokonalosti. Avšak rehoľnú disciplínu vedela dosiahnuť takým nenúteným spôsobom a tak pre ňu vedela získať spolusestry, že keď dosiahla úrad novicmajsterky a neskôr predstavenej kláštora, obidve tieto funkcie jej ponechali až do smrti.

Opátka Veronika Giuliani vykonávala náročné úlohy až do 6. júna 1727. V ten deň ju postihla mozgová mŕtvica. Žila však až do 9. júla, kedy spokojne zomrela vo veku 67 rokov.

Kapucínsku rehoľnú sestru Veroniku Giuliani vyhlásil za blahoslavenú pápež Pius VII. v júni 1804 a za svätú pápež Gregor XVI. v máji 1839.

Do duchovného dedičstva svätice patria aj jej spisy. Na príkaz spovedníkov písala od r. 1693 denník, ktorý vyšiel v rokoch 1895-1928 tlačou v desiatich zväzkoch. Okrem toho napísala na žiadosť spovedníkov päť životopisných relácií. Zachovali sa aj jej listy a duchovné básne.